Árpád Reisz o zašlej sláve, zápasoch s Bayernom a magických troch písmenách

Futbalový štadión je najväčšie a najkrajšie divadlo

Bol svedkom a priamym aktérom rozkvetu futbalu v našom meste, asistoval pri ceste DAC z divízie až na európsku scénu, spolupodieľal sa na postupe do 1. ligy a víťazstve v čs. pohári. Ako vedúci mužstva v najkrajšom období vyše storočnej existencie klubu spolupracoval s množstvom individualít na trénerskej lavičke a na ihrisku. Dnes 56-ročný Árpád Reisz bol vedúcim mužstva, na ktorého sme pozerali s údivom, keď uzemnil hviezdy tímu zanedbávajúce svoje povinnosti, závideli sme mu stisk rúk od veľkých postáv nášho a svetového futbalu. Jeho názory na futbal a spomienky na zašlú slávu počúva fanúšik ešte aj dnes s otvorenými ústami. Zaspomínali sme si na časy, keď hral DAC s Bayernom, zápasy boli sviatkom a futbal lákal zvedavcov z celého juhu Slovenska.

Aké spomienky vo vás vyvoláva dvojzápas s Bayernom?

„Hrať proti jednému z najlepších a najznámejších klubov sveta bola veľká udalosť. Tieto súboje možno označiť za najkrajšie vysvedčenie pre mužstvo a satisfakciu za množstvo práce a dovtedajšie výsledky. A, samozrejme, bol to aj veľký zážitok pre všetkých zúčastnených. Platí to už o našej prvej ceste do Mníchova, keď sme boli v trojici s podpredsedom FO Štefanom Nagyom a trénerom Peczem na pozorovaní súpera. Bavori nás poctili, zápas Bayern-Dortmund sme sledovali z čestnej lóže, v spoločnosti takých osobností ako Breitner, Gerd Müller či Berti Vogts. Na margo toho poznamenám, že zo strany Bayernu je krásne gesto ako si do dnešného ctí všetkých, ktorí pre klub niečo spravili. Žiaľ, sú kluby, kde svojich bývalých hráčov pri vstupe na štadión nespoznajú.“

Vráťme sa k vášmu prvému „výletu“ do Mníchova. V tom čase nebolo jednoduché dostať sa na západ. Ako to bolo pred vašou cestou a s akými dojmami ste sa vrátili z pozorovania?

„Tréneri súpera sa boli na hru DAC-u pozrieť dvakrát. Asistent Coordes v Bratislave na Slovane, tréner Heynckes na jednom z domácich zápasov. My sme od Nemcov dostali pozvánky, tie nám poslúžili k vybaveniu potrebných povolení. Zaujímavosťou bolo, že Bayern nemal vlastný štadión, v Olympijskom parku mal dlhodobý prenájom. Tréningové centrum ale predčilo všetky predstavy. Nikdy predtým som nevidel tak kvalitných dvanásť umelých a prírodných trávnikov s osvetlením, kde trénovali všetky mužstvá klubu od najmenších žiačikov až po áčko. Po príchode nás domáci prekvapili a vypýtali si kľúče od môjho auta. V tom čase som jazdil na Ford Escorte, s ním sme boli aj na pozorovaní. Nemal som predstavu, na čo im kľúče budú, predpokladal som, že chcú dať auto do garáže. Na druhý deň nás všade vozili hostitelia, až po zápase sme sa rozlúčili a vrátili mi kľúč. Moje auto, vždy pedantne udržiavané, dokonale vyleštili a naplnili nádrž. Bolo to prekvapujúce a milé gesto, ktoré je pre nich samozrejmosťou.“

Nasledoval prvý zápas. Petr Kašpar v jednom rozhovore povedal: v tom čase sme mali väčšie obavy z colníkov ako zo súpera...

„Áno, mali sme v tom období veľmi zlé skúsenosti s pohraničnou strážou. V Bratislave na rakúskej hranici mal DAC dosť zlé meno, pri cestovaní za hranicu nás kontrolovali viac ako iných.“

Čo na vás čakalo po príchode do Mníchova a aká bola nálada v mužstve pred stretnutím?

„Deň pred zápasom sme si zatrénovali na Olympijskom štadióne. Vtedy sme si všetci uvedomili, s kým máme tú česť. Bol to ohromný zážitok, ktorý som považoval za vrchol mojej pätnásťročnej práce v klube. Zápis zo stretnutia, ktoré malo pre DAC historický význam, sme podpisovali s velikánom svetového futbalu Ulim Hoenessom. Vystupoval úplne normálne, považoval ma za seberovného, čím dokázal, že ozajstné hviezdy dokážu zostať človekom a nezmení ich ani sláva.

S kľudným svedomím môžem vyhlásiť, že pre väčšinu hráčov, ktorí nastúpili proti Bayernu alebo boli v kádri, je tento dvojzápas vrcholom kariéry. Takisto to bol vrchol futbalu v našom meste, celá Európa zistila, kde leží Dunajská Streda. Som optimistom a verím, že sa to ešte môže zopakovať.“

S výhľadom na odvetu bola dvojgólová prehra v prvom zápase sľubná. Čo bolo dôvodom optimizmu fanúšikov?

„Túto náladu ani tak nespôsobil Szabanov parádny gól, o ktorom sa ešte dlho viedli debaty, ale skôr výkon, akým sa mužstvo v Mníchove prezentovalo. Tí, čo majú možnosť pozrieť si tento zápas zo záznamu, mi iste dajú za pravdu – boli sme domácim vyrovnaným súperom. Kašpar so Šoltésom vynechali tutovky, nemecká tlač našu hru chválila.“

Návšteva Bayernu, veličiny svetového futbalu, na našom štadióne sa zapísala do kroniky dunajskostredského futbalu zlatými písmenami. Aké bolo pozadie zápasu?

„Bayern bral oba zápasy veľmi vážne, nič nenechal na náhodu. Aj po toľkých rokov si myslím, že rozhodcovia a delegát s nami nehrali férovú hru. Hlavnou postavou dvojsúboja sa stal Tibor Szaban, ktorý dal v Mníchove gól a v odvete bol veľmi prísne vylúčený. DAC išiel do oboch zápasov s cieľom neurobiť si hanbu a dokázať tímového ducha a silu mužstva. To sa nám aj podarilo, z Mníchova sme sa vracali so sľubným výsledkom a chválou za dobrý výkon. Ako som už naznačil, scenár druhého zápasu bol dopredu napísaný. Keby nás rozhodca nechal hrať vlastnú hru a nechránil by súperových hráčov akoby boli z porcelánu, mohli byť výsledok aj otázka postupu do poslednej chvíle otvorené. Pravda, nie som až taký fanatik, aby som nedokázal zhodnotiť rozdiel vo veľkosti, v histórii aj prítomnosti oboch klubov. Pre nás bolo obrovským úspechom, že sme si s Bayernom vôbec mohli zmerať sily. Veď Dunajská Streda by sa so svojimi 18-20 tisíc obyvateľmi ľahko pomestila do jedného z kútov Mníchova.“

Po domácom zápase vyhlásili hráči, že si takýto zážitok chcú zopakovať. Žiaľ, už sa to viackrát nepodarilo, v danej sezóne sme v tabuľke skončili až šiesty. Ovplyvnili súboje s Bayernom výkonnosť mužstva?

„Ruka v ruke s dobrým účinkovaním mužstva rástol záujem o našich hráčov. Manažéri z Nemecka, Rakúska či Maďarska sa hrnuli na naše zápasy a sľubovali hráčom lepšiu budúcnosť. Pre viacerých to bola vzhľadom na vek posledná možnosť, pre iných bol DAC odrazovým mostíkom do veľkého futbalu. Pravda je, že následnou fluktuáciou stratilo mužstvo na svojej sile. Odchádzajúcich hráčov nebolo vôbec jednoduché nahradiť v takom množstve a kvalite, úpadok bol preto logickým dôsledkom nášho európskeho dobrodružstva.“

Vo funkcii vedúceho mužstva ste sa priamo podieľali na vzostupe nášho klubu. Aká bola cesta na vrchol?

„Do dnešného dňa si vysoko vážim každého hráča, ktorý prispel k rozvoju dunajskostredského futbalu. Majthényi, Leškiv, bratia Bajcsiovci, Lépes, Sill, Domonkos, Horváth – aby som spomenul len zopár mien z celej plejády skvelých futbalistov, ktorí stáli pri obrode DAC-u a pomohli k postupu z divízie. Bolo zážitkom spolupracovať s nimi, s každým sme si vynikajúco rozumeli. Veľa hráčov sa tu vymenilo kým sme sa dostali na vrchol a každý prispel svojou troškou k napredovaniu, k postupu do SNL, 1. ligy, európskych pohárov. Za to si všetci zaslúžia obdiv a úctu. V polovici osemdesiatych rokov sa tu zišlo mužstvo, o ktorom v tom čase napísali noviny: stroskotanci na Žitnom ostrove. To ale vôbec nebola pravda, veď hráči, ktorí sem pred obdobím najväčších úspechov postupne prichádzali, boli väčšinou zrelí futbalisti. Ich jediným problémom v pôvodných kluboch bolo, že hrali na svojich postoch druhé husle. Preto s radosťou prijali našu ponuku a vytvorili skvelý kolektív, v ktorom 80-90 percent hráčov dokázalo podávať vyrovnané výkony. Vytvorila sa zdravá konkurencia a všetci považovali za poctu nastúpiť v základnej zostave. Úspechy mužstva sa zrodili vďaka výnimočnej práci trénera Peczeho, pričom neslobodno zabudnúť ani na vedenie, ktoré svojim profesionálnym prístupom vytvorilo dokonalé pozadie pre odbornú prácu.“

Kedy a ako sa môže DAC k tomuto vrcholu opäť priblížiť?

„Základom úspechu je výchova vlastných odchovancov. Treba chodiť po okolí s otvorenými očami, sledovať talenty a osloviť ich, či im hovoria niečo žlto-modré farby a tri magické písmená – DAC. Je mojim snom, aby dnešná generácia, ktorá túži po podobných úspechoch, tiež zažila zápasy pred plným hľadiskom. Kedysi bolo v čase zápasu problémom nájsť miesto na parkovanie, podľa ŠPZ sem chodili fanúšikovia zo širokého okolia. Myslím, že len zriedkakedy odchádzali sklamaní. Pre mňa je futbalový štadión najväčším a najkrajším divadlom na svete, a krédom dobrého divadla je, aby malo skvelých hercov a diváci vždy odchádzali s úsmevom na tvári. Prajem si zo srdca, aby sa DAC vrátil na výslnie, a tým, ktorí v klube pracujú, želám veľa úspechov a vytrvalosti, lebo túto prácu možno vykonávať len s veľkým sebaobetovaním a fanatizmom. Inak to ani nemá význam.“

Na záver osobná otázka: čím sa v súčasnosti zaoberáte? Zostali ste v kontakte s futbalom?

„Momentálne pracujem vo svojom pôvodnom odbore – stavebníctve. Usmerňujem stavebné práce našej firmy Ekostav v okrese aj za jeho hranicami. Táto práca ma maximálne napĺňa, už dlhé roky sa pohybujem v tomto prostredí. Futbal bol a navždy zostane mojou srdcovou záležitosťou. Ako fanúšik chodím na zápasy na DAC-u, popritom som prijal funkciu neoficiálneho manažéra mužstva starých pánov. S dnešnými kolegami máme za cieľ dosahovať úspechy podobné tým, ako kedysi pri futbale.“

(nk, 17.1.2006)

Tváre Árpáda Reisza: na tímovej fotke víťaza divízie v strednom rade piaty zľava, na konci osemdesiatych rokov - a dnes.