Exkluzívny rozhovor s asistentom trénera DAC-u, Mikim Radványim

Keď budem trénerom od A po Zet

 

Patrí do dynastie dunajskostredských hlavičkárskych mágov, ktorý po pár rokoch zaplnil prázdny priestor, vytvorený po odchode Laca Tótha. Dnes je trénerským korunným princom, ktorý čaká na svoju príležitosť. Tvrdí, že čas na zhodnotenie jeho praktických trénerských schopností príde, až keď bude trénerom mužstva v ‘plnom rozsahu’. Miki Radványi.

Futbalový osud spojil Mikuláša Radványiho s Dunajskou Stredou a DAC-om: dlhé roky patril k najlepším strelcom klubu, v súčasnosti pracuje ako asistent trénera.

 

Varí sa v penzióne Vén Diófa stále tak dobre, ako za „starých“ čias? Asi vieš prečo sa pýtam?

„Viem, viem! Pochádzam z Vozokán, kde je aj tento známy penzión. A či tam varia stále tak dobre? Už sa nepamätám kedy som tam bol naposledy, ale podľa mňa určite...“

 

Tvoje prvé futbalové kroky? Klasický vidiecky, grundový vývoj?

„Pravdaže, futbalom sme žili od rána do večera.“

 

Vnímal si vo Vozokanoch vtedajší rozlet DAC-u?

„Samozrejme, veď nás malých futbalistov viedol Lazar Juraj, rodák z Vozokán, ktorý v tom čase už býval v Dunajskej Strede. A, samozrejme, chodili sme aj na zápasy. Ja osobne

prvýkrát v sezóne 1981/1982. Bol som približne na šiestich zápasoch a boli to pre mňa veľké sviatky.“

 

Prvé vážne zápasy si mal v Galante?

„Áno, v mladšom doraste a neskôr v A-doraste, pod vedením pána Karola Knapa.“

 

Bol si kanonierom od začiatku kariéry?

„V mladšom doraste som strelil 33 a v A-doraste 28 gólov. Potom si ma vyhliadol Sidó Franci. Na jednom turnaji sme hrali proti jeho mužstvu a v tom zápase som strelil dva góly. Keď ma následne oslovil s ponukou, bol to úžasný pocit. Jeden z prvých veľkých momentov v mojej futbalovej púti. Mladý chalan, ktorému zrazu ponúkli veľký futbal. Veľký futbal o ktorom stále sníval...“

 

Takže prišlo pokračovanie v doraste DAC-u?

„Pod taktovkou tvrdého trénera Sidó Franciho, som bol v jednom mužstve napríklad so Szabó Nandim, Tiborom Méhesom. Na Tibora si možno spomínate, bol to veľký talent, ale mal zdravotné problémy a bohužiaľ musel s vrcholovým futbalom skončiť. Z tej generácie sme to najďalej dotiahli ja a Zsaki (Tibor Zsákovics - pozn. red.).“

 

A góly si strieľal naďalej, všakže?

„V prvej sezóne som bol kráľom strelcov s 23 gólmi, a ak si dobre spomínam, aj v ďalšej som strelil rovnaký počet. Aj mužstvo bolo úspešne, boli sme v závese za postupujúcimi klubmi do prvej ligy - v obidvoch sezónach zhodne na druhom mieste.“

 

Prechod medzi dospelých.

„Zohral som najprv tri zápasy pod vedením trénera Dragúňa (strelil som v nich dva góly), ale keďže bol v mužstve pretlak dobrých útočníkov (Maixner, Diňa, Jančula), strávil som určitý čas pod vedením Gyuriho Majorosa v Gabčíkove a neskôr v Šali. Späť do DAC-u ma povolal’ Gyuri Szikora. A nemôžem zabudnúť na obdobie, keď som hral v juniorke s hráčmi ako Bertalan Gabi, Nagy Jaro, v bráne sme mali Farkasa a ...“

 

Z tých spomienok na nedeľné predpoludňajšie zápasy juniorky, ale nesmieme vynechať populárneho Uppeho!

„Samozrejme, toho vynechať nemôžeme!“

 

V prvej sezóne sedem, v druhej osem gólov a v tretej sezóne 14 gólov. Začína sa o tebe hovoriť ako o vyhlásenom kanonierovi. Mimochodom, dával si väčšinu gólov hlavou už od „nepamäti“

„Áno a nebola to náhoda. Je za tým tvrdá tréningová drina. Neúnavne som hlavičkovanie trénoval a zdokonaľoval. Potreboval som k tomu iba loptu a voľnú stenu, alebo múr. Dokonca mám hlavičkovanie z jednej strany silnejšie a kvalitnejšie. Z jednej strany toho bolo totiž natrénovaného viac a kvalitnejšie.“

 

Ak dobre viem svoj najkrajší si dal nohou? Ako to bolo?

„Máš asi na mysli gól Koubovi v zápase so Spartou v ktorom sme vyhrávali 3:0 a nakoniec to skončilo 3:3?“

 

Áno.

„Hm... Najkrajší gól. Gloriolu streleným gólom dodáva podľa mňa sila a meno súpera, ktorým tie góly strelíš. Preto k nezabudnuteľným radím tebou spomínaný, alebo góly strelené pražským mužstvám. Môžem ešte spomenúť gól v zápase doma so Slovanom v sezóne 1992/1993 v ktorom sme vyhrali 1:0.“

 

Ten posledne menovaný zápas bude ešte neskôr spomenutý. Odohral si v DAC-e v tom období tri, v podstate kompletné, sezóny. Aké to bolo mužstvo? Skús to po rokoch zhodnotiť.

„Kolektív bol výborný. Bol pretlak kvalitných hráčov a o väčšinu postov bojovali dvaja traja kvalitní hráči. Mali sme skvelých trénerov v osobe Dušana Radolského a Ladislava Škorpila. Dôležité bolo, že sme mali výborné finančné a divácke zázemie a zákonite sme preto patrili medzi najlepšie mužstvá federálnej ligy. Mňa osobne z toho obdobia veľmi mrzí prehra vo finále Slovenského pohára s mužstvom Košíc, v ktorom naše šance, ako na „bežiacom páse“ eliminoval v ten deň fantasticky chytajúci Jaroslav Olejár. Ale, samozrejme, po rokoch je úspechom aj samotná účasť. Inak, podľa mňa by to mužstvo v tejto lige určite útočilo na najvyššie priečky.“

 

Odchádzaš ako dvadsaťšesťročný do nemeckej druhej ligy. S akou bilanciou? Bol to veľký rozdiel?

„Obrovský! Mnohému som sa tam priučil a získal som skúsenosti na nezaplatenie. Mal som však smolu, že v tom období v Saarbrückene nebol v strede poľa hráč, ktorý by vedel pripravovať pre útočníkov výhodné pozície. Ja som bol totiž vždy zakončovateľ. A druhá vec. V Nemecku som musel byť omnoho lepší, ako domáci hráči. Bol som cudzinec, navyše prestupová čiastka, ktorú za mňa nemecký klub zaplatil DAC-u nebola malá, práve naopak! V praxi to vyzeralo takto. V prvých piatich zápasoch som strelil dva víťazné góly. V zápase s Nürnbergom som dal gól hlavou. Všetko bolo v poriadku. S Herthou sme prehrali 1:2 a ja som nevyužil dve gólové šance. Zatiaľ nič. Prehrali sme so St. Pauli a ja som v zápase s Mainzom sedel už na lavičke. A keďže som ako striedajúci hráč znovu nedal gól, v ďalšom zápase som už sedel na tribúne...“

 

Prichádza návrat, a prekvapivo do Trnavy.

„Prvá sezóna bola úspešná, hrával som pravidelne a strelil som jedenásť gólov. V pamäti mi ostalo ďalšie prehraté finále Slovenského pohára vo Vranove na Topľou s Humenným v pomere 1:2. V druhej to už nebolo také dobré, odohral som iba trinásť zápasov, keďže sa začalo hrať na jedného útočníka a tým bol určený Jaro Timko. Tréner Pecze ma síce prehováral, aby som ostal, lebo chcel prejsť na zostavu 4-4-2, kde by som dostal väčší priestor, ale už sa rysoval prestup do Opavy. Spočiatku z toho zišlo, lebo Trnava pýtala veľa, ale po mojom vážnom zranení ma Trnavčania zásluhou „šikovnosti“ už nebohého pána Baťalíka šupli do Opavy na hosťovanie. Ale zabudli akosi oznámiť rozsah a závažnosť môjho zranenia... Keď som prišiel do Opavy, na prvom tréningu mi nakázali vystreliť na bránu - nártom. Keď uvideli, ako sa zvíjam na zemi, tak začali šípiť. A potom, čo som v televíznom zápase Opava-České Budějovice vydržal iba tridsať minút, už aj pochopili... A pri ich vete: Nám řekli, že jseš jenom lehce zraněn! - som pochopil aj ja! Ale musím priznať: napriek tomu, ako ich Baťalíkovci dobehli, postarali sa o mňa perfektne a dostal som sa z toho zranenia.“

 

Vraciaš sa do Dunajskej Stredy, kde Ťa čaká najprv vypadnutie a potom postupová a aj strelecky úspešná sezóna.

„V prvej sezóne sme postrádali aj to potrebné šťastie. To, že nasledujúca sezóna bola úspešná, bolo vo veľkej miere zásluhou nedoceneného trénera Vlada Rusnáka.“

 

Ktoré mužstvo trénuje dnes tento bývalý prešovský hráč?

„Nie som si istý, ale mám taký dojem, že Lučenec...“

 

Vo veku tridsaťdva rokov v podstate končíš v špičkových súťažiach a kariéru dokončuješ v rakúskych nižších súťažiach. Zranenie?

„Nie, nebola to otázka zranenia. Mal som jednoducho dosť sľubov a musel som už myslieť aj na zadné vrátka. V týchto nižších rakúskych súťažiach som bol totiž na tom finančne omnoho lepšie, ako u nás doma v ligovom mužstve...“

 

Ak mám správne informácie, v Langenlebene si bol už aj trénerom a nielen hráčom? Hráčska a trénerska kariéra sa prelínala?

„Po ôsmich kolách mi tréner mužstva oznámil, že on končí a nech to prevezmem po ňom ja. Prevzal som a tak začala moja trénerska kariéra. Určité obdobie som trénoval aj dorast U-19, ale ja nemám rád polovičatú prácu a keď sa niečomu neviem venovať naplno, tak to radšej nerobím. Kým v Rakúsku som bol tri až štyrikrát do týždňa, s mladými iba raz, takže to nemalo cenu.“

 

Rok 2008 - prichádza Corgoň liga...

„S Antalom Barnusom sa poznáme vlastne od dorastu a boli sme v kontakte. Zavolal mi a dostal som od neho ponuku, ktorú som prijal. Bola to pre mňa výzva, predsa len najvyššia súťaž, budovanie niečoho nového...“

 

Ako si vnímal ten letný hráčsky kemp na spôsob NHL?

„Ja tvrdím, že sme priniesli do tejto ligy oživenie. Ten úvod bol samozrejme hektický, veď boli dni, keď prišlo desať nových hráčov... Ale na druhej strane tu boli osobnosti, na ktorých sme stavali od začiatku, či už Pinte, Novota, alebo Kweuke.“

 

Vlaňajšia jeseň očami Mikiho Radványiho. Na čo nezabudneš?

„Osobne určite nezabudnem na zápas s Trnavou (3:0 ). Hral som aj v Trnave, takže ten súboj mal pre mňa aj tento náboj. A, samozrejme, fantastický zápas s Ružomberkom (3:2). Keď som uvidel to množstvo ľudí, veď tam bol tretia návšteva kola!”

 

Čo ti dalo Djuričičovské obdobie? Síce krátke, ale o to hutnejšie.

„Djuričič podľa mňa položil základy úspešnej jesene. V Rakúsku jeho meno rezonuje viac, má tam väčší kredit ako u nás. Snáď čo by sa mu dalo vytknúť, boli trochu šablónovité tréningy. Ale na druhej strane, v zápasoch hráči vždy vedeli čo majú robiť.”

 

Bohém menom Werner Lorant.

„Ja som ho poznal už z Bundesligy. Má za sebou obrovskú prax a tak v Nemecku, ako aj v Rakúsku má fantastické renomé. Jeden známy mi nechcel uveriť, keď som mu povedal, že robím asistenta Wernerovi Lorantovi. Musel som mu to ukázať na internete... Slabinou Werenra však určite boli staromódne tréningy...”

 

Čiže hráči boli „plný“ laktátu?

„Hovorí sa tomu nešpecifikovaný, kondičný tréningový proces...“

 

Kde boli jeho silné stránky?

„Bol skvelým motivátorom. A mal dobre taktické vstupy. Počas zápasu s Moravcami (1:0) si zavolal Csabu Regedeiho, a v priebehu desiatich sekúnd kompletne poprehadzoval celé mužstvo... A tá zmena priniesla herný zvrat.“

 

Prichádza jar a ďalšia zmena na trénerskom poste. Stačili ste si so Zlatkom potykať?

„Ja som nielen s Wernerom, ale aj so Zlatkom stále v kontakte a voláme si. Čo sa týka Zlatka, teraz dostal skvelú ponuku, trénuje Persepolis, kde na zápas chodí 60.000 divákov. Má svoje už známe problémy, ale je to fantastický človek...“

 

Takže títo dvaja nie sú ľudia na ktorých sa dá po polroku zabudnúť?

„To teda nie!“

 

Charakterizuj vlaňajšie a tohoročné jesenné mužstvá.

„V prvom rade kolektív je teraz lepší. Minuloročný mal dve tri veľké osobnosti, ale toto je viac o kolektíve. Nemáme síce ani dnes široký káder, lebo ak sa nám niekto zraní už máme menší problém, ale obrana a záloha sú stabilizované. A to ešte na svoj väčší prielom do mužstva čakajú mladý Zsolt Németh a Speranza. Horšie je to v útoku...”

 

Apropo, trénerská škola. Aké sú dnešné preferované trendy? Poprípade zhodnoť končiacu a minulú dekádu z tohto hľadiska.

„Hm... Skôr tak by som povedal, že vzorom je talianska metodika a herné systémy, ktoré sú v talianskom futbale prepracované do detailov a dá sa povedať, že sú blízko dokonalosti. Toto je futbalové obdobie, keď sa presadzuje herný systém založený na priestorovej obrane.“

 

Všimol som si, že ’liblingom’ je obranný herný systém v línii. Hra s klasickým liberom je už definitívne pasé?

„Je to trend a trochu to zľahčím - pán Peráček nám povedal, že ak uvidí niekoho praktizovať niečo iné, zoberie mu licenciu...”

 

Počkaj, to sa takto dogmaticky berie? Ja si myslím, že ak by sa neliplo tak na línii, zápas s Walesom (2:5) by Slovensko neprehralo.

„Ale to už je skôr otázka, ako vie tréner reagovať na vzniknutú situáciu.“

 

Vráťme sa k Talianom. Je pre teba taliansky futbal zaujímavejší iba preto, lebo si tréner, alebo si ho užívaš viac aj ako divák.

„Hm... Čím ďalej sa trénersky vzdelávam, či už teoreticky, alebo prakticky, evidentne čoraz viac mi dávajú taliansky a španielsky futbal. Prestávam už totiž futbal vnímať očami diváka. Či už ide o naše zápasy, alebo zápasy ktoré sledujem v televízii. Aj z toho dôvodu je pre mňa, ak porovnávame top ligy, anglická súťaž menej zaujímavá. Taliansky futbal poskytuje viac materiálu na štúdium...“

 

Ako sa darí na Slovensku preniesť futbalovú teóriu do praxe? Všeobecne a konkrétne aj tebe?

„Čo sa týka mňa, na túto otázku Ti odpoviem, až keď budem môcť preniesť na mužstvo svoje myšlienky, a to od A do Zet. Ak budem hlavný tréner s plnou zodpovednosťou, až vtedy bude hodnotenie mojej práce a aj praktická skúška mojich teoretických znalostí komplexná.“

 

A čo metodika na Slovensku?

„Ja vidím obrovské napredovanie. Kým v minulosti som sa nevedel dočkať konca prednášok, ktoré boli skôr monológy, teraz je to v podstate dialóg a otvorená diskusia. Veľa komunikujeme, overujeme si veci v praxi a koniec koncov, ak poviem mená prednášajúcich tie tiež veľa napovedia - Peráček, Weiss, Hipp, ktorý je špičkou medzi kondičnými trénermi, a Jozef Vengloš. Charizmatická legenda, ktorej vety doslova hltáte... A či sú výsledky? Aspoň čiastkové? Potrebujeme lepší dôkaz, ako Vlada Weissa?“

 

Čo považuješ za chybný trend?

„Nesúhlas som prejavoval väčšinou v minulosti.... Poviem príklad. V minulosti som považoval za zbytočné analyzovať súpera. Ja som chcel v prvom rade poznať svojich hráčov a nechcel som sa nechať ovplyvňovať informáciami o súperoch. Ale dnes tomu už prikladám veľkú dôležitosť a snažím sa nezanedbať v tomto smere žiaden detail.“

 

Reprezentačný futbal. Rozhovor robíme v predvečer zápasov Maďarsko-Portugalsko a Severné Írsko- Slovensko. Ako podľa teba dopadnú? Poprípade zhodnoť sobotňajšie zápasy.

„Bratislavský zápas bol po taktickej stránke jeden z najlepších, aký som kedy videl. Neúprosne skvelé taktické ťahy a ak niekto spravil chybu, tá bola okamžite neúprosne z oboch strán trestaná. Mimochodom, ja som čakal výhru Čechov. Po sobote a po tej remíze Poliakov doma si myslím, že to už Slováci nepustia z rúk. V zápase Maďarov zo Švédmi som naopak videl viac zlých taktických ťahov. A hlavne fyzicky a rýchlostne boli na tom Švédi omnoho lepšie. Aj preto mal podľa mňa od začiatku v útoku hrať Thorgelle. Subtílny Huszti veľa šance na úspech nemal. Nerád tipujem, ale zajtra to budú mať ťažké.“

 

Už viem, že z televíznej ponuky uprednostňuješ taliansku a španielsku ligu, ešte sa spýtam - chodíš na veľké zápasy?

„No, veľmi nie. Zo školy mi vyplýva povinnosť sledovať zápasy slovenskej reprezentácie, išiel by som aj teraz, ale chcel som si pozrieť aj zápas Maďarska, takže som ostal doma.“

 

Ako relaxuješ?

„Kosím trávu.“

 

Môžete si podať ruky s Krisztiánom Némethom, pretože on odpovedal na túto otázku rovnako!

„Ale je to tak, dokonca občas ma manželka posiela kosiť trávu, aby som sa tam zrelaxoval od futbalového stresu...“ (smiech)

 

Túto nedeľu to však ťažko bude relax... Blíži sa zápas so Slovanom. Aj keď sa núka spomienka na minuloročný zápas, ja najprv načriem hlbšie do histórie. Mám na mysli už tebou spomínaný - podľa mňa fantastický - zápas, ktorý skončil domácou výhrou DAC-u v pomere 1:0.

„Jasné, že si spomínam! Boli sme unavený po tom prehratom finále v Slovenskom pohári, ale chceli sme fanúšikom napraviť smutnú náladu. A proti nám skvelí hráči ako Dubovský, Krištofík a ďalší... Pamätám si, ako vtedy Galis vyhlásil napriek prehre, že dávno nevidel v našej lige takú kvalitnú a dynamickú hru. Bol to naozaj výnimočný zápas a áno pamätám sa, víťazný gól som dosiahol hlavou ja...“

 

November 2008.

„O zápase bolo rozhodnuté už pred začiatkom. My sme nemali taký široký káder, aby sme mohli v prípade absentujúcich hráčov hrať rovnocennú partiu so Slovanom. V tom zápase ani nepotrebovali toľko spomínanú pomoc rozhodcov. A udalosti na štadióne? To je druhá kapitola a nechcem sa o tom veľmi rozprávať. Len si spomínam, že som videl, ako nechápavo na to hľadel aj môj spolužiak z trénerskej školy, Marián Zeman...“

 

Slovan po sérii výpraskov nie je na tom najlepšie. Je to výhoda, alebo nevýhoda?

„Podľa mňa to nie je výhoda. Bola dvojtýždňová prestávka. Viem, že sú tam problémy aj s divákmi, ktorí vedeniu zazlievajú, ako sa vysporiadali so slovanistickými hráčskymi ikonami rokov deväťdesiatich - Peckom, Zemanom a Kinderom. Ale zápas proti nám podľa mňa zmobilizuje nielen mužstvo, ktoré je už pár týždňov pod tlakom, ale aj ich fanúšikov. Výhodou by mohlo byť snáď to, že boli prakticky desať dní bez trénera Hippa.“

 

Vedia už hráči, čo znamená prípadná výhra nad Slovanom? Alebo s tým pracujete opatrne hovoriac si, že aspoň nebudú premotivovaní?

„Nie, premotivovaní určite nebudú, bolo im zdôraznené, že to je derby zápas, ale sú profesionáli pre ktorých musí byť hlavnou motiváciou kvalitný výkon.“

 

Odkaz fanúšikom?

„Prosíme ich o podporu, ale tú nám poskytujú vždy. Ja za mužstvo sľubujem, že budeme bojovať do poslednej minúty zápasu. Hráči majú tiež jasno. Máme za sebou dve prehry a oni veľmi dobre vedia, že tu nie sú na t, aby sme doma strácali ďalšie body.“

 

Vďaka za rozhovor.

(Tibor Poór, 10.9.2009)

 

Vizitka Mikuláša Radványiho»