Moje miesto v bráne bolo od začiatku jasné (rozhovor s Jánom Novotom)

 

Ak nepadajú z neba valašky a kopije, snažím sa byť na dohodnutom stretnutí vždy včas. Tentokrát som si povedal, že prídem s časovou rezervou, takže som na terasu dorazil desať minút pred štvrtou. Fantázia! Po dlhom čase druhá strana nielenže nemešká, ale takisto prichádza skôr. V dnešnej dobe málo vídaný jav... Keďže sme si pred pár dňami už potykali, po prvých bezprostredných vetách bola moja malá tréma chvalabohu fuč...

 

Zdravím Ťa Jani, ako slúži zdravie a ako sa cítiš?

„Asi tak, ako sa cíti človek, ktorý nie tak dávno prekonal zápal pľúc.“

 

Aké to bolo, chytať so zápalom pľúc v majstrovskom zápase (DAC-Trnava 1:4 – pozn.)?

„V druhom polčase hrozné.“ (Smiech)

 

Mám taký pocit, že si v tom zápase nemal zlú fazónu? Mýlim sa?

„Cítil som formu a pohodu, ale v druhom polčase ma už choroba zmáhala a bolo to veľmi ťažké.“

 

Vnímal si v nemocnici situáciu okolo klubu?

„Dostával som veľa infúzií a medzi jednotlivými dávkami som bol schopný iba spať. Takže prvé dni som veľmi nebol schopný vnímať.“

 

Dobre, zmeňme tému. Kedy si sa prvýkrát postavil do brány?

„Mal som desať rokov.“

 

Poslali Ťa tam, alebo si išiel sám?

„Išiel som sám. Post brankára ma jednoducho vždy lákal. Chcel som byť brankár.“

 

Chytal si v rukaviciach?

„Nie, na začiatku nie. Neskôr som začal chytať v značke Enzo Caprini... Z vnútornej strany mali na prstoch pásiky, ktoré veľmi rýchlo odpadávali...“

 

Aha. A potom Ti ich mamička prišívala naspäť, že? (Smiech)

„Áno, áno...“ (Smiech)

 

Chytal si v teplákových nohaviciach?

„Nie. V krátkych brankárskych nohaviciach. Mali ochrannú výplň, ale tá bola taká tenká, že tam v podstate nebola...“ (Smiech)

 

Dnes už ako dospelý, koľko rukavíc spotrebuješ?

„Za sezónu asi osem. Kupujem si ich u Árpiho Grófa.“

 

Ak poviem Senec a Dunajská Streda, čo Ti napadne?

„Senec? Škola. Chodil som tam do gymnázia. A s tým spojené zážitky. Roky plné futbalu. No a momentálne v tomto meste bývame s priateľkou. Pekné mestečko. A hlavne kľudnejšie, napriek letnej turistickej sezóne... Dunajská Streda? Stal som sa súčasťou DAC-u. Z rozprávania môjho otca viem, čo tu bolo v osemdesiatych rokoch. Jednoducho, dodnes mi to pripadá ako sen. Stal som sa súčasťou klubu o ktorom básnil môj otec...“

 

Keď nakoniec došlo k fúzii, ako si to zobral?

„V prvom rade som chcel chytať prvú ligu. To, že to bude v Dunajskej Strede som bral ako výzvu.“

 

Predpokladal si niečo také, čo nakoniec priniesla jeseň?

„Nie. Šokovalo ma to a fascinovalo. A doteraz mám z jesene zimomriavky...“

 

Na úvod zápas v Nitre...

„Áno, tam som už začal niečo šípiť. Po góle Csabu mi jasot divákov prezradil, že to bude „bischen" iné, ako v Senci. Ak sme dali gól doma v Senci, no proste reakcie boli trochu vlažné...“

 

Premiéra na domácom ihrisku s Trnavou...

„Tak to bolo úžasné. Mali sme trošku malú dušičku, takže sme za každú cenu chceli dohrať polčas bez gólu. V kabíne sme si povedali, že ani v druhom polčase nebudeme otvárať hru – necháme to na Trnavčanov a budeme čakať na svoju príležitosť. Tá aj prišla a my sme boli na koni. V kabíne sme sa tešili, ako malé deti. A hlavne sme boli paf z tej atmosféry...“

 

Na Slovane ste mohli vyhrať, nie?

„Áno Dragičevič, ale spravili sme pri góloch zbytočné chyby. A víťazný gól sme dostali v deväťdesiatej šiestej minúte ...“ (kyslý úsmev)

 

Po pár kolách prišla výmena trénera. Ako by podľa teba vyzeralo mužstvo na jeseň, ak by ostal Djuričič?

„Asi by sme hrali ofenzívnejší futbal...“

 

Werner?

„Wernerovi na jeseň vyšlo skoro všetko, na čo siahol. Ťahy proti Trnave vonku. Nasadenie mladého Lénártha v Banskej Bystrici, atď...“

 

Podľa mňa vedel Werner dobre čítať hru a na základe toho robil aj počas zápasu skvelé a účinné zmeny taktiky, napríklad aj tebou spomínaný druhý polčas v Trnave. Alebo aj zmeny postov počas zápasu.

„V podstate áno.“

 

Zbierali sme body, šťastie nám prialo, ale aj diváci akosi začali cítiť, že sa začínalo pískať na falošnú nôtu. Ako si spomínaš na zápas SP s Petržalkou na Pasienkoch?

„Tak bolo to zaujímavé... Myslím si, že s Kweukem to domáci prehnali. Ale pre nás bolo dôležité hlavne to, že sme o deviatich udržali bezgólový zápas. So silnou a dobre hrajúcou Petržalkou. Zomklo nás to.“

 

Výborný výkon v Trnave. Skvelý Pinte, parádny kolektívny výkon a tvoj famózny zákrok. Pamätáš sa ešte? (Smiech) Jedno mi prezraď. Tá hlavička bola do protipohybu, a ak som dobre videl, smerovala na stranu opornej nohy. Bola vtedy tvoja pravá noha oporná? To sa ťažko chytá, keď ti strieľajú vedľa opornej nohy, nie ? Napríklad gól v Žiline...

„Áno, chytá sa to ťažko... Ale pri tej hlavičke moja pravá noha nebola opornou. Poučil som sa totiž z gólu, ktorý sme dostali doma od Banskej Bystrice (2:1). Center z pravej strany a gól hlavou. Pamätáš si nie?“

 

Pamätám, center z Gerichovej strany.

„Viac vecí som vedome urobil inak, ako proti Bystrici - a vyšlo to.“

 

A parádne! Mal si už krajší a efektnejší zákrok?

„Tento je naj... (úsmev) Mimochodom, v Trnave som aj ja žasol nad tým, čo predviedol Pinte. Centrovanú loptu som vytlačil pár metrov za päťku, a tá letela k Attilovi. Zakričal som naňho, aby ju odkopol z prvej, čo najďalej od brány. Attila si ju však stlmil na prsiach a pustil si ju na nohu. Jednému z Trnavčanov dal jasle a druhého opil rožkom. Chladnokrvne a s kľudom Angličana...“

 

Zápas so Slovanom doma.

„Najhorší zážitok v živote.“

 

Šípili ste aj vy, že sa niečo stane?

„Áno, viselo to vo vzduchu.“

 

Dokedy si sa vedel koncentrovať na zápas?

„Do 17. minúty.“

 

Dali hráči Slovana najavo, že sú si vedomí toho, čo sa stalo?

„Bolo na nich vidno, že sú z toho aj oni mimo.“

 

Dokedy to trvalo u teba?

„Museli sme sa dať dokopy, ak sme chceli ísť ďalej, ale v každom z nás ten hrozný zážitok bude strašiť do konca života. Opakujem, určite je to môj najhorší zážitok spojený s futbalom. Mám DVD z tohto zápasu, ale doteraz som si ho nepozrel. A nepozriem si ho nikdy v živote.“

 

Existuje ešte jedno DVD. Je na ňom zachytená aj úžasná predzápasová atmosféra a neskutočné žlto-modré choreo. Je tam aj zápas s Ružomberkom. Pozri si to.

„Dobre.“

 

Ešte som nevyslovil otázku a už mám zimomriavky. Spomínaš si na zápas DAC-Ružomberok?

(Smiech) „Už aj ja mám zimomriavky.“

 

Tebe ten zápas nevyšiel. Nemal si svoj deň. Asi tak, ako Mišo Minár teraz v Prešove.

„Veru. Nevedel som si predstaviť, aké to bude hrať pred prázdnym štadiónom. Na druhej strane sme vedeli a hlavne cítili, že ľudia sú s nami. Nemal som predstavu o tom, koľko tam môže byť divákov. Keď som vyskočil na plot a uvidel tú fantastickú kulisu, ostal som v šoku. Ak sa mi nedarí a pokazím zápas, viem sa na seba hnevať dosť dlho. Ale v tomto prípade to bolo inak. Napriek môjmu výkonu som mal takú radosť, ako keby som podal svoj životný výkon. Aj tú moju nespokojnosť s vlastným výkonom prerazil ten divácky ošiaľ. Pozri sa. No o tomto hovorím. Rovnaké zimomriavky na rukách, ako vtedy...“

 

Aj u mňa ... (Smiech)

„Bolo to fantastické!“

 

Napokon si nemal problém vrátiť sa do bývalej pohody. V zasneženej Banskej Bystrici to bol opäť ten starý známy Novota.

„Bŕŕŕ, tam bola nepríjemná zima! Mali sme aj šťastie. Ale je fakt, že to bolo z mojej strany dobré. Dokonca ma pochválil aj Werner. Tak svojsky.“

 

Ako? Nemal vo zvyku niekoho chváliť, alebo haniť pred hráčmi?

„Nie. Chyby mi vždy vytkol, ale takým spôsobom, že mi to iba pripomenul a povedal, nech si dám nabudúce pozor. A jeho chválou bol taký otcovský pohlavok...“

 

Dubnica. Nakoniec ste si obliekli dresy. Neviem či sa dobre pamätám, ale nebola to náhodou ďalšia zimomriavková záležitosť?

(Smiech)

 

Legendárna sekvencia Hajrá DAC v sedemdesiatej minúte, spomínaš si?

„To bol zápas, o ktorom som vedel, že Dubnica v žiadnom prípade neodíde od nás čo i len s bodom. Bol som o tom stopercentne presvedčený. Čo sa týka tej sekvencie, pokúsil som sa vybudiť a vyprovokovať divákov. Zahrávali sme roh, takže spočiatku reagovali slabšie. Pokúsil som sa o to znovu a znovu. Podarilo sa. No to, čo sa mi vrátilo naspäť, to bolo jednoducho neskutočné. Vraj to počuli až vo Vydranoch! A zase mám zimomriavky!“ (Smiech)

 

Zimná príprava a jarná časť. Po spomienkach na jeseň, sa mi ani veľmi nechce o tejto časti sezóny rozprávať. Radšej niekedy inokedy. Dobre?

„V poriadku.“

 

Asi sa budeš odpovedi vyhýbať, ale ja si myslím, že si vyrástol z Corgoň ligy. Máš dvadsaťpäť rokov, ideálny brankársky vek na nasávanie miazgy, z ktorej by si mal profitovať po tridsiatke. Myslíš si, že Ti táto liga ešte vie niečo ponúknuť? Mne sa zdá, že by si v tejto lige stagnoval a ustrnul vo vývoji. Čo si o tom myslíš?

„Zatiaľ som tu a snažím sa chytať najlepšie ako viem.“

 

Ale tvoje sny a ciele nekončia v Corgoň lige? Predsa je prirodzené, že každý hráč chce napredovať? Výkonnostne, finančne atď..

„Je to pravda, aj ja mám svoje ciele a sny.“

 

Ja osobne by som Ťa rád videl v nejakom zahraničnom klube a prajem ti to. Aj keď lúčenie s fanúšikmi bude ťažké a budeš nám tu chýbať...

„Ešte som tu!“ (Smiech)

 

Ja viem. A čo reprezentácia?

„Vraj ma sledovali, sledujú... Uvidíme.“

 

Ďakujem Ti za poskytnutý rozhovor, bolo mi cťou.

„Nemáš za čo, budem sa tešiť aj nabudúce.“

(Tibor Poór, 22.5.2009)