Dušan Abrahám, spolutvorca úspechov DAC-u v 80-tych rokoch, má dnes 65 rokov

Jubileum na bicykli

Futbal začal hrať v rodných Trenčianskych Tepliciach. Odtiaľ sa posunul do Starej Turej a neskôr do Trenčína. Ešte v Starej Turej si privodil zranenie kolena, ktoré sa mu počas rokov na vysokej škole, kde vyštudoval FTVŠ, zmenilo na chronické. S aktívnym futbalom teda skončil a dal sa na trénovanie. Začal v roku 1975 v Devíne, kde prvý raz oslavoval postup. Odtiaľ ho nebohý Michal Vičan zavolal do Interu. Spolupracovali štyri roky, a ako hovorí, boli to zlaté časy Interu - v celoštátnej lige skončil tretí a štvrtí. Z Interu ho na príkaz ústredia strany prevelili do Petržalky, aj keď sám v strane nikdy nebol. V tom čase to tak chodilo. V roku 1984 prišiel z Petržalky na štyri sezóny do Dunajskej Stredy, a v roli asistenta Karola Peczeho sa stal spolutvorcom najväčších úspechov v dejinách klubu – postupu do prvej federálnej ligy, víťazstva v slovenskom a československom pohári. Po DAC trénoval Hurbanovo, Malacky, Doprastav, dva roky lýbijský Africa Club Derna, a ďalšie takmer dva roky v Sudáne. Tam viedol majstrovský tím Chartum Club Merich s jedenástimi reprezentantmi, z ktorých niektorých videl hrať ešte aj na prebiehajúcom Africkom Pohári. („Je to veľmi populárny mančaft, u nás podobný Sparte či Slovanu.“). Potom pomáhal zachraňovať Matadorku (terajšiu MŠK Petržalku), bol aj v Senci, Lamači a naposledy trénoval v Gabčíkove. Do DAC sa vrátil ešte raz, od leta 2003 robil asistenta Jurajovi Szikorovi. Vydržal len do konca neslávnej jesene, počas ktorej výrazne oslabené mužstvo v podmienkach nedôstojných druhej najvyššej súťaži získalo púhych deväť bodov. Ako tréner na voľnej nohe sa stále pohybuje okolo futbalu, čo potvrdil aj v našom rozhovore pri príležitosti jeho dnešného jubilea – 65. narodenín. Dušan Abrahám.

Ako si spomínate na roky strávené v Dunajskej Strede?

„Bolo to vôbec najpeknejšie obdobie mojej trénerskej činnosti. S Karolom Peczem sme prišli do Dunajskej Stredy, keď jej ani na tretí raz nevyšiel postup do celoštátnej ligy. V klube akoby chýbala vôľa, nastala apatia, každý vyčkával. Nebolo v čom trénovať, začali sme od piky. Ale ako sme v prvých kolách začali vyhrávať, nastal boom, a smerom k postupu to bolo najkrajšie obdobie. Na druhú ligu chodilo osemtisíc divákov. Vo verejnosti, vedení, na národnom výbore, všade bolo cítiť ohromný záujem, ľudia fandili. Bolo to krásne obdobie a eufória pretrvávala aj prvé tri roky medzi elitou. Postupne sa formoval a prebudoval káder. Začínali sme s kvalitnými domácimi hráčmi, ako Laci Tóth, Laci Kalmár, Audi, Majoros, Sipos a ďalší, ktorí boli veľmi dobrí herne aj ľudsky. Ako sa postupne zvyšovali nároky v prvej lige, tak postupne prichádzali výrazné posily – Vahala do brány, Kapko a Šrámek do obrany, Kašpar z Kolína, Mičinec z Bohemiansu, Fieber, Bartoš a Michalec z Interu, Leško, a mnohí ďalší výborní futbalisti. Sformoval sa nový, veľmi kvalitný a súdržný kolektív, ktorý urobil dobré meno mestu. Bola k tomu, samozrjeme, potrebná aj súdržnosť s fanúšikmi a vedením mesta.“

Spomeniete si ešte na okolnosti vášho príchodu?

„Keď Ďuro Szikora skončil, nastalo bezvládie a hľadali trénerov. V tom čase ešte fungoval Miši báči Weisz. Ja som nevedel, že oslovili aj Karola Peczeho. Keď som prišiel, prvých desať dní som viedol tréningy sám. Nikoho som nestretol, nič nefungovalo, bolo úplné bezvládie. Ale, ako som už spomenul, potom sa to zmenilo k lepšiemu.“

Hovorí sa, že nevstúpiš dvakrát do tej istej rieky. Vy ste to v roku 2003 predsa urobili a do DAC ste prišli znova.

„Vtedy tam bolo absolútne bezvládie. Bol som zdesený, nič tam nebolo. Trénovali sme vo vlastných veciach, čo sme si doniesli z domu, materiálno-technické zabezpečenie, ktoré sme mali predtým, vôbec neexistovalo, akoby sa celé vykradlo. Celý týždeň ste nikoho nestretli, nebola sekretárka, tajomník, nebolo s kým prehovoriť. Aj káder bol veľmi biedny, aj keď hráčom nebolo čo vyčítať. V sobotu hrali v Prešove, Ličartovciach, či Košiciach, a v nedeľu za Orechovú Potôň. Až príchodom pán Antala sa to začalo konsolidovať, ale to už som bol na odchode.“

Sledujete ešte DAC?

„Áno, sledujem dianie aj výsledky a stále mu fandím. Mám krásne spomienky. Myslím, že sa dáva dokopy, že je to na dobrej ceste. Škoda, že padol o dva stupne, ale ako sledujem, sústavne sa posilňuje, verím, že sa vráti tam, kam patrí. Dunajská Streda vychovala toľko kvalitných hráčov, ako Straka, Ďuricovci, Borbély, napriek tomu boli obdobia, keď sa odchovanci v mužstve vôbec neobjavili. Pritom domáci musia mať svoje miesto v tíme. Patriotizmus je dôležitý, vyšperkovaný cudzími hráčmi sa vytvorí želaná kvalita.“

Kedy ste videli DAC naposledy v zápase?

„Dosť často som chodil, hlavne s Janom Hodúrom a Karolom Krištofom, ale priznám, že túto jeseň som nebol ani raz. Oslovil ma jeden mančaft, ktorému robím rozbory, to ma dosť zamestnávalo.“

Čím sa dnes zaoberáte?

„Jeden čas som chodil na telovýchovnú školu prednášať trénerom prvej a druhej triedy, teraz chodím po tréningoch a zápasoch hlavne bratislavských mužstiev a robím tú sledovaciu činnosť. Mal som ísť s Igorom Novákom do Malajzie. Bohužiaľ, Igor zomrel, a odvtedy som sa neangažoval.“

Karol Pecze je narodený v rovnaký deň ako vy, pravda o tri roky neskôr. Bývali spoločné oslavy?

„Vtedy nebolo času na také srandičky. V tom čase bežala príprava, obaja sme navyše chodili autami, boli sme zažratí do futbalu, znamenal pre nás výzvu. S Karolom sme veľmi dobre spolupracovali, doteraz udržiavame kontakt. Bol otvorený, robotu sme mali seriózne rozdelenú. Nie ako teraz, keď hlavný tréner nedá priestor svojim asistentom. Rešpektovali sme názory druhého, viedli sme konštruktívne debaty, niekedy aj ostrejšie, ale vždy k veci. Keď mi ponúkali jeho miesto, odmietol som. Povedal som, že buď ideme obaja, alebo ani jeden. Už v tom čase bol jeden z najprogresívnejších trénerov. Bohužiaľ, dnes u nás bez známostí v kruhu podnikateľov nemá tréner šancu presadiť sa. K spôsobu jeho práce, k prestavbe a vtlačeniu štýlu hry potrebuje čas, a to dnes nie je v móde. Ak nemáte päť, šesť zápasov výsledky, dostanete sa na odpaľovaciu rampu.“

Futbal sa za tie roky výrazne pomenil. Ako vnímate tento trend?

„Nechcem nikomu siahať do svedomia, ale sledujem veľa bratislavských mužstiev v trénigu, hovorím s hráčmi, ktorých som kedysi viedol, a všetci jednoznačne tvrdia, že sa robilo poctivejšie a viac, ako teraz. Dnes tréneri tvrdia, že nie je problém fyzicky nadupať hráčov. Potom ale príde zápas s Nemeckom, Anglickom, a nestačíme ani fyzicky, ani rýchlosťou. Je to alibizmus. Som vyštudovaný telocvikár, na nejednom tréningu ľahko rozoznám, že je to zo strany trénera len hrubá improvizácia, snaha zabiť čas. Mám uložené fyzické testy z čias Petráša či Jurkemika v Interi, z Petržalky, aj z Dunajskej Stredy, a keď sa mi dostanú do ruky testy dnešných hráčov, sú tam aspoň o osem čísiel nižšie hodnoty. Kedysi sa rozhodne robilo zodpovednejšie. Zo zväzu chodili pravidlené kontroly, ktoré robili rozbory, poukazovali na chyby v tréningovom procese. Trénerstvo je moja srdcovka, preto ma bolí, že každý vie, kde sú chyby, a predsa sa nič nerobí.“

Ako oslávite narodeniny?

„U nás nie je zvykom oslavovať. Teraz ma chytilo bicyklovanie, denne prejdem 60 kilometrov, k tomu mám doma dvadsaťkilové činky. Zacvičím si, to bude moja oslava.“

(nk, 7.2.2008)

Karol Pecze: Naša spolupráca bola veľmi kvalitná

V lete roku 1984, po dvoch druhých miestach v 1. SNL, sa DAC rozlúčil s trénerskou dvojicou Juraj Szikora – Koloman Gőgh (dnes sú, žiaľ, obaja už nebohí). Na ich miesto prišlo duo Karol Pecze – Dušan Abrahám. Do leta 1988 ťahali DAC do výšin, aké dovtedy nik nepoznal a o akých sa mnohým ani nesnívalo. Zaujímavosťou je, že narodeniny oslavujú v rovnaký deň. Karol Pecze sa narodil 7. februára 1946, o rovné tri roky skôr uzrel svetlo sveta Dušan Abrahám. Ako si na svojho pomocníka spomína Karol Pecze, na ktorého dunajskostredský fanúšikovia dodnes nedajú dopustiť?

„V tých časoch bol Dušan jeden z najprogresívnejších a najerudovanejších trénerov u nás. Mal určité skúsenosti už predtým, ako prišiel, v Interi spolupracoval so známym trénerom Vičanom. Potom, ako sme prevzali DAC, bola naša spolupráca veľmi zaujímavá a kvalitná. Navyše podmienky, ktoré nám vedenie vytvorilo, boli na veľmi vysokej úrovni. Dušanovou doménou bola poctivosť, bol prísny, čo naprogramoval, dokázal do bodky splniť. Z asistentov, s ktorými som počas bohatej kariéry robil, ho hodnotím ako jedného z najlepších.“

Čo dnes robí a ako si spomína na DAC jeho najúspešnejší tréner?

„Za posledné roky som dosť veľa behal, takže teraz sa viac starám o rodinu. Ak by som ešte pokračoval v trénerskej práci, musela by to byť vážna výzva. Už nechcem veľa cestovať, ani rodina ma nechce pustiť. Ale robota mi trocha chýba. Na Dunajskú Stredu nikdy nezabudnem, je to veľmi príjemná spomienka. Mali sme podmienky, aké sa naskytnú možno raz sa sto rokov, DAC podporoval celý región, sponzoroval 23 JRD z okolia. Ale k tomu, aby sme sa dostali na mapu Československa, bolo treba vykonať veľa práce, neprišlo to samo.“

(nk, 7.2.2008)

Spomienka na mužstvo, ktoré dosiahlo najväčší úspech v dejinách DAC-u. V strede pred trofejou za víťazstvo v čs. pohári sedia tréneri Abrahám a Pecze.