Bývalý ligista ALEXANDER VÉGH o svojom boji so zákernou chorobou: po dvoch operáciach a mesiacoch chemoterapie hrá už opäť futbal

Teším sa z každej minúty na tomto svete!

Rozpadla sa mu rodina, vlani v auguste mu zistili nádor v hlave. Neskôr i v krku. Po dvoch operáciách podstúpil ožarovanie a chemoterapiu. Napriek tomu berie život optimisticky. Oporou sú mu rodičia, o ktorých hovorí s veľkou úctou i uznaním. No čo je najpodstatnejšie, postavil sa nepriazni osudu čelom a bojuje proti nej tak, ako kedysi na futbalových trávnikoch, keď nijaká lopta nebola preňho stratená. To je príbeh 38-ročného Alexandra Végha, bývalého ligového hráča Dunajskej Stredy, Trnavy, Rimavskej Soboty a Artmedie.

Ako ste zistili, že sa s vami niečo deje?

„Keď som sa jedno augustové ráno roku 2007 zobudil, niekoľko sekúnd som nevidel na jedno oko. Z očného ma poslali na neurológiu, ale až CT - vyšetrenie ukázalo, že ide o nádor na ľavej strane čela. Našťastie, nie na mozgu.“

Cítili ste predtým nejakú bolesť? Strácali ste rovnováhu?

„Nie, necítil som nič a nemal som nijaké problémy. Zasiahlo ma to nečakane a veľmi rýchlo. Aj hoci sa oko dostalo po niekoľkých minútach do normálu, pociťoval som v ňom jemné svrbenie. Zrejme nádor tlačil na nerv a z toho začali problémy.“

Čo to s vami urobilo, keď vám oznámili, že máte v hlave nádor?

„Cétečko som absolvoval tam, kde aj bývalý brankár Artmedie Juraj Čobej. Sestrička mala slzy na krajíčku, keď mi oznamovala, že mi zistili tumor. Už si ani nepamätám, čo mi prebehlo hlavou v prvej chvíli. Strach, obavy, viera, neviem presne... Oveľa horšie to bolo, keď som išiel na operáciu. Vtedy som si začal uvedomovať, čo sa deje. A pýtal som sa sám seba, prečo práve ja...“

Vtedy musí byť človek silný, nesmie sa poddať. Ale to sa ľahko hovorí. Ako ste na tom boli vy?

„Som silná povaha, viem zdolávať prekážky. To som zdedil po otcovi. Zvládnem to aj teraz. Samozrejme, nie je to jednoduché, ale snažím sa na všetko pozerať optimisticky, s nádejou. Nepripúšťam si, že mám zdravotné problémy. A pokiaľ aj sú, snažím si hovoriť - prekonám ich, bude dobre. Veľmi ťažko sa radí, ale ak niekomu zistia rakovinu, nesmie sa vzdávať, musí veriť, že sa z jej pazúrov dostane.“

Keď ste si kládli otázku, prečo práve ja, prišli ste na niečo?

„Nie, neprišiel, hoci som si ju položil snáď stokrát. Možno osud chce, aby som si tým prešiel, je to ako životná skúška...“

Lenže vám objavili nádor aj v krku...

„Pred šestnástimi rokmi počas vojenčiny v Českých Budějoviciach som podstúpil operáciu. Mal som prasknutý členok a popritom som si nechal vybrať malú hrčku na pravej strane krku, ktorú som tam mal od mladosti. Výsledky z histológie boli vtedy negatívne. Ale zrejme za tie roky sa mohlo ohnisko zduriť a začal tam rásť nádor. Dva mesiace po prvej operácii hlavy som preto absolvoval aj druhú. Tentoraz slinnej žľazy.“

Ako sa cítite dnes?

„Na kontroly chodievam pravidelne každý mesiac. Nechcem to zakríknuť, ale tá posledná sa skončila dobre. Krvné i pečeňové testy sú v poriadku.“

Ako vás zmenila choroba?

„Nezaťažujem sa podružnými záležitosťami, a preto im neprikladám žiadny význam. Skrátka, neriešim ich. Povedal som si, že ma už v živote nemôže nič prekvapiť. Diagnostikovali mi vážnu chorobu a tak si užívam každý deň, akoby bol mojím posledným.“

O čom najčastejšie premýšľate?

„Keď to u mňa prepuklo, tak som si prial, aby som sa z toho dostal. Bol som odhodlaný bojovať zo všetkých síl. Aby som sa osudu nepoddal, nepodľahol mu. Nepozeral som veľmi dopredu, bojoval som s chorobou každý deň.“

Ako ste znášali chemoterapiu?

„Veľmi ťažko. Bral som ju s prestávkami až do apríla tohto roku a bolo to pre mňa najťažšie obdobie. Aj som si poplakal, ale nezlomil sa. Vedel som, že musím ísť ďalej. Po prvých dávkach som pociťoval bolesti v celom tele, nechutilo mi jesť. Schudol som. Takmer štyri mesiace som sa poriadne nenajedol. Potom som začal užívať hormonálne tabletky. Tie ma nabudili, stratené kilá som nabral naspäť, dokonca som pribral. Chemoterapia ma pripravila o vlasy.“

Čo si hovoríte, keď sa vidíte v zrkadle?

„Smejem sa. Prejdem si rukou po hlave. Je to iné, keď som mal hrivu...“

Stravu máte striktne určenú?

„Nie, ale sám som si napísal jedálniček, podľa ktorého sa stravujem. Prevažujú cestoviny, sú v ňom čínskej jedlá. Zjem prakticky všetko, len som výrazne obmedzil vyprážané jedlá.“

Kto vás držal v ťažkých chvíľach nad vodou?

„Moji rodičia, tým som skutočne vďačný za obrovskú podporu. Potom ďalšia moja rodina, syn Lukáš, kamaráti.“

Manželstvo sa vám rozpadlo. Nie je vám to ľúto?

„Určite mi to príde ľúto, ale už to nezmením. Som rád, že s bývalou manželkou sme naďalej dobrí kamaráti, stretneme sa, vieme sa porozprávať. Máme predsa spolu syna!“

Prečo ste odišli zo Slovana?

„To odkiaľ máte?“

Vari to nie je pravda?

„Ale áno, je, ale bolo to už hrozne dávno. Skončil som v ligovom doraste a v príprave som nastupoval pravidelne. Veril som si, cítil som, že by mi to išlo. Bol som sklamaný, keď som potom nedostal v prvom mužstve, ba ani v rezerve, poriadnu šancu. Preto som sa rozhodol odísť. Krátko som trénoval bez zmluvy v Slovane a po polroku som odišiel do Dunajskej Stredy. V jej drese som si zahral už vo federálnej lige.“

Kedy ste boli vo futbale najšťastnejší?

„Tri roky v nemeckom SC Verl mi dali skutočne veľa. Napriek tomu, že išlo o klub nižšej súťaže, fungoval profesionálne. Stretol som tam ochotných a príjemných spoluhráčov, ktorí mi vždy vedeli pomôcť. V mojom prípade vôbec neplatilo, že Nemci sú chladní a odmeraní, ako sa o nich zvykne hovoriť.“

Mohli ste vo futbale dosiahnuť viac?

„Určite. S odstupom času si uvedomujem, že som mal byť zodpovednejší. Ale je to už za mnou, vrátiť sa to nedá, a ja sa snažím myslieť skôr na to dobré.“

Kto so súčasných hráčov vám imponuje?

„V našej lige je najlepší Ján Kozák. Výborne technicky pripravený, má cit pre prihrávku, navyše svojou povahou je to kapitán na správnom mieste. Z legionárov ma príjemne prekvapil Martin Škrtel, ktorý sa výborne uchytil v Liverpoole. Mať stabilné miesto v takom špičkovom klube, klobúk dolu! Predpoklady napredovať má Marek Hamšík. Zo svetových pozerám s úžasom na Messiho z Barcelony. Pre mňa je to v súčasnosti najlepší futbalista planéty. Lepší než Cristiano Ronaldo.“

Čo vy a futbal?

„Prakticky vyše roka som sa dával dokopy. Už som mal plné zuby ničnerobenia, a tak posledné týždne si chodím zahrať futbal do haly s partiou bývalých sálovkárov Slov-maticu. Potrebujem trochu zhodiť.“

Museli ste po lapať po dychu?

„No, nebola to sranda. Navyše v hale ste v neustálom pohybe, nie je čas na oddych. Ale že by som mal chuť odhodiť tenisky a z haly odísť, to zase nie. Zvládol som to a už je to v pohode. Som rád, že môžem hrať futbal. A nemusím dávať iba góly, radosť mi vie spraviť aj presná prihrávka či vydarená finta...“

Je vaša ľavačka stále taká jedovatá?

„Snažil som sa byť obojnohým futbalistom. Nemohli o mne hovoriť, že mám jednu nohu len na podopieranie. Je pravda, že tou ľavou som vedel vypáliť prudšie. Keby došlo na to, som presvedčený, že na razancii nestratila ani dnes. Štípe stále...“

Chodíte na ligu?

„Odkedy mám zdravotné problémy, nechodím. Priznám sa, veľmi ma to ani neláka. Dramatických zápasov v našom futbale ubúda, všetko mi pripadá také šedé. Skôr sa posadím doma do kresla a vychutnám si v televízii futbal z iných líg.“

Je futbal najkrajšia hra na svete?

„Samozrejme, o tom niet pochýb.“

Ste na invalidnom dôchodku?

„Áno.“

Nie je vám doma dlhá chvíľa?

„Otec má dopravnú firmu, niekedy si uňho niečo zarobím. Keď treba niekoho odviezť na letisko či niečo previezť. Rád pozerám kriminálky, rôzne seriály, riešim sudoku, zájdem s kamarátmi niekam si sadnúť, zahrám si futbal. Brat má dostihových koňov a chodievam ich kŕmiť. Keď som pri nich, sála z nich veľká energia a zároveň pohoda.“

A čo iné športy?

„Rád si pozriem dobrý hokej, tenis, zaujímavý je biatlon.“

Vaša sestra Iveta Chrťanová je bývala hviezda fitnesu, dvojnásobná majsterka sveta i Európy. Ako spolu vychádzate?

„Veľmi dobre. Usadila sa v Nitre, tam aj podniká, vlastní fitnescentrum. Má svoje starosti, nie sme tak často spolu, ako keď bývala v Bratislave, ale o to častejšie si telefonujeme. Som rád, že sa jej darí.“

Idú Vianoce...

„Sú to najkrajšie sviatky v roku. Teším sa na ne, ale už nie tak intenzívne ako v mladosti. Nákupnej horúčke sa snažím vyhnúť, ale vždy chcem mojich najbližších niečím potešiť.“

Čo vám vie urobiť najväčšiu radosť?

„Moji najbližší. Ale aj kamaráti. Som šťastný, že ich mám. Teším sa z každej minúty na tomto svete.“

POZNÁ SA S MAFIÁNOM BANÁNOM

Sledujete seriál z mafiánskeho prostredia Mafstory? Jednu z hlavných postáv vytvoril Peter Batthyány, ktorý hrá dvojúlohu - tvrdého mafiána Banána a tetu Márgit. „Peter bol výborný tanečník štýlu electric boogie. Má titul európskeho šampióna a na svetovom šampionáte obsadil tretiu priečku. V mladosti tancoval v jednej skupine, kde som chodieval aj ja. Skamarátili sme sa. Potom sa naše cesty rozišli. Stretli sme sa nedávno na krste ich dévedečka. Obaja sme mali radosť, že sa znovu vidíme,“ hovorí Alexander Végh. Trúfol by si bývalý futbalista na hereckú úlohu? „Kdeže. Radšej sa nebudem profesionálnym hercom miešať do fachu. A už vôbec nie do roly mafiána banána či tety Márgit. Peter hrá aj ženskú úlohu neskutočne presvedčivo.“

KTO JE ALEXANDER VÉGH

Narodil sa 24. mája 1970 v Dunajskej Strede, ale keď mal päť rokov, rodina sa presťahovala do Bratislavy. Odchovanec Slovana, ktorý však za seniorský A-tím z Tehelného poľa neodohral ani zápas. Najvyššiu súťaž skúsil v DAC Dunajská Streda, Spartaku Trnava, Rimavskej Sobote, v Artmedii Petržalka (dovedna 115 zápasov, väčšinou na poste ľavého obrancu), legionárčil v nemeckom SC Verl a v nižších rakúskych súťažiach. K jeho záľubám patria knihy, sudoku, sledovanie športových podujatí. Žije v Bratislave. Má výučný list v profesii mäsiar-udenár. Je rozvedený, syn Lukáš má 16 rokov.

(RÓBERT ČAPLA, Šport, 23.12.2008)

Alexander Végh v drese DAC. V rokoch 1989-1998 v ňom odohral 88 ligových stretnutí, väčšinu na poste ľavého obrancu.