Ja musím povedať čo, kto a ako!

 

Pre trénera Dunajskej Stredy Zlatka Kranjčara sa sezóna už skončila. V stredu absolvoval s mužstvom regeneračný tréning na termálnom kúpalisku v Dunajskej Stredy, po obede sa stretol s majiteľom klubu Mohsenim, aby sa dohodli, že potiahnu spoluprácu pre ďalší ročník a potom už smeroval do Záhrebu, kde práve dnes vydáva dcéru Lanu.


Tréner Zlatko Kranjčar a prezident kluu Khashayar Mohseni, mali by byť n jednej lodi. Dunajskostredskej.

FOTO TASR/EDMUND ÖRZSIK

Boli ste hráčom, kvôli ktorému si ľudia v Bratislave a na západnom Slovensku nalaďovali rakúsku ORF. Hovoríme o časoch, keď ste hrali za Rapid Viedeň.

„Bolo to jedno z najkrajších období mojej kariéry. Boli sme najlepší v Rakúsku, získavali tituly, poháre, vyhrali sme všetko, čo sa dalo. A v roku 1985 sme sa prebojovali do finále Pohára víťazov pohárov, kde sme podľahli Evertonu. Spomínam si na to ako na fakt úžasné obdobie.“

 

Patrili ste k hráčom, na ktorých sa dobre pozeralo, kreatívny, estetický. I futbal bol vtedy estetickejší, ako je dnešný.

„Futbal sa každých desať rokov mení, prechádza evolúciou. Teraz sú skutočne hráči viac atletickí. Ale všimnite si, úspešní sú tí, ktorí majú vo svojich radoch kreatívnych hráčov. Barcelona, v Nemecku Bayern, Manchester United... Samozrejme, musia byť i výborne kondične pripravení, to si dnešný futbal vyžaduje.“

 

JUHOSLOVANSKÉ A CHORVÁTSKE ČASY

V časoch, o ktorých hovoríme, ste reprezentovali Juhosláviu. Ale v roku 1990 na sklonku aktívnej kariéry ste stihli reprezentovať i Chorvátsko. Aký to bol pocit?

„Samozrejme, všetci, keď som hral za Juhosláviu, vedeli, že som Chorvát. A vedelo sa, že z Dinama Záhreb a Hajduku Split prichádzajú do reprezentácie hráči, ktorí sú Chorváti. A že tí hráči sú hrdými Chorvátmi, pyšnými na svoju históriu a na svoj národ. A že tí z Belehradu sú Srbi, to sa vedelo nielen u nás, ale všeobecne. Samozrejme, že keď mám porovnať, aké pocity boli v tíme Juhoslávie a aké v tíme Chorvátska, tak to bolo o niečom inom. Niežeby sme Juhosláviu reprezentovať nechceli a nebojovali v jej drese, ako sa len dalo, ale vo farbách Chorvátska to bolo iné.“

 

Prvý zápas odohralo Chorvátsko proti USA. Bol to vraj vyložene politický zápas, aby USA ukázali, že podporujú samostatnosť Chorvátska.

„Samozrejme, nemá si zmysel niečo nahovárať, bol to ozaj politický zápas. Ale musím upozorniť, že sa uskutočnil po voľbách, v ktorých sa Chorváti vyjadrili, že chcú ísť cestou samostatnosti.“

 

V tom roku sa hral ešte jeden zápas, práve medzi vaším bývalým klubom Dinamom Záhreb a belehradskou Crvenou Zvezdou. Hovorilo sa, že bol iskrou na sude pušného prachu medzi Srbmi a Chorvátmi.

„Boli tam policajti, mnoho policajtov, nepokoje, násilie, nebolo to pekné. Ale viete, to bolo pred dvadsiatimi rokmi. Teraz sme v 21. storočí a žijeme už niečo úplne iné. Nechcel by som sa k tomu vracať.“

 

TÉMA DUNAJSKÁ STREDA

Poďme teda k súčasnosti. Zvykli ste si v Dunajskej Strede?

„Ale áno, cítim sa tu dobre. Napriek tomu, že výsledky neboli také, aké som očakával. Spravil som si však obraz o tom, čo mám robiť do budúcnosti. A s ktorými hráčmi môžem počítať a s ktorými nie.“

 

Vyzerá to teda tak, že ostávate?

„S prezidentom klubu máme druhé stretnutie, na ktorom si povieme, akých hráčov by som chcel, aké budú športové ciele.“

 

Ozývajú sa hlasy, že v Dunajskej Strede je príliš veľa legionárov a že im nebije srdce pre klub.

„Viete, ja rozlišujem medzi tým, čo je profesionalizmus a tým, čo znamená mať srdce pre klub. Samozrejme, že tí, ktorí tu vyrastali, majú srdce pre klub. A všade na svete prirodzene cudzinci také srdce ako domáci pre daný klub nemajú. A, samozrejme, že všade na svete sa vyžaduje, aby cudzinec profesionál odviedol pre klub maximum. Keď to urobí, získa si divákov svojimi výkonmi, bez ohľadu na to, či mu srdce pre klub bije alebo nebije tak, ako rodákovi z mesta. Naši cudzinci prišli z iného sveta a mysleli si, že my sa musíme prispôsobovať im. Myslia tak a žijú tak. To tak ale logicky byť nemôže. Ja som tu však bol len mesiac a skutočne som s tým za taký krátky čas nemal šancu niečo urobiť. Ale chcem to zmeniť.“

 

Cítili ste aspoň, že máte dosť veľké slovo?

„Keď sa dohodnem s prezidentom a majiteľom, tak to budem môcť povedať. Teraz som veci nemohol zmeniť. Ale chcem, aby to okolo tímu fungovalo tak, ako poviem ja, a nie prezident. Ja musím povedať, čo, kto a ako. Ale za ten mesiac, čo som tu, som skutočne nemohol veci zmeniť.“

 

Dá sa zhodnotiť mesiac v Dunajskej Strede z hľadiska výsledkov?

„Dá sa všetko, ale myslím si, že moja robota by sa mala zhodnotiť až po novej sezóne. Nie po jednom mesiaci, ale vtedy, keď budem robiť veci tak, ako budem chcieť ja. Teraz bolo dôležité to, aby sme zachránili ligu.“

 

V chorvátskych novinách malo veľký ohlas, že ste trénerom „slovačkoj“ Dunajskej Stredy.

„To je normálna vec. Chorvátske noviny sledujú, kde kto hrá, kde kto trénuje. Ale myslím si, že je to dobré i pre Dunajskú Stredu.“

 

PREHRAL LEN S BRAZÍLIOU

Boli ste v klube v Spojených arabských emirátoch, v Al Shaab, odkiaľ ste vraj odišli po tom, čo vám išli hovoriť do zostavy. Je to pravda?

„Áno, stopercentná.“

 

Je to teda váš postoj.

„Áno. Ale viete, v Al Shaab to už bolo o úplnom extréme. Zostavu chcelo robiť päť ľudí, ďalších päť mi išlo hovoriť, kto má hrať a ďalší, ako sa má hrať. V lige sme skončili tretí, boli sme vo štvrťfinále pohára a keď som odišiel, vypadli. A to preto, že tréner, ktorý prišiel po mne, dovolil, aby sa tí všetci, ktorí do toho chceli rozprávať, realizovali. Preňho boli dôležitejšie peniaze. Chcel tie, mal ich, nechal si kecať do roboty, o úspechy mu nešlo. Mne išlo práve o tie. A mal som ich. Ja som bol s Dinamom Záhreb dvakrát majstrom, dvakrát som vyhral pohár, hral Ligu majstrov, chorvátsky titul som získal i s NK Záhreb. Bolo to preto, lebo mi dovolili robiť to, čo som chcel. A tak to predsa má byť. Za športové výkony je zodpovedný tréner. Debatovať sa dá, ale zodpovednosť nesie v klube tréner. Aj v reprezentácii. Boli sme na MS 2006, nepostúpili sme ďalej a preto som musel ísť preč. Logické.“

 

Mal som dojem, že pred MS 2006 boli Chorváti optimistickejší, ako by sa patrilo. Experti mimo vašej vlasti sa na šance mužstva pozerali omnoho triezvejšie, polovica kádra vysedávala vo svojich kluboch na lavičkách.

„Áno, to je pravda. Ale mali sme dobrý tím a to oprávňovalo k optimizmu. V kvalifikácii sme za sebou nechali Švédsko a Bulharsko a neprehrali sme ani zápas. Potom je normálne, že musíte byť optimistami. Mali sme však i smolu. Proti Japonsku sme nepremenili penaltu a dostali sme gól z ofsajdu, Tudor zahodil v 90. minúte stopercentnú šancu. Proti Brazílii sme odohrali skvelý zápas a prehrali sme nezaslúžene. Mimochodom, za mojej éry reprezentačného trénera to bola jediná prehra Chorvátska. Akurát s Brazíliou.“

 

Zabávali ste sa, keď váš hráč Josip Šimunič dostal v zápase od rozhodcu Grahama Polla tri žlté karty?

„Nie! To bola hektická situácia. Ale bola to neskutočná chyba rozhodcu, neskutočné, že si niečo také dovolil. Viac ma však štvalo, že urobil chybu pri ofsajde a my sme inkasovali.“

 

Čo hovoríte na Slavena Biliča a súčasný chorvátsky tím?

„Svoju robotu odvádza dobre, vnímam ho veľmi pozitívne. Bol výborný hráč a Slaven je i dobrý človek. Do tímu prebral mladých hráčov po mne. Úspešný bol už vôbec tým, že sa kvalifikoval na Euro 2008 a tam Chorvátsko hralo takisto dobre. Škoda, že nevyradilo Turkov vo štvrťfinále. Teraz máme v kvalifikácii problémy. Nebral by som to ostro, je normálne, že jedno mužstvo nemôže stále držať latku vysoko. Sme pod tlakom, 6. júna musíme poraziť Ukrajinu, aby sme mali šancu dostať sa na MS.“

 

SYNOVA SVADBA V TELEVÍZII

Naposledy ste pôsobili v Croatii Sesvete. Mali ste nejaký problém s pánom, ktorý sa volá Zvonko Zubak?

„Nie, žiaden. Ja som toto mužstvo dostal z druhej do prvej ligy. Tam malo problémy, bolo posledné. Poprosil ma, aby som zas prišiel. Nedohodli sme sa však v príprave na hráčoch, ktorých som chcel. Potom začal na mňa vyvíjať tlak, že nesmiem s tímom vypadnúť. Chcel, aby v mužstve hral i jeho syn. A v médiách o mne narozprával strašne škaredé veci. Ospravedlnil sa potom, ale i tak musím povedať, že to bol najhorší prezident v mojej trénerskej kariére.“

 

Hovoril o vás v súvislosti s alkoholom.

„Všetko to boli klamstvá.“

 

Mali ste v posledných dňoch viac starostí?

„Prečo?“

 

Chystáte dcérinu svadbu.

„Ale áno. Preto som musel pred zápasom so Zlatými Moravcami na pár dní odísť domov a dotiahnuť posledné detaily svadby. Mám pocit, že som všetko potrebné vybavil. V ústrety mi vyšli v klube a mužstvo viedli moji asistenti. Prezradím, že nastávajúci manžel mojej dcéry je Francúz, pôjde o medzinárodnú svadbu. Museli sme zladiť prílet hostí a presun na miesto svadby.“

 

Čo robí vaša dcéra?

„Deti nám robia radosť, sme na ne patrične hrdí. Niko, to viete, ide v mojich šľapajach, hrá futbal v Portsmouthe a reprezentuje Chorvátsko. Dcéra je právnička a pracuje v advokátskej kancelárii v Londýne.“

 

Kde sa zoznámila s nastávajúcim manželom?

„V Záhrebe, kde pracoval. V súčasnosti žijú a spoločne pracujú v advokátskej kancelárii v Londýne. Okrem toho chodia povzbudiť na zápasy Nika.“

 

Očakáva sa veľa hostí na svadbe?

„Pozvaných je okolo dvesto, čo sa u nás považuje za menšiu svadbu.“

 

Ale Nikova svadba pred rokom bolo niečo iné...

„Samozrejme, Niko je známy futbalista. Prišlo okrem najbližších množstvo známych ľudí, kamarátov. Pozvaných bolo cez tristo hostí. Dokonca svadobný obrad prenášala v priamom prenose chorvátska televízia. To bola veľká udalosť.“

 

Bude svadba dcéry trvať dva dni a dve noci?

„Chorváti sú národ, ktorý sa rád zabáva, oslavuje a spieva. V sobotu bude svadba a na nedeľu je pripravený slávnostný obed pre úzky okruh rodinných príslušníkov. Podvečer už hostia odlietajú zo Záhrebu.“

 

Aký ste tanečník?

„Rozhodne sa nenechám zahanbiť. Nehovorím, že som vychýrený tanečník, ale určité kroky zvládam. No na trávniku mi to išloza hráčskych čias predsa len lepšie.“

 

Kde budete dcéru vydávať?

„Jednoznačne v Záhrebe. Pochádzam odtiaľ, s rodinou v meste žijem, mám tam veľa známych a kamarátov. Ani si nedokážem predstaviť, že by mala dcéra svadbu v inom meste.“

 

Aká bola vaša svadba?

„Veľmi dobre si na to spomínam a za posledný rok to intenzívne prežívajú aj moje deti. Mal som krásnu svadbu s vyše dvesto hosťami. Predstavte si, že akurát v tom roku oslavujeme s manželkou Elvírou tridsiate výročie svadby.“

 

To je dlhá spoločná cesta.

„Vydržať toľko rokov spolu, to už niečo znamená. Za dlhou spoločnou cestou je tolerancia i dôvera. Vzájomná opora, podpora, a úcta.“

 

Manželka sa pri vás viac smiala alebo hnevala?

(smiech) „Samozrejme, že smiala. Pochybujete o tom?

 

Vôbec nie. Je dôvod, aby sme si mysleli niečo iné?

„No, keď žijú dvaja ľudia toľko rokov spoločný život, prídu aj nezhody, výmeny názorov. V našom prípade to nebolo však nič výnimočné, s čím by sme si nevedeli poradiť. Dôležitá je komunikácia, nie sa zavrieť do seba. Myslím si, že manželka je pri mne spokojná a mala veľa dní, keď sa usmieva.“

 

Ste pripravený na úlohu deda?

„Už sa s manželkou nevieme dočkať. Sme pripravení a tešíme sa, až nám deti oznámia tú radostnú zvesť. V živote sme deti podporovali, vychovali a to, že sa staneme starí rodičia, už nie je v mojich rukách.“

 

Veď i Dinamo pozná každý

V Chorvátsku je meno Zlatka Kranjčara klubovo späté najmä s Dinamom Záhreb.

„Pred 2. svetovou vojnou to bol HAŠK, Graždanski a ešte jeden klub. Po vojne to komunisti zlúčili do jedného klubu, do Dinama a všetci hráči doň museli ísť, či chceli alebo nie. Dinamo bol štátny klub tak, ako v Srbsku bol štátnym klubom Partizan. Bolo to umelé,“ hovorí Zlatko Kranjčar. Patálie s názvom pokračovali i v 90. rokoch. „Za Tudjmana sa klub volal Croatia, fanúšikovia to nechceli, politici áno. Tudjman bol takým, že chcel všetko komunistické vyhodiť. Zmenila sa hymna, názvy, týkalo sa to i Dinama. Veď Dinamo je typický názov komunistického klubu. Bolo v Drážďanoch, v Berlíne, v Záhrebe... Tudjman chcel, aby sa  klub volal Croatia Záhreb, aby každý vedel, že je to chorvátsky klub. Ale samozrejme, aj s názvom Dinamo každý vie, odkiaľ to je,“ s úsmevom glosuje Zlatko Kranjčar.

 

Prečo Cico?

Zlatko Kranjčar má prezývku Cico. Rezonuje tak, že v chorvátskych médiách neraz nenájdete spojenie Zlatko Kranjčar, ale rovno Cico Kranjčar. „Mám ju od detstva. Ja som cmúľal cumlík až do troch rokov. Preto Cico, nesie sa to so mnou celý život,“ prezradil. Zvykol si. A keď rozdáva autogramy, píše – Zlatko Cico Kranjčar.

 

KTO JE KRANJČAR

Narodil sa 15. novembra 1956 v Záhrebe. Jeho životným klubom je Dinamo Záhreb, kde začínal a pôsobil až do roku 1984, na konte má 261 ligových zápasov a 98 strelených gólov. Potom sa presunul do Rakúska, sedem sezón obliekal dres viedenského Rapidu (201 zápasov, 106 gólov), rok 1991 strávil v Sankt Pöltene (12/2).  Juhosláviu reprezentoval 11-krát, dal 3 góly, Chorvátsko 2x , dal 1 gól. Kým ako hráč veľa klubov nevymenil, v pozícii tréner zbieral skúsenosti po celom svete a na mnohých adresách: 1992 – 1994 HNK Segesta, 1994 – 1996 Croatia Zagreb, 1996 – 1997 FC Linz,1997 NK Slaven Belupo, 1997 HNK Segesta, 1998 NK Samobor, 1998 – 1999 Croatia Zagreb,1999 El Masry, 2000 – 2001 NK Mura, 2001 – 2002 NK Zagreb, 2002 – 2003 HNK Rijeka, 2003 – 2004 NK Zagreb, 2004 – 2006 Croatia', 2007 Croatia Sesvete, 2007 Al-Shaab, 2009 Croatia Sesvete, od apríla 2009 DAC 1904 Dunajská Streda. Majstrom Juhoslávie 1x (1982), majstrom Chorvátska 3x (1994, 1998, 2002), finalista PVP (1985).

(RÓBERT ČAPLA, MOJMÍR STAŠKO, Šport, 30.5.2009)