Exkluzívny rozhovor s Bíró Tomim, legendárnym DJ-om a dlhoročným hlásateľom na štadióne DAC

Hlas

 

Jeho hlas sprevádza moju generáciu už tri desaťročia. Predstava, že kino avízo na hollywodske filmy môže robiť aj niekto iný, ako Don LaFontaine bola dlho ideou nepredstaviteľnou. Ak by svojho času robil české znenie Louisa de Funesa niekto iný, ako František Filipovský, pokladali by sme to za svätokrádež. Tú istú nálepku dostáva maďarské znenie Woodyho Allena, ak sa oň pokúsi niekto iný, ako Kern András.

Ak v Dunajskej Strede poviete diskotéka, podvedome myslí väčšina ľudí na jeho hlas. Rovnako, ak sa niekto spýta na miestneho hlásateľa na štadióne DAC-u, väčšina opäť myslí na jeho hlas. Na hlas Bíró Tomiho.

 

Dacika feat. Bíró Tomi

Zatiaľ som robil rozhovory iba s futbalistami a tých som sa väčšinou ako prvé opýtal na ich začiatky. Tebe však položím na úvod nasledovnú otázku: Ako sa dostal DJ k funkcii miestneho hlásateľa na futbalových zápasoch?

„V roku 1984 ma oslovil dnes už nebohý pán Horváth Józsi, ktorý si hľadal nástupcu a spýtal sa ma, či by som to neskúsil. Ja som súhlasil a začal ma brávať na zápasy.“

 

Ako vyzeralo prevzatie štafety?

„Jednoducho. Nič mi nevysvetľoval. Sadol si, začal pracovať a ja som sa pozeral a počúval. Problémy technického rázu som nemal, pretože v tom čase som už šiesty rok robil diskdžokeja. Počúval som a pozeral som sa. Čiže praktické vyučovanie bez teoretizovania.“

 

Poďme po poriadku. Najprv teda bola hudba.

„V roku 1977 otvorili nové Mestské kultúrne stredisko a ja som začal pracovať na mládežníckom oddelení. Na mieste, kde bol po nežnej revolúcii bar Ballantine’s a neskôr kasíno, sme mali v tom čase Klub mládeže. Mal som ho na starosti ja. Robil som tam diskotéky a rôzne akcie pre mládež. Aby som to vôbec mohol robiť, potreboval som ukončiť Strednú školu knihovnícku a zároveň prejsť cez povoľovacie skúšky, ktoré sa konali väčšinou v Modre. Občas sme sa zúčastnili na tzv. Súťažných prehliadkach diskdžokejov a v Šali, začiatkom osemdesiatych rokov, sa mi v tvrdej konkurencii podarilo aj vyhrať... Čo sa týka zaučenia, mojim tútorom bol muzikant Ivan Horváth.“

 

Veľká konkurencia medzi diskdžokejmi nebola, mal si taký malý monopol nie?

„Je to tak, mojim jediným konkurentom bol v tom čase Gumi Gabi z Gabčíkova a neskôr Weisz Gabi. Ten Weisz, ktorý teraz ozvučuje koncerty s Imim Tilajčíkom.“

 

Robil si diskotéky aj mimo mesta?

„V okolitých dedinách a od roku 1985 aj v komárňanskom okrese. Mám z toho obdobia neuveriteľné zážitky, chodil som na cesty s Trabantom a napríklad na diskotéke v Nesvadoch som musel celý čas hrať iba pesničky od Modern Talking, C.C. Catch a Bad Boys Blue...“

 

Ty vole, to je horšie, ako jazda na centrifúge... A ako to vyzeralo dole v klube?

„Diskotéky boli iba v piatok a vždy bolo približne tristo ľudí. Mám ten pohľad pred sebou. Kožené fotelky - tri boxy, bez stolov a na konci miestnosti, pri záchodoch, bola moja aparatúra. Hrával som vtedy z kotúčových magnetofónov. Neskôr som hral z kaziet a kompaktných diskov, nepoužíval som vinylové platne.“

 

Prichádza rok 1986 a s ním fenomén pod názvom Merkúr. Diskotéky v tomto podniku sa stali legendou.

„Merkúr... Hmm... Na toto diskotékové obdobie (1986-88) mám asi najkrajšie spomienky. Radi na to spomínajú aj dnešní štyridsiatnici, boli to vlastne ich teenagerské roky. V Merkúri šéfovali syn vtedajšieho starostu, Gyurcsik Józsi a manželka Pavla Petrleniča - Erika. Čaro celej legendy podľa mňa spočívalo aj v „ordinačných hodinách“. Povolený oficiálny začiatok bol od 18.00 a koniec o 24.00! V porovnaní s dneškom je to neuveriteľný údaj, veď dnes diskotéky o polnoci iba začínajú... Napriek tomu, že sa pilo s mierou - obľúbenou pijatikou bolo červené víno s Colou - bola vždy perfektná zábava. Dominovalo reagge a hlavne funky. A dá sa vôbec zabudnúť na to, keď Ľuboš Wunderlich a Stano Ondrejička tancovali na pesničku Ofra Haza - Im Nin'alu, s obrusmi omotanými okolo hlavy?“ (smiech)

 

V tomto rozhovore sa budú futbalové otázky často prelínať a striedať s hudobnými. Inak to ani nejde, veď tieto dve oblasti sa v tvojom živote takisto už dlhodobo prelínajú.Takže, vráťme sa teraz k futbalu. Nájdeme v tvojom životopise stopy po aktívnom športovaní?

„Áno, hral som v doraste pod vedením Sidó Franciho. Na poste pravého obrancu. Moja kariéra však netrvala dlho, pred strednou školou som s futbalom skončil.“

 

Predtým než si nastúpil ako miestny hlásateľ, chodil si na futbal ako divák?

„Pravidelne sme s kamarátmi Toteszom, Jarom Heppnerom a Kapcom chodili na zápasy ešte v divízii. Bol som a aj budem futbalovým fanatikom. Z toho obdobia mi utkvelo v pamäti, keď počas zápasu s Púchovom dostal infarkt nebohý Weisz Misi. Vyhrávali sme 2:0 a rozhodca zariadil remízu... Misi bácsi to vtedy našťastie prežil.“

 

Ako vlastne vyzerala tá nezabudnuteľná futbalová éra z tvojej kabínky?

„Ako som už spomenul, začal som ešte počas bojov o postup z 1.SNL do najvyššej celoštátnej ligy. Je to neuveriteľný pocit, ak sa zamyslím nad tým, že všetky tie veľké medzinárodné zápasy som odkomentoval ja. Do jedného! A keď si pozriem zápas storočia s Bayernom, je jasne počuť, popri hlase Karola Poláka, aj môj hlas. Mohol by som vymenovať z tej éry množstvo krásnych zážitkov, ale ja neviem zabudnúť na to, aký šok prežil v našom meste jeden z najlepších európskych brankárov v tom období Thomas Ravelli. Šok z toho, že on môže inkasovať od nejakého DAC-u toľko gólov. Rovný poltucet. Ani predtým a ani potom sa mu to už nikdy neprihodilo! Na tú jeho frustráciu nikdy nezabudnem!“

 

Jazdil si aj na zápasy von?

„Samozrejme, pretože som natáčal zápasy na video. Ale to som už robil ako zamestnanec Športovej haly. Od roku 1977 až do roku 1987 som robil v MKS a keď dokončili halu prestúpil som... Zlanáril ma Horváth Pišta. Mal som k dispozícii kvalitnú, na to obdobie zriedka používanú kameru Panasonic M3.”

 

Ako si vychádzal s hviezdnymi hráčmi?

„Ak sa pohybuješ dennodenne v ich prostredí, vytvoria sa aj pevnejšie putá, ako iba letmé pozdravenia. Koniec koncov, chalani chodievali na moje diskotéky. Kafe (Petr Kašpar) sa napríklad zoznámil so svojou prvou manželkou Helou na mojej diskotéke... Takisto Šrámek, Liba, Fieber, Mičinec boli a budú mojimi kamarátmi. Najradšej spomínam na skvelého chlapíka - Ruda Pavlíka. Spomínam naňho často a v deň narodenín mojej dcéry určite. Mesiac a deň v dátume narodenia majú totiž obaja rovnaký.“

 

A ktorý z hráčov Ťa zaujal najviac na ihrisku?

„Rozumom mužstva bol Rudo Pavlík. Pán futbalista. Spomeniem frajera Jana Kapku a dříča’ Petra Kašpara. Predtým to bol Gyuri Szikora a neskôr Paľo Diňa.“

 

Na ktoré ligové zápasy si spomenieš z voleja a rád?

„DAC-Sparta 3:3 a DAC-Slovan 5:2.“

 

Hlásateľsky najťažší zápas?

„Posledný domáci zápas v sezóne, keď sme vypadli z ligy“

 

Ako si sa pripravoval na zápasy?

„Mal som k dispozícii predsezónnu prílohu Športu, kde som mal tie najdôležitejšie informácie na jednom mieste. Samozrejme, čítal som pravidelne dennú tlač a hltal všetky informácie. Nebolo ich veľa, vtedy sme ešte nemali k dispozícii internet... V deň zápasu som si doma pred obedom prichystal text k zápasu - trvalo to asi hodinu a pol. No a potom som zobral svoju aparatúru a hajde na štadión.“

 

Aký si mal vzťah s kolegami z ostatných štadiónov?

„Keď som začal hlásiť v prvej lige, mali sme pred začiatkom ligy v Bratislave v sídle SFZ na Junáckej ulici dvojdňový seminár, takže sme sa tam spoznali viac. Bol som zadobre s banskobystrickým, nitrianskym, ale najviac asi s trnavským hlásateľom.“

 

Aký si mal vzťah s vedením klubu za éry Imricha Šantu?

„Bol to korektný vzťah. Ja som vedel, čo mám na práci, oni mi dali voľnú ruku a nekecali mi do práce. Hmm... Snáď jedna vec, ktorú by som spomenul. Mal som asi šesť mesiacov dištanc. ‘Červenú kartu’ som dostal za to, čo som povedal na adresu nášho brankára vetu: ‘Ennél a gólnál a kapusunk csak nézett, mint a moziban...’ Bolo mi však odpustené...“ (smiech)

 

Späť k hudbe. Píše sa rok 1993 a končíš ako DJ. Prečo?

„Hlavne som sa chcel venovať rodine, mal som dve malé deti. A v tom období to už bolo v našom meste divoké. Veľmi divoké. Veľmi, veľmi divoké...“

 

Dokedy trvala tá pauza a čo bolo impulzom k návratu?

„Do roku 2007. A môže za to Richard Bergman. Bol neústupný a za každú cenu ma chcel mať, ako DJ-a na svojej svadbe. Dal som sa nakoniec prehovoriť a tá svadba dopadla z mojej strany tak dobre, že som dostal opäť slinu. Začal som spolupracovať s Weisz Gabim a dal som sa okrem diskoték, bálov, narodenín a svadieb aj na moderovanie tzv. Obecných dní a neskôr aj na moderovanie akcií v obchodnom centre MAX. No a od mája tohto roku robím pravidelné diskotéky v klube Patriot.“

 

Zasiahol si viac dekád v diskotékovej hudbe. Čo sa počúvalo a čo by si odporučil ako povinnú literatúru?

„Dobre, tak poďme na to! Sedemdesiate roky: Boney M, The Beatles, Blondie, Bee Gees. Odporúčam pozrieť si filmy - Pomáda, Horúčka sobotňajšej noci a Klub 54. Osemdesiate roky: Hlavne funky. Kool and the Gang, Earth, Wind and Fire, Imagination. Plus odporúčam filmy Flashdance, Dirty Dancing a The Beverly Hills Cop. Deväťdesiate roky: Dr. Alban, Snap, Haddaway. Na prelome tisícročia je už absolútna prevaha elektronickej diskotékovej hudby, takže už to nie je to pravé orechové. Nielen pri rockovej klasike, ale aj pri diskotékovej musíte vidieť a počuť klasické hudobné nástroje a muzikantov.“

 

Hops a už sme opäť pri futbale... Prichádza éra Antalovcov. Ako to začalo?

„Hmm... Bolo to také milé, keď prišli. Oni ma brali automaticky, akoby som bol inventár, alebo príslušenstvo štadióna. Už mi chýbalo len DKP číslo... Komunikoval som väčšinou s Dušanom a Kingou. Robil som tú prácu rád - už desaťročia, pripomínam od roku 1984, bez nároku na honorár a už mi ten ligový futbal chýbal. Bol som preto plný očakávania.“

 

Jeseň tvojimi očami?

„Ako prvé mi napadne zápas s Ružomberkom. Keď strelil Kweuke víťazný gól vyskočil som a vykríkol - Páni videli ste aký gól strelil Kweuke? Bolo to euforické a tie emócie sa jednoducho nedali udržať. A samotná jeseň? Pred tou klobúk dole! Pripomínalo mi to najkrajšie roky dunajskostredského futbalu. Euforické, čarovné, nádherné! Jednoducho paráda, a paráda zaslúžená. Pre celý Žitný ostrov.“

 

Slovan. Podľa mňa si podal, ako to s obľubou hovoria slovenskí komentátori - famózny výkon. Bez srandy! Viem, že boli veci, ktoré ostanú natrvalo v ľuďoch a sú dôležitejšie ako výkon či už futbalistov alebo tvoj, no napriek tomu si myslím, že si podal nadľudský výkon. V tomto regióne ťažko prekonateľný. A aj vďaka tebe sa situácia nevymkla úplne z rúk.

„Áno, spomínam si na situáciu, ako na mňa ľudia naliehali, aby som zahlásil do mikrofónu správu, ktorá kolovala po štadióne. Našťastie sa nepotvrdila, ale to som nemohol vtedy vedieť. Vedel som však to, že ak zahlásim údajné úmrtie fanúšika, môže sa strhnúť peklo. A to čo som hovoril si počul sám, a ja Ti môžem potvrdiť, že to bolo veľmi ťažké. Mimochodom, mnohí si myslia, že som dostal dištanc za tento zápas, ale nie je tomu tak.“

 

Aj ja som si doteraz myslel! Ako to teda bolo?

„Trest som dostal za zápas DAC B-Prievidza! Sedel som mimo kabíny a keďže rozhodca pískal „perfektne“ - chválil som ho... Zbadal ma však delegát, ktorý do zápisu uviedol, že som na to ako jeden z usporiadateľov nemal ‘mandát’... Prvý trest znel pôvodne doživotný dištanc! Keď mi to v telefóne bývalý šef fanklubu Kása Nandi oznamoval, skoro som skolaboval. Našťastie sa klub odvolal a mne zmiernili trest na dva mesiace!“

 

Tvoj dištanc a k slovu sa dostáva Nagy Krisztián. Mimochodom, ako sa Ti pozdával? Poďme ho rozpitvať... Bude sa mu to dobre čítať pri úprave článku... (smiech) Ja som si myslel, že bude mať problém s trošku chlapčenským hlasom, ale na moje prekvapenie znel čím ďalej tím lepšie. Poradil si mu, pohrali ste sa s „čudlíkmi“ na ultramodernom ovládacom pulte?

„V prvom rade, ako som už raz uviedol, Krisztiána som poprosil o zastupovanie ja a nie klub. Bol som pri ňom a ukazoval som mu hlavne technické veci. Po obsahovej stránke to bolo perfektné, bol som rád, že to po mne prevzal práve on. Áno, tebou spomínaný problém sme riešili. Poradil som mu, ako správne používať mikrofón a rozprávať doň. Nastavili sme mu ideálnu hlasitosť, basy a výšky. Po pár zápasoch to bolo čisté, znelé a zrozumiteľné. Po odpykaní môjho trestu sme sa dohodli, že budeme hlásiť obaja. Naviac, ja som mal dosť často akcie v Maxe, takže to bola logická dohoda. Plánovali sme tak, ale...”

 

Prichádza „diplomatická“ rozlúčka s Krisztiánom a tvoje oficiálne vyjadrenie k ďalšiemu účinkovaniu na poste hlásateľa pred začiatkom ligy.

„Stručne: za tú odvedenú prácu si zaslúžil niečo iné. A po tom všetkom som nemal chuť to robiť ani ja.“

 

Keď prídeš domov, máš ešte chuť počúvať hudbu? Ak áno, akú?

„ELO, Pink Floyd, Sting, Phil Collins, Black Sabath, Deep Purple, Led Zeppelin, Roling Stones.”

 

Najlepší koncert - taký čo si videl naživo?

„Phil Collins v Budapesti – zimomriavky!!!”

 

Najlepšia pesnička?

„Kool and The Gang - Fresh“

 

Obľúbený herec, film?

„Bruce Willis, Tom Hanks, Robert De Niro, Al Pacino. Film: Bola raz jedna Amerika (Robert De Niro)”

 

Obľúbené mužstvá, futbalisti?

„Chelsea (nielen od éry Abramoviča), Butragueňo, Platini, Zidane, C. Ronaldo.”

 

Aký je Bíró Tomi v „civile“?

„Od roku 1993 priemerný obchodník-podnikateľ... (smiech). Je to náročné, ale mne to vyhovuje byť sám sebe pánom. A Tomi civil si dopraje dvakrát týždenne relax v Győri. Chodí tam hlavne v piatok, väčšinou sám, skočí si aj do kina a parádne si oddýchne. Potrebuje to, a je mu vtedy fajn!“ (smiech)

 

Si vždy taká veselá kopa?

„Áno, dá sa to o mne povedať. Humorný a veselý. Určite nie som hnevlivý. Cez deň si rád popiskujem melódie piesní, ktoré som počul v rádiu. S humorom a veselosťou ďalej zájdeš...“

 

Tomi, ďakujem Ti za rozhovor a prajem Ti, aby si sa do hlásateľskej kabíny na štadióne DAC-u v budúcnosti vrátil!

„Ďakujem aj ja.“

(Tibor Poór, 25.9.2009)