Exkluzívne s Attilom Pintem, hráčom sezóny podľa hlasovania fanúšikov

Šťastný človek, ktorý má život ešte pred sebou

 

Spomínam si na to, ako v roku 1992 vletel do našej kancelárie v Šamoríne. Práve sa vrátil z vojenčiny z českých Sušíc a prišiel navštíviť svojho kamoša a zároveň môjho kolegu. Kolegu, ktorý keď sme sa rozprávali o futbale, mi viackrát otĺkal o hlavu jeho meno. Aby som si ho zapamätal. Vraj to bude raz pán futbalista! Ten chalan, o ktorom bude reč, po návrate z vojenčiny pobudol krátky čas v DAC-e, odkiaľ ho poslali na hosťovanie do Šale. Po vydarenej šalianskej futbalovej misii už nič nebránilo tomu, aby sa vrátil do Dunajskej Stredy a otvoril si dvere do veľkého futbalu.

 

Z toho obdobia mi v pamäti utkveli dve spomienky:

Prvá: spomínam si, ako mu na ihrisku vo Veľkej Pake nikto nevedel zobrať loptu, keď sa z hecu pridal k nám. Bolo to hodne frustrujúce pre všetkých.

Druhá: spomínam si, keď som ho uvidel po komplikovanom zranení a operácii kolena, ako sa ťahá z obrovskou sadrou na nohe. Nebolo to vtedy jedno, ale našťastie sadra a to nepríjemné zranenie upadli do zabudnutia. Ale tá frustrácia protihráčov z jeho hráčskej geniality ostala a my sme ju mohli vidieť aj na jeseň v Corgoň lige. A stokrát predtým v inom čase a na inom mieste. Kolega mal pravdu. Z toho dvadsaťročného mladíka sa naozaj stal pán futbalista!

 

Attila Pinte – podľa nášho internetového hlasovania najlepší hráč DAC-u v sezóne 2008/2009.

 

Stal si sa, podľa internetového hlasovania na našej fanúšikovskej web stránke, najlepším hráčom DAC-u v uplynulej sezóne. Pred Kweukem, a Novotom. Čo ty na to?

„Primát za polovičnú sezónu... Vlastne za pätnásť zápasov. To sa mi ešte nestalo... Ale samozrejme je to dobrý pocit.“

 

Rátal si s tým, že si ešte zahráš najvyššiu slovenskú súťaž v Dunajskej Strede? A hlavne v takej forme?

„Senecká anabáza, to bola pre mňa vlastne druhá šanca. Dlho som nehral a keďže som už bol skúsený hráč a zároveň bohatší o životné skúsenosti, bol som odhodlaný chytiť túto šancu za „pačesy“ a využiť ju. Úvod mi vyšiel, hneď v prvom zápase som skóroval. V Senci sa vtedy zgrupovalo na jar veľmi dobré mužstvo. Po jesennej časti bol Senec horúci kandidát na zostup. Výborná tímová práca, dobrá partia a malý zázrak sa podaril... Zaujímavé a trošku dojemné bolo stretnutie s Ružomberkom, kde proti sebe stáli dve osmičky. Ja a exsparťan Jirko Novotný. Dve staré páky. Všetkým nám bolo jasné, že sa už v takomto zápase z dôvodu fúzie asi nestretneme, takže to bolo také nostalgické... Po fúzii, keď už bolo jasné, že sa vrátim tam, kde som v roku 1993 začal hrať najvyššiu súťaž, som bral návrat po rokoch ako veľkú výzvu. Vedel som, že diváci sú na mňa zvedaví, veď to bolo veľmi dávno, keď ma naposledy videli hrať. Je pravda, že keď som hral vo Fradi, chodili sa na mňa pozerať ľudia z tohto regiónu, videli ma v drese Interu, v reprezentácii...“

 

Prepáč , že Ti skočím do reči. Ja si pamätám, ako za tebou do Šale prišla légia z Veľkej Paky...

(smiech) „Áno, to bol veľký zážitok, navštívili aj šatňu... Vrátim sa k tej výzve. Napriek tým „zájazdom“ toto bolo niečo iné. Vzrušujúca výzva a ja som chcel dať do toho všetko. So stopercentným sústredením sa na futbal a na tých 90 minút a niečo navyše.“

 

Cítil si sa na úlohu a post, ktorý ti určil Djuričič a neskôr Werner? Veril si si, alebo si tými výkonmi prekvapoval aj sám seba?

„Už v Senci som na tom poste hral posledné tri zápasy. V podstate aj v DAC- e sa viac prikláňalo k tomuto postu a definitívne sa rozhodlo potom, čo nevyšli angažovania Mátyusa a Vasasa. Ešte som jeden zápas odohral po svalovom zranení radšej v zálohe, ale po úplnom vyzdravení som sa už

„zabydlil“.

 

Ja som v jednom príspevku napísal, že vidím paralelu s Matthausovým podobným prechodom...

„Ozvalo sa to meno aj z úst mojich spoluhráčov... A či som bol prekvapený? Hovorím, chcel som dať do toho všetko, čo vo mne bolo. A s rozumom. Zo začiatku to bolo fyzicky náročnejšie, lebo tých „križovaní“ bolo viac, ale čím viac sme sa rozohrávali, začala to byť pre mňa počas zápasov pohoda a miestami vyslovene pasia z futbalu.“

 

Asi najväčšia poklona sa Ti ušla od Vlada Weissa, nie?

„Tak k tomu netreba asi nič dodať. Bolo to po zápase so Žilinou (2:0). Aj vo futbale sú veci z ktorých je človek dojatý. Ako napríklad z takéhoto komplimentu.“

 

Ktoré boli podľa teba tvoje najlepšie výkony a výkony mužstva.

„Výkony mužstva? Bolo ich viac. S Trnavou doma (3:0) aj vonku (1:1), so Žilinou (2:0) a nesmieme zabudnúť na zápas s Ružomberkom (3:2). Zvrátiť zápas o deviatich hráčov, to sa len tak nevidí. A moje? Napriek vylúčeniu zápas so Slovanom, ktorý sme prehrali 2:1. Potom zápas so Žilinou (2:0) a s Trnavou (1:1).“

 

S kým sa ti hralo najlepšie?

„Keďže som hral vzadu, tak spomenie trojicu Jani (Novota – pozn.), Regedei a Marcin.“

 

Najväčšie opory mužstva, podľa teba?

„Okrem tradičných Novota, Kweuke, musím pripomenúť podceňovaného, ale veľmi užitočného a poctivého hráča Boyu.“

 

Ako si vychádzal s Wernerom Lorantom?

„Dobre. Už na začiatku mi povedal a aj to tak robil, že mi dá väčšiu voľnosť a hlavne obaja sme spoločne chceli dosiahnuť, aby som bol na zápas stopercentne fit a čerstvý. Pri veku okolo 37 rokov je takýto prístup si myslím pochopiteľný a vo svete takto trénujú stovky starších hráčov. Hlavne tí, ktorí sú pre mužstvo kľúčoví. To, že sa ma vtedy nezastal, to nebol a nie je môj problém. A hlavne, už to neriešim.“

 

Diváci?

„Už som raz v jednom rozhovore uviedol, že to čo tu predviedli, sa blížilo k tomu, čo možno zažiť iba na štadióne Ferencvárosu. Hral som aj v mužstve, ktoré získalo titul v slovenskej lige, ale na Interi nám tlieskalo iba 1200 divákov. Všetko to bolo pekné, ale to je jednoducho ďaleko od spätnej väzby, po ktorej baží každý futbalista. Transparent v prvom domácom zápase a hymna na úvod zápasu, tak to boli také zimomriavky, že až! Nehovoriac o zápase s Ružomberkom...“

 

Udalosti po jeseni - ako sa na to pozeráš, čo cítiš? Ľútosť, hnev?

„Hnev určite nie. Skôr to, že to celé je na úkor fanúšikov a na úkor bojaschopnosti mužstva. Hnev necítim. Ľútosť áno.“

 

Verdikt súdu? Na čo si si pomyslel?

„Pragmaticky na úradné potvrdenie oprávnenosti mojich požiadaviek. A na čosi také, ako morálnu satisfakciu. Viac si tieto veci nechcem pripúšťať a nechcem sa nimi príliš dlho sužovať.“

 

Si sklamaný z ľudí? Spravil by si niečo inak?

„Hráčov chápem a hlavne - ja nikoho nechcem súdiť. Jednoducho prešiel som cez to. A hlavne, to čo ma držalo, boli reakcie fanúšikov. To je pre mňa tisícpercentná satisfakcia. A nič by som nespravil inak.“

 

Ak by sa nestalo to, čo sa stalo, ako dlho by si bol podľa teba schopný hrať na tejto úrovni?

„Mal som sen hrať do štyridsiatky a potom sa veľkolepo rozlúčiť s kariérou. Mrzí ma, že to pravdepodobne nevyjde. Vlastne už určite. Myslím si, že sezónu 2009/2010 by som ešte určite zvládol.“

 

Je možný návrat? Či už ako hráč, alebo tréner?

„Nie, určite nie pri tomto vedení.“

 

Vy ste to s Antalom Barnusom vo futbale dlhé roky ťahali spolu. Vidíš šancu, že si ešte podáte ruky? Tak naozaj, nielen pre médiá a objektívy fotoaparátov?

„Neviem... Hovorí sa, že nikdy nehovor nikdy, ale ja som realista a veľmi tomu neverím.“

 

Na čo spomínaš najradšej z tvojej futbalovej kariéry?

„Ferencváros. Jednoznačne. A na zisk majstrovského titulu s Fradi. Tam som po prvýkrát v kariére zažil, aké je byť ozajstnou futbalovou hviezdou. Fanúšikovia nás zbožňovali, nosili na rukách a pestovali si nás ako v perinke. Nikdy nezabudnem na to, ako 18.000 ľudí po zápase desať minút skandovalo moje meno. Niečo fantastické! Alebo návrat z Debrecenu, kde sme potvrdili titul. Na našom štadióne nás čakalo 15.000 fanúšikov. Spolu s nimi sme oslavovali titul o druhej v noci! A úplne do kolien ma dostalo, keď som uvidel dres rozmerov šestnástky s nápisom Maradj velünk, Attila! Neskôr mi povedali, že takejto pocty sa dovtedy nikomu nedostalo. A to tam hrali iní hráči! Ešte dobre, že to mám všetko pekne nahrané, lebo človek keď neuvidí, tak neuverí!“

 

Bol si reprezentant, viackrát si bol majstrom ligy, bol si uznávaný a rešpektovaný hráč už od dorasteneckého veku. Chcel si a mohol si dosiahnuť viac?

„Určite mohol, ale nie vždy je pri vás šťastná hviezda. Je zbytočné zaoberať sa tým, čo by bolo keby... Niekedy spravíte chybu aj vy a niekedy doplatíte na zlý výber. Tak, ako sa mi to stalo s Panionisom, čím v podstate skončila moja zahraničná kariéra.“

 

Ako ďalej? Je ešte Corgoň liga reálna?

„Corgoň liga už asi nie, som realista. Zatiaľ teda fungujem ako hrajúci tréner v nižšej súťaži.“

 

Máš dvoch synov – ako sa majú k lopte? Chceš z nich mať futbalistov?

„Sú šikovní a ak budú mať záujem, budem ich v tom určite podporovať.“

 

Ktorí svetoví TOP hráči Ťa v poslednej dobe zaujali?

„Tak určite Cristiano Ronaldo a Lionel Messi. Oni sú aj voči ostatným superhráčom iná dimenzia. Skvelú fazónu má aj Iniesta, no a v závetrí sú hráči ako Aršavin, ktorí potrebujú už len trošku času na úplnú adaptáciu. O Aršavinovi budeme ešte počuť! Rovnako môžu preraziť, ak budú dostávať šancu, aj dvaja mladíci - syn Vlada Weissa a Stoch.“

 

Futbal a ty – máš ho ešte stále tak rád, ako za mladi?

„Futbal je môj život a zostane to tak navždy!“

 

Si šťastný človek?

„Stopercentne. Mám pred sebou ďalšie výzvy a život pred sebou!“

 

Dopil som čaj a Attila kávu. Vysmiaty vhupol do auta a „hajde“ na tréning do Topoľníkov. Určite sa tešil, veď strávi dve hodiny s futbalovou loptou, ktorá ho poslúcha ako málokoho poslúchala a bude poslúchať v tomto regióne. Attila , čo sa toho šťastia týka, na jeseň si urobil svojimi výkonmi veľa ľudí šťastnými. Vďaka Ti za to!

(Tibor Poór, 11.6.2009)