Audi a Majoros päťdesiatnikmi

Keď bol divák stredobodom záujmu...

Audi, Tóth, Majoros. Legendárna útočná formácia DAC-u naháňala v prvej polovici 80-tych rokov minulého storočia súperovým obranám strach. DAC bojoval o postup do najvyššej súťaže tri roky, kým sa v roku 1985 podarilo naplniť sen hráčov, trénerov, vedenia i fanúšikov. Za tie tri roky si z celkového počtu 183 gólov mužstva spomenutá trojica pripísala 113 (celkovo za päť druholigových ročníkov od 1980 bol tento pomer 274/158), stredný útočník Ladislav Tóth získal dvakrát korunu kráľa strelcov. Krídelníci Audi s Majorosom oslavovali v marci okrúhle jubileum – 50 rokov. Ku gratulácii sme pripojili pár otázok, prvá sa týkala spomienok na roky strávené v DAC.

Juraj Majoros: „Prežil som tu najkrajšie a najefektívnejšie roky mojej hráčskej kariéry. Boli to krásne roky, hrali sme dobrý futbal už v divízii a postupne sme stúpali vyššie a vyššie. Na tretí pokus sa nám podarilo prebojovať do 1. ligy. Keby niekto v roku 1980 predpovedal, že budeme za pár rokov tak vysoko, určite by sme sa mu smiali. Vytvorili sme skvelý kolektív, každý ťahal jedným smerom, bojovali sme jeden za druhého. Celá atmosféra okolo futbalu bola iná. Ani my sme neboli amatérmi v pravom zmysle, ale náš prístup bol celkom iný. U dnešných hráčov – a to som zistil ako tréner - my prekáža práve prístup. Dnes je to celé o financiách. V našich časoch bol na prvom mieste divák, chceli sme baviť fanúšikov. Už v divízii chodilo na naše zápasy viac divákov ako teraz, v druhej lige boli bežné 4-5 tisícové návštevy. To bolo našou motiváciou, preto sme hrali futbal.“

Juraj Audi: „Boli to najúspešnejšie roky pre mňa aj pre DAC. Pekné spomienky mi zostali na roky v národnej lige, aj keď nám trikrát odopreli postup. Rok som si zahral aj v prvej lige. Celý juh Slovenska, od Komárna cez Nitru až po Bratislavu žil s mužstvom, chodili nám fandiť zo širokého okolia. Tie pocity sa nedajú popísať, vytvorilo sa priateľské puto medzi hráčmi a divákmi, my sme hrali pre nich, pre ich potlesk. Vo vzduchu bola radosť, ktorá dnes chýba. Tvorili sme skvelú partiu. Domácim, väčšinou maďarskej národnosti, ktorí postupne vybojovali postup až do druhej ligy, sa noví hráči prichádzajúci z celého Slovenska – medzi nimi aj ja - bez problémov prispôsobili. Z Košíc som prišiel bližšie k svojim rodičom v Sládkovičove, DAC mi ponúkol obdobné podmienky. Nikdy som toto rozhodnutie neoľutoval. V tom čase mi prischla aj prezývka, z Košíc som si doniesol koženú bundu z Tuzexu, a keďže takú v Dunajskej Strede nikto nemal, začali ma volať Džeki (kabát po maďarsky – pozn.). 

Čím sa dnes bývalí kanonieri zaoberajú? Sledujú dnešný DAC?

Juraj Majoros: „Výsledky a dianie v klube sledujem, ale už ma to nepriťahuje ako kedysi. Občas zájdem aj na zápas, ale väčšinou mám cez víkend povinnosti s mojim mužstvom. Momentálne trénujem v Bake a pracujem v Okresnom Stavebnom bytovom družstve.“

Juraj Audi: „Roky som pôsobil ako tréner, často som nemal čas ísť na zápasy DAC. Účinkovanie mužstva ma ale zaujíma, keď môžem, nechýbam na štadióne. Teraz ale skôr ide o stretnutia so starými známymi. Z ihriska sa vytratila radosť a vzrušenie, v niektorých zápasoch sa za celý čas nič zaujímavé neudeje. V súkromí podnikám, vyrábame a vozíme rôzne náhradné diely do Čiech. Vo futbale už istý čas nepôsobím, ale priznávam, že mi športové prostredie začína chýbať. Rád by som preto svoje skúsenosti uplatnil ako tréner alebo funkcionár.“

Aký liek by ste naordinovali svojmu bývalému klubu, aby sa dostal zo súčasnej nelichotivej situácie?

Juraj Majoros: „Chce to venovať viac pozornosti vlastným odchovancom a mladým z okolia. Celý klub treba od základov prebudovať. Nemôže predsa fungovať, keď sa v mužstve každý polrok vymení 8-10 hráčov. Chýba mu kostra, tú treba vytvoriť z domácich zdrojov. Viem, že to neprinesie okamžitý úspech, ale treba myslieť do budúcna a takto by sa dalo vybudovať dobré mužstvo. Pravda, aj mládežnícky futbal u nás zaostáva, ale DAC je DAC, jeho meno zostáva príťažlivé pre deti z okolia. Aj my sme podobným spôsobom položili základy neskoršiemu euforickému obdobiu. Dobrý futbal ťahá divákov aj v tretej lige, toto trápenie, ktoré tu sledujeme už tretí rok, nemá zmysel. Existuje ešte možnosť naďalej investovať peniaze tak ako doteraz, ale podľa mňa to nemá zmysel.“

Juraj Audi: „Domáci si zaslúžia väčšiu pozornosť a podporu. Prečo sem ťaháme cudzích, keď je tu na okolí mnoho úspešných hráčov a trénerov? Túto službu by spravili za oveľa menej peňazí a pritiahli by svojich známych na tribúnu.“

Po ukončení kariéry sa obaja snažili ovplyvniť futbalovú budúcnosť svojich synov. V mládežníckych tímoch DAC sme meno Audi aj Majoros evidovali, medzi dospelými sa ale potomkovia slávnych otcov nepresadili...

Juraj Majoros: „Obaja synovia zdedili lásku k futbalu. Starší z nich, Juraj, hrá za Kostolné Kračany, prednosť dal škole a zamestnaniu. Mladší Marián utrpel v mladšom doraste zranenie kolena, ktoré prerušilo jeho kariéru. Pritom bol členom žiackeho mužstva, ktoré získalo titul majstra Slovenska do 13 rokov, čo je ojedinelý prípad v dejinách klubu. Jeho spoluhráčmi boli Straka, Buka, Jozef Németh, Gasparík.“

Juraj Audi: „Aj ja mám dvoch synov, Juraja a Adriána. Obaja sa vydali v mojich stopách, ale vysoká škola u nich zostala na prvom mieste. Jeden ju už ukončil, druhý je v poslednom ročníku. Momentálne hrajú spolu vo Vieske.“

VIZITKA:

Bilancia 78 gólov v 1. a 2. lige radí J. Majorosa na čelo rebríčka kanonierov DAC uplynulého štvrťstoročia

(Juraj Audi je v tomto ukazovateli na 7. mieste s 29 zásahmi).

(nk, 30.3.2006)