BOLI SME V DUNAJSKEJ STREDE, KDE NASTÚPIL NOVÝ TRÉNER WERNER LORANT

Rešpekt, odhodlanie, skúsenosť

 

Štvrtok bol prvým pracovným dňom nového trénera DAC 1904 Dunajská Streda, 59-ročného Wernera Loranta. „Mám síce maďarské priezvisko, ale nemecké korene,“ podotkol prvý tréner z bundesligy v Corgoň lige na tlačovej konferencii o 14. hodine na štadióne krátko po prílete z Mníchova. Po nečakanom odchode jeho predchodcu Chorváta Djuričiča pred stretnutím 5. kola v Ružomberku sa za striebrovlasým svetobežníkom vybrali spolumajitelia DAC-u Mohseni a Antal, ktorí sa s ním osobne poznali. „Ďalším kandidátom bol Holanďan Ruud Krol,“ dodal prezident DAC-u Mohseni. Dva dni pred zápasom 7. kola v Dubnici predstavili nového trénera hráčom. Do kabíny vkročil o 16. hodine v tmavom obleku, košeľa ladila s jeho vlasmi. „Na prvý pohľad z neho vyžaroval rešpekt, odhodlanie a skúsenosť. Dúfam, že sa aj od neho veľa naučíme,“ poznamenal stredný obranca Krisztián Németh.

 

Na prvom tréningu asistent trénera Mikuláš Radványi rozdal hráčom rozlišovačky a zahrali si na dve brány. Na jeden dotyk, na dva i voľne. Hra mala dobré tempo, každý sa chcel ukázať. Keď sa Lorantovi nepozdávalo riešenie hernej situácie, zastavil ju. A vzápätí pochválil. „Uprednostňujem útočný futbal so zabezpečenou obranou, pretože sa musíme pozerať aj na výsledky. Možno prehrať, ale diváci musia vidieť, že hráči mali vôľu zvíťaziť a na ihrisku odovzdali všetko,“ zdôraznil Lorant, pre ktorého je alfou a omegou disciplína, kondícia a radosť z hry. „Ako tréner ju mám stále, preto som sem prišiel. Určite nie pre peniaze. Futbal je aj obchod, ale nemožno ísť touto cestou. Tréner musí mať radosť z toho, ako hráči pristupujú ku svojim povinnostiam.“

 

Keď sme mu odovzdali denník Šport a na titulnej strane zbadal svoju fotografiu, usmial sa a ochotne súhlasil s rozhovorom. Zapálil si cigaretu s poznámkou, že fajčí veľmi málo.

 

Vyučenému maliarovi-natieračovi Wernerovi Lorantovi, dnes trénerovi DAC 1904 Dunajská Streda, sa páči modro-žltá kombinácia, klubové farby jeho súčasného zamestnávateľa.

FOTO ÚJ SZÓ/TIBOR SOMOGYI

Sympatický tvrďas

Ste vyučený maliar a natierač. Aká je vaša obľúbená farba?

„Červená a čierna. Sú to klubové farby Eintrachtu Frankfurt, kde som hral päť rokov a vyhrali sme Pohár UEFA, keď sme vyradili Bayern Mníchov a Tottenham. Mali sme výborné a súdržné mužstvo - Pezzey, Hőlzenbein, Grabowski, Nickel alebo Kórejčan Bum-Kun Ča, všetko reprezentanti. Predovšetkým doma sme boli veľmi silní.“

 

Čo poviete na žlto-modré farby Dunajskej Stredy?

„Modrá mi pristane, pripomína mi desať rokov v Mníchove 1860, s ktorým som dva razy za sebou postúpil, v bundeslige sme skončili štvrtí a hrali sme v predkole Ligy majstrov. Takže kde je modrá, cítim sa dobre, a žltá je tiež pekná farba.“

 

Mali ste šikovnejšie ruky alebo nohy?

„Oboje. Rukami som sa učil pracovať v škole a nohami s loptou na ihrisku. Uľahčili mi cestu do života i do sveta.“

 

Ste známy vraj ako najtvrdší tréner bundesligy. Ste rovnako tvrdý aj k sebe?

„Treba byť na seba tvrdý, predovšetkým v práci, to je dôležité. Na ihrisku vyžadujem od hráčov čo najlepší výkon, aby sa zlepšovali, takže nemôžu byť leniví. Tomu musí zodpovedať aj tvrdosť trénera.“

 

Čo keď v Dubnici dostane vaše mužstvo dva góly? Necháte ho po zápase bežať dve kolá okolo ihriska ako naposledy amatérov z mníchovského Ata Sporu po remíze 2:2 v stretnutí ôsmej ligy?

„Keď mužstvo dostane hlúpe góly a nepodá koncentrovaný výkon, tak musím prijať opatrenia, aby sa zlepšila fyzická a duševná kondícia hráčov, aby nerobili hlúpe chyby. To nie je trest, to je tréning.“

 

A keď DAC strelí dva góly a vyhrá?

„Takisto budú behať dve-tri kolá, ale pomalšie, lebo v takom prípade zrejme veľa pracovali. Hráči musia po zápase tak či tak absolvovať regeneráciu.“

 

Čo považujete za základnú vec vo futbale?

„Veľkú disciplínu. Kvôli spoluhráčom, mužstvu a fanúšikom.“

 

Kedy ste mali z futbalu najkrajší pocit?

„Bolo to viackrát. Ako hráč určite po víťaznom finále Pohára UEFA a Nemeckého pohára, ako tréner po postupe s Mníchovom 1860 do bundesligy a keď som bol s Fenerbahce Istanbul vicemajstrom. To sú nezabudnuteľné zážitky, o ktorých by som mohol dlho rozprávať.“

 

Čo je najkrajšie vo futbale?

„Najkrajší zážitok je streliť gól, nepoznám nič krajšie. O to viac nechápem, prečo sa hráči nemôžu radovať z gólu tak, ako by chceli, chvíľu oslavovať s divákmi, vyzliecť si dres. Za to dostanú trest. Tomu nerozumiem.“

 

Kedy ste ako tréner spokojný?

„Keď vidím, že mladý hráč napreduje a zdokonaľuje sa alebo keď sa starší hráč opäť dostane do superformy. To je pre mňa ako trénera najdôležitejšie.“

 

Aký je váš názor na súčasných mladých hráčov?

„Talentovaných futbalistov je veľa, ale málo pracujú na sebe. Treba im ukázať cestu, na tréningu, potom sa s nimi porozprávať a poradiť im, ako získať skúsenosti.“

 

Čo najviac zdôrazňujete hráčom?

„Aby dobre trénovali. Keď je hráč fyzicky pripravený, má jasno v hlave a robí menej chýb. Od výkonu jednotlivca sa odvíja hra mužstva a je dôležité, aby si to hráči uvedomili a pracovali pre mužstvo. Dôležitý gól môžete streliť len vtedy, keď vám pomôžu spoluhráči a platí to aj opačne.“

 

Je futbal komplikovaný?

„Vôbec nie. V súčasnosti si ho sami komplikujeme. Existuje viacero herných systémov, ale vždy rozhoduje hráčsky materiál. Podľa toho, akých mám hráčov, si musím zvoliť systém.“

 

Čím je pre vás futbal?

„Radosťou a zábavou, od hlavy po päty. Keď mužstvo hrá dobre, ľudia okolo sa tešia a ich spokojnosť je pre mňa veľmi, veľmi dôležitá.“

 

Povedali ste si niekedy: už viac nemôžem?

„Takto priamo ešte nikdy. Ako tréner som zažil kluby, ktoré nenapredovali, boli spokojné tak, ako to bolo, nemali snahu byť lepšie a vtedy som sa otočil a odišiel. Vedel som, že nie som v Bayerne Mníchov alebo Arsenale Londýn, ale vždy hľadám všetky dostupné podmienky k tomu, aby sme mohli čo najlepšie pracovať. A s radosťou. To je mojím cieľom.“

 

Za posledných sedem rokov ste trénovali jedenásť klubov. Čo vy na to?

„Boli zastávky, kde som jednoducho nemohol dlhšie zostať. Napríklad v Číne bola pre olympijské hry osemtýždňová prestávka, len sme trénovali a nehrali žiadny zápas. V klube nedodržali, čo sľúbili, určovali, kedy môžeme trénovať, ako často, kedy majú mať hráči voľno. To som neakceptoval a rozišli sme sa. Alebo klubu sa málilo druhé miesto. Povedal som, že majstrom môže byť len jeden a nech si hľadá iného trénera. Jedno, kde trénujem, všade musím mať radosť, vtedy môžem správne uvažovať a niečo priniesť.“

 

Ako ste sa cítili v Iráne?

„Tam som bol veľmi spokojný, sú tam kvalitní futbalisti, nemôžem si na nič sťažovať.“

 

Čo vraví na vaše putovanie svetom futbalu vaša rodina?

„Vôbec nič. Bývame neďaleko Mníchova a buď cestuje rodina za mnou alebo ja za ňou. Teraz však budem mať menej času, musím veľa pracovať. Rád by som pomohol klubu dosiahnuť úspech a to je v tejto chvíli najdôležitejšie.“

 

Naposledy ste pôsobili v okresnej lige, ktorá je ôsma od vrchu a šiesta odspodu, ako zrejme jediný tréner z bundesligy. Prečo?

„Môj dlhoročný priateľ, ktorý je prezidentom klubu, ma požiadal o pomoc, keď ochorel doterajší tréner. Súhlasil som, pokým budem mať čas a to sa stalo.“

 

Dočítali sme sa, že aj tam ste kričali z lavičky niektorú zo svojich obľúbených hlášok: ty tučná klobása. Na rozhodcu?

„S rozhodcami nemám problém, len od nich žiadam, aby tak, ako my, tréneri, aj oni odviedli počas hodiny a pol dôstojnú prácu. Vidím však, že rozhodca píska raz tak, raz inak. Keď začne úzkostlivo, nech v tom pokračuje, keď nechá voľnejší priebeh, musí v tejto línii pokračovať do konca, aby sa jej hráči mohli prispôsobiť. V takom prípade nebudú s rozhodcami žiadne problémy.“

 

Akú najväčšiu pokutu ste dostali od Nemeckého futbalového zväzu?

„Už si nepamätám, ale zaplatil som veľa.“

 

Čo ste mysleli pokrikom: oheň, oheň!

„Aby mužstvo hralo agresívnejšie, s väčším nasadením, hráči musia mať v sebe oheň a motivovať sa, jedno, či hrajú Ligu majstrov alebo poslednú súťaž.“

 

ŠŤASTIE V NEŠŤASTÍ

„Mal som ho na diaľnici. Veľa nechýbalo a už som tu nemusel byť. V takej situácii človek potrebuje šťastie a ja som ho mal. Vždy, keď tadiaľ prechádzam, spozorniem a uvedomím si, že aj v tej najmenšej situácii si musí človek dávať veľký pozor.“

(MIROSLAV TOMÁŠIK , ŠPORT 30.8.2008)