Exkluzívne s Krisztiánom Némethom

Futbalista so zapálenou iskrou

 

V Amerike by to pre firmu zaoberajúcu sa predajom športového oblečenia a potrieb bola ideálna rodinka do reklamy. On futbalista, ktorý už roky pôsobí v najvyššej futbalovej súťaži. Vizitka jeho manželky Lívie? Skvelá reprezentačná brankárka, v roku 2002 vyhlásená za najlepšiu hádzanárku Slovenska. Otec, známy učiteľ telesnej výchovy, pod vedením ktorého za „socíku“ deti zo základnej školy v Orechovej Potôni získali celoštátny (ČSSR) primát v známej súťaži Odznak zdatnosti! Pre ilustráciu, táto súťaž zahrňovala beh na 60 m, 1500 m, skok do diaľky, šplh, hod granátom (samozrejme, nie s ozajstným ručným a odisteným granátom, ale s čiernou gumenou atrapou...) a plávanie. Bola to vtedy veľká senzácia. Lepšie povedané - keďže slovo senzácia bolo zo slovníka zlých žurnalistov z imperialistických denníkov - v jazyku komančov to znelo možno ako: neplánované prekročenie plánovaných výsledkov regionálnych školských telovýchovných štruktúr na úkor štruktúr s kvantitatívne väčším zázemím...

Z archívu: Krisztián Németh v roku 1997, keď ako nováčik v najvyššej súťaži z ihriska vygumoval väčšinu o poznanie skúsenejších útočníkov.

 

Krisztián, je asi zbytočné pýtať sa na to, kto mal na tvoju športovú dráhu najväčší vplyv. Spýtam sa teda - pri akých hrách a pri akých športoch ste drali a ničili tenisky v Orechovej Potôni?

„Tých príležitosti bolo samozrejme pomenej. O to intenzívnejšie sme sa tým obľúbeným činnostiam venovali. Hry na vojakov, ktoré neskôr vystriedal šport, konkrétne futbal. Všetko to boli boje na život a na smrť! Nič sme si v tých zápasoch, ktoré trvali až do zotmenia, nedarovali. Proste, boli sme stále v pohybe, nepamätám sa, že by naša prvá myšlienka po škole nepatrila športu.“

 

Pamätáš sa na súťaž Odznak Zdatnosti (OZ), v ktorej žala úspechy škola, kde bol telocvikárom tvoj otec?

„Samozrejme. Povyhrávali sme okrem spomínanej súťaže aj ďalšie - nielen atletické, ale aj futbalové. Spomínaný OZ, to bola veľká slávnosť. Prítomný bol aj vtedajší boss Československého olympijského výboru, Antonín Himl a československá športová generalita. Pre nás deti to bola veľká udalosť, nezabudnem hlavne na švédske stoly, ktoré sa prehýbali od rôznych dobrôt, na zmrzlinu, na melóny... Proste sviatok.“

 

Čím to bolo, že prichádzal jeden úspech za druhým aj vo futbale?

„Zanietenosť ľudí okolo športu, a nielen môjho otca. Brali to vážne a s veľkým oduševnením. Školy mali z hľadiska športových odvetví jasne dané hlavné zameranie. Napriek tomu, že sme absolvovali základy viacerých športov a aj boli v nich úspešný, zameranie našej školy bolo na futbal. Spolupráca s miestnym futbalovým klubom bola tiež dobrá, koniec koncov - v klube bol činný aj môj otec.“

 

Poznám to. Kým v škole v mojej rodnej dedine to bol takisto futbal, keď sme prišli bývať do Dunajskej Stredy, nastúpil som do školy, kde telocvikár - aktívny hádzanársky rozhodca - preferoval práve hádzanú. Nič proti nej, ale futbal by mi bol milší... No späť k tebe. Takže prechod od všestranného športovca k futbalistovi nebol komplikovaný?

„Určite nie, bol to prirodzený proces.“

 

Chodili ste s otcom na každý zápas DAC-u?

„Ani nie, lebo som mal čas „zaprataný“ vlastnou športovou činnosťou. A neskôr som už chodil s kamarátmi.“

 

Ako štrnásťročný prichádzaš práve do DAC-u. To vychádza na mužstvo starších žiakov?

„Nie, mladší dorast. Prišiel som do prvej dorasteneckej ligy, čo bolo pre mňa veľmi prospešné. Keďže sme hrali najvyššiu súťaž, tá si vyžadovala iný prístup. Vstrebával som do seba informácie teoretické aj praktické o chode prvoligového mužstva. Počnúc od tréningového prístupu, prípravy na zápas, až po nové a rozumnejšie stravovacie návyky. Jednoducho sme sa stávali hráčmi s profesionálnym prístupom k povinnostiam. A nehovoriac o tom, že v dresoch našich súperov hrali hráči, ktorí tvorili špičku tejto vekovej kategórie. Spomeniem z voleja napríklad Zemana a Masaroviča.“

 

Po šiestich rokoch odchádzaš na rok do Slovana, kde hráš za béčko. Zároveň si študoval na Fakulte telesnej výchovy a športu?

„Na jednom z futbalových sústredení som sa stretol so študentmi tejto fakulty a po rozhovoroch s nimi, sa mi táto cesta začala pozdávať. Bol som prijatý na kombináciu trénerstvo - telovýchova. Dostať sa na to trénerstvo bolo v tom čase dosť ťažké. Bol to veľmi dobrý rok, adaptoval som sa na škole a darilo sa mi aj vo futbale. Vybral si ma vtedy do dvadsiatky tréner Lešický. Dostal som ponuku od Galisa (zmluva na štyri roky), no nakoniec som si vybral ponuku Jozefa Valoviča, ktorý začínal v Dunajskej Strede.“

 

Tu sa tvoja kariéra na rok zabrzdila. Čo sa stalo?

„Tých diagnóz bolo viac, ale asi celkové zlyhanie imunitného systému. Proste môj organizmus nezvládol veľké zaťaženie. Som typ, ktorý si radšej v tréningoch jedno kolo pridá, ako jedno kolo odflákne. A vtedy toho pridaného bolo príliš...“

 

Pokračoval si v Senci.

„To bolo veľmi pekné obdobie. Býval som v krásnom prostredí Slnečných jazier v jednom z miestnych hotelov. Šéfoval tomu Bartko a celé to bolo také oduševnené.“

 

Ja si v súvislosti s Bartkom pamätám na moment, keď sa ako 43-ročný „prebojoval“, kvôli stávke, na ligové ihrisko. Síce iba na dve minúty, ale predsa len...

„To som tam už nebol, ale pamätám si...“ (smiech)

 

Začala sa rozbiehať kariéra manželky Lívie. Skĺbiť kariéru dvoch vrcholových športovcov nebolo asi ľahké?

„Nemali sme s tým žiaden problém. Vždy sme sa vedeli dohodnúť a dá sa to, ak majú obaja vôľu vyjsť druhému v ústrety. A hlavne, ak majú pochopenie pre potreby druhého.“

 

Prichádzajú štyri sezóny v Dunajskej Strede. Bol si kapitánom napriek mladému veku.

„V prvej sezóne nie. Kapitánom som sa stal až na konci sezóny, keď sme postúpili. To bola dobrá sezóna. Mali sme kvalitného trénera - Vladimíra Rusnáka. V útoku exceloval s dvadsiatimi strelenými gólmi Miki Radványi a dobre mu sekundoval v strede poľa Gőgh Árpi. A s tou páskou? Áno, bol som mladý, ale jednoducho sa tak rozhodlo.”

 

Nasledoval prestup do zaujímavého klubu, do Báču - opäť na jednu sezónu.

„Mal som pocit, že potrebujem zmenu. Proste ísť ďalej a niečo zmeniť. Báč som považoval za prestupnú stanicu.“

 

Krisztián v roku 2006, pri druhom návrate do žlto-modrého dresu.

Z prestupnej stanice Báč, napríklad do Rimavskej Soboty?

„Napríklad... V Kokave, po zápase proti Interu, ma oslovil majiteľ Rimavskej Soboty pán Sedmák. Strávil som v Rimavskej Sobote tri roky a považujem tie tri roky za moje najvydarenejšie sezóny. Bol som počas tohto obdobia členom ligového výberu, ako aj členom reprezentačného výberu v Thajsku.”

 

Nasleduje zahraničné angažmán v Maďarsku (Tatabánya), Púchov a blíži sa tvoj návrat do Dunajskej Stredy. Predpokladal si  že sa do Dunajskej Stredy vrátia slávne futbalové dni?

„Takto to poviem. Cítil som, že futbalová tradícia tohto mesta, regiónu zaväzuje. Ľudí, ktorí tu chodili na futbal nezaujímalo to, že porazíme trebárs taký Lučenec, alebo dáme päť gólov Slovenskému Grobu - bez urážky! Tu boli ľudia zvedaví na Slaviu, Spartu, Bohemians a Slovan. Videli, ako sme Sparte zobrali bod, videli ako sme porážali Sláviu. Títo fanúšikovia budú opäť spokojní iba vtedy, keď budeme porážať Slovan, Trnavu a Košice. Sme futbalové mesto s tradíciou a naplnenie tejto tradície si diváci budú právom vyžadovať vždy! A či som veril, že sa to môže stať? Vidiac, ako sa ku klubu staval bývalý primátor Peter Pázmány, dúfal som v to. Nie všade majú primátori taký vzťah k futbalu v meste, ktorému šéfujú, aký som videl uňho. To, že držal nad vodou klub v jeho najťažších chvíľach a nenechal ho padnúť na hubu, považujem za jeden z najdôležitejších pilierov prežitia.“

 

Erupcia emócií počas fantastickej jesene.

„To, o čom som pred chvíľou rozprával, teda o tej tradícii, sa naplno ukázalo hneď v prvom domácom zápase s Trnavou. Keď som videl a počul tie výbuchy radosti v hľadisku, to nadšenie, povedal som si - tak toto je to, čo potrebuje a na čo sa divák v Dunajskej Strede dá nahovoriť!“

 

Ako si vnímal jesenný zázrak?

„Bol som odhodlaný vybojovať si v tej konkurencii svoje miesto v mužstve. Či už ako hráč základnej zostavy, alebo striedajúci hráč, snažil som sa odovzdať pre mužstvo maximum. Podarilo sa, bol som aktérom zápasov, ktoré sa stali už dnes legendárnymi a nezabudnuteľnými. Rád spomínam na zápas v Trnave, kde sa mi podarilo streliť gól, na Ružomberok.“

 

Pohľadom vyštudovaného trénera, ktorý zápas bol najzaujímavejší?

„Aj jesenné zápasy mali chybičky krásy. Bolo ešte veľa jasne viditeľných nedostatkov. Ale k najzaujímavejším zápasom pre trénera určite patrí výhra so Žilinou, ktorú sme porazili vysoko kvalitným taktickým výkonom.“

 

Pokašľaná jar, strata ilúzií a obrovský smútok v diváckych dušiach. Ako si to vnímal ty?

„Ako som povedal, aj na jeseň boli nedostatky. Vytvoril sa tým priestor na poučenie sa. A keďže na jar bolo tých nedostatkov ešte viac - pre poučenie sa, je tu ešte väčší priestor... Ak máme hľadať pozitíva, aj keď je to možno slabá útecha, tak ňou určite je záchrana v súťaži. A potešiteľným bol postup dorastencov do prvej ligy. Nie je to najhoršia situácia. Ten kto chce, môže navštíviť zápasy Corgoň ligy, dorasteneckú ligu a zápasy B-mužstva. To už je dobrý výber, nie?“

 

Súhlasím. Dodám k tomu, že som bol sám prekvapený, keď som v minulej sezóne prvýkrát navštívil zápas Zsákovicsových zverencov. Prekvapilo ma, aký kvalitný futbal vidím, nečakal som to. Žiadne problémy v technickej zdatnosti hráčov, pekné kombinácie, nacvičené „figúry“, proste prichytil som sa pri tom, že sa na ich zápasoch zabávam a odchádzam z nich spokojný. Divácky spokojný. Momentálne v našom meste je sa načo a na koho pozerať.

„Všimol si si toho útočníka v novovytvorenom mužstve U-19?“

 

Myslíš Árpáda Csonku?

„Áno, tak na toho sa pozerá tiež dobre. Robí neuveriteľné veci, je to zaujímavý hráč.“

 

Tu je otázka, či s talentom budeme vedieť narábať?

„Sú to spojené nádoby. Môžeš pripraviť pre talentovaného hráča sebalepší individuálny rozvojový plán, pomocou ktorého chceš odstrániť jeho najväčšie nedostatky, ktoré mu bránia v úspešnom prechode k dospelým, stále je to iba 50 percent úspechu. Často chýba tých zvyšných 50, ktoré predstavujú vôľu a ochotu chlapcov. Musí tam byť nejaká iskra, ktorá sa dá zapáliť. Aj keď samozrejme prvotný, odborný impulz by mal prísť od realizačného tímu. Rezervy v tomto smere určite sú.“

 

Ako to vyzerá v A mužstve v novej sezóne?

„Aj výsledky naznačujú, že je to omnoho lepšie. Podarili sa nové akvizície. V obrane je výborný Nikolič, záložníci Helísek a Halimi, ožil Adiaba, Hassan je na vzostupe...“

 

A čo útok? Koejoe. Na tréningu som to videl - keď dostane loptu na nohu, jeho strely sa ťažko chytajú. Ale ten kondičný deficit bolo vidno pri jednej situácii v Senici dosť výrazne...

„Pozri. Strelil štyri góly a je vždy tam, kde má byť. Máme šikovných krajných záložníkov, vďaka ktorým sa nemusí 50 metrov vracať späť, aby získal loptu, takže sa môže v plnej miere sústreďovať na zakončovanie. A čo sa týka kondičky, neustále na sebe tvrdo pracuje a hlavne chce. Hrá v Corgoň lige a je zatiaľ medzi najlepšími strelcami tejto súťaže!“

 

Trénera Gargera nebudeme analyzovať, nepatrí sa to, ale Wernera Loranta už môžeme. Aký bol?

„Bol to majster improvizácie a intuície. Výborne reagoval na vzniknuté situácie. Vedel mužstvo v kabíne vyburcovať keď sa nedarilo, a naopak tlmil emócie a držal nás pri zemi, keď sa darilo. Bol to svojim spôsobom veľký motivátor a niekedy to už boli naozaj herecké kreácie... Ale robil to dokonale. A ešte lepší mohol byť počas svojich hviezdnych bundesligových rokov.“

 

Zažili ste za tú poslednú sezónu veci, ktoré sa možno inde udejú v priebehu piatich rokov.

„Hmm... Odkedy som sa vrátil, zažil som troch majiteľov klubu, množstvo trénerov, nehovoriac o hráčskej kvantite. No nenudíme sa a určite nezomrieme od stereotypu...“ (smiech)

 

Zapneš si doma televíziu - športový kanál - futbalový priamy prenos. Ktoré lahôdky si vyberáš?

„Obľuboval som taliansku ligu a fandil som talianskej squadre azzure. Dnes som fascinovaný anglickou Premiership. A z nej jednoznačne Chelsea. Fascinuje ma na tom celý ten príbeh od vstupu Abramoviča, ako postupne zbierali hráčov veľkého kalibru a ako z nich dokázal tréner Mourinho urobiť jednu dokonale fungujúcu mašinu. Ako prinútil tieto hviezdy, aby sa vložili úplne v prospech mužstva na úkor svojho hráčskeho ega. A popritom sú to všetko hráči, ktorí sa idú pre víťazstvo doslova pozabíjať. Drogba, Essien a Lampard - takýchto hráčov obdivujem. Aj kvôli tomu, o čom som hovoril pred chvíľou.“

 

Chodíš do hľadísk ako divák? Respektíve ako človek, ktorý sleduje hlavný predmet svojho štúdia?

„Ak mi to čas dovolí, tak áno. Bol som napríklad na EURO 2000 v Holandsku. Nenechám si ujsť veľké mužstvá, ako naposledy Juventus. Je to úplne iné, ako v televízii. Kamera predsa len nezaberá taký priestor, aký sa dá obsiahnuť naživo, priamo na štadióne. Napríklad aj v zápase Artmedia-Juventus. Bol moment, keď sa záloha Juventusu rozhodla roztiahnuť hru do šírky ihriska. Doma z fotelky by som ten moment určite nezaregistroval, ale naživo to bola dokonalá metodická ukážka herného variantu. Bol to fascinujúci moment, ktorý som si vychutnal plnými dúškami...“

 

Pohľad diváka a pohľad trénera. Vnímaš ten rozdiel a prepínaš, alebo jednoducho vnímaš zápasy iba očami trénera?

„No máš pravdu s tým prepnutím. Aj keď pozerám trénerskym okom, je tam možnosť, že sa prepínač dostane nebadane do polohy divák. A musím prepnúť. Pohľad diváka je zaujímavý, ale ak sa pozerám na futbal odbornými očami, je to pre mňa väčší zážitok...“

 

Šport v roku 2009. Ako ho vnímaš z pohľadu životného štýlu ľudí, ktorí šport pestujú rekreačne - pre zdravie a z pohľadu vrcholového športovca?

„Tá prvá stránka, to je vlastne to, čo nás sprevádza od ranného veku. Športujeme pre radosť, pre zdravie. Keď niekto dospeje do takého štádia, že je ochotný vstúpiť do kolobehu zvaného profesionálny šport a je ochotný tomu podriadiť všetko, je to už o niečom inom. Tam končí šport iba ako zábava, alebo šport ako starostlivosť o svoje zdravie. Prichádza tvrdá drina, odriekanie a paradoxne veľké zdravotné riziká. Medzi pestovanou telesnou kultúrou, alebo nazvime to telovýchovou, a profesionálnym športom je čím ďalej, tým priepastnejší rozdiel. A ten rozdiel sa bude zväčšovať aj v budúcnosti.“

 

Tvoja prognóza. Ako bude vyzerať naša pohybová aktivita v roku 2030?

„Mám strach, že čo sa týka zdravého životného štýlu, bude to veľmi zlé. Dnešný svet prináša do našich obydlí pomaly všetko po čom túžime, bez toho, aby sme museli vytiahnuť päty z domu. Sme pohodlní a športujeme viac pasívne pred televízorom, ako aktívne. V školách miznú hodiny telesnej výchovy a ono by to potrebovalo skôr pridať. Minimálne jedna hodina denne. Jednoznačne by sa to pozitívne prejavilo aj na zdraví našich detí. Ak sa tento problém razantne neuchopí, čaká nás spohodlnenie a nasledujúce generácie sa možno stanú len pasívnymi konzumentmi vrcholového športu. “

 

A kam podľa teba kráča vrcholový šport?

„Tak tu očakávam veľký progres. Pravdepodobne budeme svedkami ďalšieho posúvania hraníc ľudských možností. Pozri na prípad Usaina Bolta. Vytvoril rekord, ktorý mal byť až o 10-15 rokov. Ten vývoj bude dynamický a nie je múdre teraz prognózovať nejaké fixne hranice ľudských možností. Skôr naopak. Budeme svedkami prudkého vývoja športu v oblasti medicínskej, technologickej ako aj metodickej. Uvidíme ešte dokonalejšie športové prenosy a štadióny budú poskytovať čoraz väčší komfort. Čakám dynamicky rozvoj, podľa môjho názoru stagnáciu, nebodaj úpadok ťažko môžeme očakávať.“

 

Poznáš svetlé aj tmavé stránky jednotlivých športových odvetví. Máš päťročného syna. Ak bude mať záujem o šport (aj vrcholový), ktoré športy mu odporučíš a pred ktorými ho naopak budeš vystríhať?

„V prvom rade považujem za dôležité, aby som mu vštepil to, že športuje pre svoje zdravie a má mať zo športovania radosť. Ak bude mať záujem ísť ďalej, je dôležité aby mal talent a hlavne vôľu. Profesionálny šport je totiž aj o odriekaní. A bez vôle to nejde. Ale o športovej budúcnosti môjho syna je asi ešte predčasné hovoriť... “

 

Ako to vyzerá vo vašej rodine po zápase. Diskutujete s Líviou a s otcom?

„Samozrejme, že zápasy rozoberáme. Predsa o politike a o futbale sa rozpráva v každej rodine. Týmto dvom veciam rozumie každý... Nemám problém diskutovať ani po prehratom zápase. Samozrejme ma mrzí, ale nerobím z prehry tragédiu. Radšej sa sústreďujem na ďalší zápas.“

 

Čo má rád Németh Krisztián okrem rodiny a futbalu?

„Mal som málo času na iné veci, ale teraz si vychutnávam práce okolo domu. Také kosenie trávnika je pre mňa úžasný relax. Rád cestujem a spoznávam svet. Ideálnou kombináciou je kvalitný futbal spojený so spoznávaním pekného mesta.“

 

Tvoje plány do budúcnosti?

„Momentálne dostať sa späť do zostavy A-mužstva. Mám zmluvu ešte na rok a potom sa uvidí. Z dlhodobejšieho hľadiska - mám Euro Pro licenciu - takže by som chcel pokračovať v práci okolo futbalu. Futbal je moje zamestnanie a koníček, určite ho neopustím...“

 

Tu náš rozhovor mal končiť, ale kým prichádza pre Krisztiána jeho manželka Lívia, diskutujeme ďalej. Je to typ človeka, ktorému ak poviete - lopta, iskra je okamžite zapálená. Už počas rozhovoru som ho radšej so záujmom počúval a nerušil som ani seba zapisovaním poznámok. To, ako a čo hovoril, sa počúvalo veľmi dobre. Keď sme rozprávali o tom, že sa stal kapitánom v mladom veku - tá téma zostala nedokončená a jeho názor na to, prečo sa tak stalo, som sa nedozvedel. Nebolo treba. Samotný rozhovor mi túto otázku zodpovedal. Krisztián má podľa mňa v sebe málo vídanú kombináciu viacerých faktorov, ktoré ho predurčujú a budú predurčovať na pozíciu rešpektovaného lídra. A dovolím si malú prognózu. Aj kvôli vyššie uvedenému si myslím, že bude z neho rešpektovaný a úspešný tréner.

(Tibor Poór, 21.8.2009)

 

Vizitka Krisztiána Németha»