Rozhovor s Karolom Peczem

O tom, čo bolo potom (po DAC-e)

 

Prvá časť rozhovoru s Karolom Peczem, ktorá začína spomínaním na rodnú Moldavu nad Bodvou a končí odchodom z Dunajskej Stredy, sa objaví v pripravovanej knižke RETRO, ktorá sa dostane na pulty kníhkupectiev začiatkom decembra. Z toho obdobia sa však predsa len pár otázok objaví na konci tohto článku. Pred nimi si môžete prečítať časť rozhovoru, v ktorej sú obsiahnuté futbalové putovania Karola Peczeho za posledných dvadsať rokov. Tak poďme na to!

 

Na lavičke DAC, v roku 1986. Karol Pecze s asistentom Dušanom Abrahámom.

Rozhovor - časť druhá (1989-2009)

 

Končíte v Dunajskej Streda a prichádza prelom osemdesiatych a deväťdesiatych rokov.

„Skúšam šťastie v Maďarsku. Konkrétne v Győri. Moje prvé zahraničné angažmán bolo akýmsi ocenením mojich úspechov, pretože za socializmu pre trénerov nebolo jednoduché dostať sa von. Možno pár trénerov z Prahy. Po Maďarsku som trénoval krátko v Nitre a Krakove. No a potom prišli tri roky v Trnave, kde sme vybudovali mužstvo, ktoré svojim herným štýlom pravidelne napĺňalo štadión. Ako som už spomenul, svojho času mi v Dunajskej Strede znelo v ušiach „Szép volt fiúk!“. V Trnave mi znel chorál - Pecze nie je človek, Pecze je Boh... Iste, bolo to prehnané, ale spolu so zvukmi Il Silenzia to boli fascinujúce momenty. Škoda, že sme neurobili najdôležitejší - posledný krok. Známu čerešničku na torte. Boli sme prakticky 29 kôl na čele tabuľky, a v kole tridsiatom sme o titul prišli... Ostali iba zmiešané pocity...“

 

Kde ste pokračovali po tomto šokujúcom závere?

„Prijal som ponuku z Košíc. Bol som v tom čase na stáži v Anglicku. Tu chcem pripomenúť, keď som mal nejaké prestávky medzi trénerskými zastávkami, vždy som sa ich snažil využiť na profesné vzdelávanie. Napríklad po pôsobení v Krakove som odišiel na šesť týždňov do Nemecka, na stáž spojenú s jazykovým kurzom. Dvere do kuchyne Bayernu München sa mi otvorili práve vďaka môjmu pôsobeniu v DAC-e. Pendloval som medzi Bayernom a ďalším mníchovským klubom München 1860. Takže tá anglická stáž. Pred záverom súťaže som s Trnavčanmi predĺžil zmluvu o rok, ale keďže sa nevyhralo, zmluva de facto už nebola aktuálnou. Pochopiteľne som nemal nič pripravené. Mal som známeho - anglického novinára - u ktorého som býval tri týždne. Pomohli mi kontakty na mojich bývalých zverencov z dvadsaťjednotky – na Mikloška vo West Ham United a na Stejskala v Queens Park Rangers. Tri týždne som sledoval fungovanie špičkových anglických klubov. A Košičania ma našli v Anglicku. Mal som nahradiť Jána Kozáka st. Medzičasom Košičania odštartovali Ligu Majstrov. Bol som zvedavý. Má byť trénerská ponuka satisfakciou za stratený titul? Aby som pravdu povedal, dlho som bojoval sám zo sebou, či ponuku prijať. Veľa som o nej diskutoval aj s rodinou, ktorá prežívala každý môj krok. Mňa istým spôsobom hnala aj túžba spoznať pravdu.“

 

Spoznali ste ju?

„Možno príde tá chvíľa, keď ju spoznám (smiech). Ale späť k Lige majstrov. Mal som počas toho obdobia možnosť hrať proti mužstvám ako Juventus Turín, Manchester United, Feyenord Rotterdam... Bola to úžasná skúsenosť, veď sme hrali so špičkami európskeho klubového futbalu.“

 

A po tejto skúsenosti prichádza pre trénera „najpokojnejšia“ oblasť - Turecko.

„Turecko bola pre mňa jedna veľká neznáma. Moje poznatky o ňom boli veľmi chabé. Možno som poznal gastarbeiterov v Nemecku...“

 

...a turecký med (smiech).

„Áno, možno turecký med a Ali pašu (smiech). Ale vážne. Dnes už môžem smelo vyhlásiť, že toľkej úcty ako tréner som sa nikde inde nedočkal. A nikde som nemal také podmienky pre futbal, ako v Turecku. Keď som prišiel, otvorili sa mi oči od úžasu. Krásna a obrovská krajina, kde bolo pár miest väčších, ako je celé Slovensko. Dokonca Istanbul je dvakrát taký veľký... Ako tréner som s tureckými mužstvom nejaké extra výsledky nedosiahol, ale svojou prácou som si vydobil niečo, čo bolo absolútnou zriedkavosťou. Bol som totiž v jednom mužstve trénerom dva roky! Či už v Genclerbirligi, alebo v Rizespore. V krajine, kde sa odchádza z trénerského postu niekedy po troch mesiacoch! No najväčším ocenením bola pre mňa nasledovná vec: Turecký futbalový zväz ma pozval ako oficiálneho člena delegácie do Japonska a Južnej Kórei na MS 2002. Ako uznanie za rozvoj tureckého futbalu.“

 

Kam viedli vaše prvé kroky v novom tisícročí?

„Po tureckej anabáze som sa vrátil na Slovensko v nádeji, že sa dohodnem s klubom, ktorý bude bojovať o popredné umiestnenia. Záujem prejavili Inter a Slovan Bratislava. Rozhodol som sa pre Inter. Možno aj preto, že v Slovane som už raz pracoval. A možno aj preto, lebo Inter bol dva roky dozadu majstrom. Predpokladal som, že u žltočiernych budú lepšie podmienky ako u belasých, ktorí ustupovali zo svojich pozícií. Avšak dlhoročný sponzor Slovnaft z Interu odišiel, situácia bola teda navlas rovnaká, ako u belasých. Začali sme pracovať s mladými perspektívnymi hráčmi. Na futbalovú scénu sme „vyslali“ mladých sršňov, Mareka Čecha, Filipa Šeba a Juraja Halenára.“

 

Po Interi prichádza opäť zahraničie, tentokrát grécky Panionis Atény.

„Vybojoval som s týmto mužstvom účasť v skupinovej fáze Pohára UEFA, znamenajúci najväčší úspech v histórii klubu. Bola to veľká vec. Panionios sa totiž vôbec nedá porovnať trebárs s Panathinaikosom a nepatrí ani medzi najsilnejšie mužstva gréckej ligy.“

 

Prišlo krátke účinkovanie v Žiline.

„Za ten krátky čas sa stihla účasť v pohári UEFA. V lige sme bojovali o titul s Artmediou. Nepostúpili sme však cez Austriu Viedeň. A to sa považovalo za veľký neúspech...“

 

Nasleduje Sivaspor a po ňom návrat do Trnavy. Vydarený návrat?

„Vcelku áno. Bolo z toho s vypätím všetkých síl tretie miesto a účasť v Pohári UEFA. Dá sa to považovať za určitú satisfakciu, ale niečo musím športovo priznať: nemal som pocit, že je to na základe nejakej superkvality. Skôr by som povedal, že zvyšní sokovia boli trošku slabučkí...“

 

Príliš ľahko získaný metál?

„Tak nejak. Aj keď sme patrili medzi prvé tri mužstvá, a to počas celej súťaže, veľa hráčov nebolo zdravotne v poriadku a dlhodobo chýbali. Bolo to často o improvizácii. K hernému prejavu, takému aký som si predstavoval a ktorý láka diváka na tribúny, sme sa nedopracovali. Ale medzi pozitívnejšie momenty patrili Kopúnekova a Hanzelová účasť v reprezentácii. To sú také dielčie výsledky potvrdzujúce, že sa čosi pohlo a niečo je na dobrej ceste. Na dobrej ceste až do okamihu, kým sme nenarazili na Dunajskú Stredu... A táto etapa je už známa...“

 

Ja som sa tomu uvoľneniu z funkcie veľmi počudoval. Vraj mužstvo pod vašim vedením hralo staromódny futbal. Musím priznať, že v jednom rozhovore cca pred rokom, som sa sám - síce v inej súvislosti - vyjadril v podobnom zmysle. Keď som si však pozrel, aký futbal produkuje mužstvo pod vašim vedením, prejav sa mi zdal - neviem či moderný, ale určite atraktívny. A prinášal aj body. Ja som v spomínanom zápase nevidel chyby v taktike a stratégii - skôr som videl veľké individuálne nedostatky, ktoré boli na úkor mužstva. Jednak trnavskí brankári podľa mňa nedosahujú úroveň gólmanov, ktorí sú schopní potiahnuť mužstvo k veľkým výhram. Viď prvopolčasový výkon Rybánskeho v Dunajskej Strede. A spomenul by som nesústredenosť útočníkov. Čiže, videl som futbal ktorý mal hlavu a pätu, ale videl som aj individuálne nedostatky. A na tretí deň čítam, že odchádzate...

„Je to hlavne o chýbajúcej klubovej koncepcii a stratégii. Také niečo neexistuje, alebo len zriedka. Modlou sú okamžité výsledky. Bez dlhodobej koncepčnej práce, ale veľké výsledky určite neprídu. Mal som miestami pocit, a to porovnávam aj s minulým obdobím, ako keby som mal prevziať úlohu Davida Copperfielda a z netalentovaného futbalistu urobiť svetovú hviezdu... Vybojovali sme si tretie miesto a mali sme nastúpiť do medzinárodného pohára. Uvoľnili sme desiatich hráčov, ale na ich miesto neprišla adekvátna náhrada. Začala sa liga a poháre a my sme neboli zohratí. Napriek tomu sme postúpili cez Inter Baku. A to v Trnave už dávno nebolo. V druhom kole proti FK Sarajevo to bol vyrovnaný súboj, napriek tomu, že som nemohol, nie že použiť hráča, ale ani ho napísať na súpisku. Z toho dôvodu, že súpisku bolo treba odovzdať už 15. júna a prestupový termín začal až prvého júla... Musel som, ako sa hovorí, variť obed z vody... Naše výkony v úvode ligy to zjavne poznačilo. Jednoducho sme nestačili ťahať na dvoch frontoch. Len čo sme zo súťaže vypadli a nadýchli sa, mužstvo išlo opäť od víťazstva k víťazstvu.“

 

Skúste malú prognózu. Kam smeruje slovensky futbal? Jeden klub hrá atraktívny futbal, ide od víťazstva k víťazstvu, Neskôr prehrá zápas po výbornom výkone na súperovom ihrisku a tréner dostane padáka. Ja viem, nahrávam vám na smeč, ale podľa mňa je to principiálna vec.

„Aj futbal je o medziľudských vzťahoch. Sú ľudia, ktorí vám fandia a sú ľudia, ktorí nie...“

 

Rozumejú sa futbalu ľudia, ktorí sú na čele klubov? A majú ho radi?

„Je to celé príliš o rozhodnutiach jedného človeka. Podľa mňa platí - viac hláv, viac rozumu. Z takého, povedal by som všebohovstva, nemôže vzísť veľa dobrého. Voľakedy existovali výbory, dnes by som to nazval možno top manažmentom s adekvátnymi právomocami. Viete, keď sa niekto zle vyspí a záleží iba na jeho rozhodnutí, je zle...“ (smiech)

 

Ako nazvať tento stav?

„Demonštrácia sily? Demonštrácia ekonomickej sily? Futbal je tam, kde silný mecenáš vrazí peniaze. Toto je aj v zahraničí , ale je tam aj niečo viac, ako to známe silnejší pes breše... A ešte jeden rozdiel. Kým vo väčšine líg hrajú hráči z cudziny s úrovňou omnoho vyššou, ako domáci odchovanec - v našej lige vidíme legionárov, ktorí sú občas slabší, ako odchovanci v rezervných mužstvách. A naši najkvalitnejší hráči zasa idú von a tu ostávajú priemerní. Mládež sa nemá od koho učiť.“

 

Čo hovoríte na Dunajskú Stredu?

„Je to multinacionálne mužstvo, pozbierané odvšadiaľ a robí v istom zmysle divadlo pre ľudí, ktorí dlho futbal na najvyššej úrovni nenavštevovali. Ak sa robí takýmto spôsobom niet čudo, že tradičným dunajskostredským pokrikom z hľadiska z dnešných hráčov DAC-u rozumie iba málokto. Klubizmus - vzťah ku klubovým farbám sa absolútne vytratil. K čomu vzťah je? Asi iba k peniazom... Uzavrie sa zmluva na jeden rok. Ak cudzinec vie, že o rok na 99% odíde, bude sa snažiť dovtedy zarobiť. A po vypršaní pôjde ďalej, ako by sa nechumelilo.“

 

A čo reprezentácia?

„Obrovský rozdiel v porovnaní s Corgoň ligou. Reprezentácia ide na MS. Jej kostru však tvoria hráči, ktorí hrajú v zahraničí. Dostali sa v mladom veku von, do silných mužstiev. Hamšík, Stoch, Weiss a ďalší. Nasiakli klímou a atmosférou špičkového západného futbalu. Ich sebavedomie a vnímanie futbalu keď sa vracajú späť do reprezentácie je v inej polohe, ako keď proti silným európskym mužstvám hrajú hráči z našej ligy. Prichádzajú z Liverpoolu, Manchestru City, Chelseai a z Neapola. Je to o sile a pozícii zahraničných klubov.

Poviem jeden príklad. Keď sme hrali s Bayernom, Nemci neprijali náš autobus. Do Viedne na letisko prišiel ich vlastný autobus. Nepotrebovali od nás nič. Mali vlastného kuchára... Jednoducho, boli v týchto veciach silní. A nebolo to o podceňovaní. A v tejto súvislosti mám ešte jednu milú spomienku. Keď bol deň žrebu, obedovali sme v týchto priestoroch (pizzeria na štadióne DAC-u). Zazvonil telefón. Bolo približne päť minút po losovaní. Jeden z našich zamestnancov mi hovorí: Tréner máte telefón a chlapík rozpráva nejakou hatlaninou. Išiel som k telefónu a ozval sa mi obchodný riaditeľ Bayernu München. Ešte som nevedel, že nám za súpera vylosovali Bayern a oni chceli odo mňa informácie typu: Môžem hovoriť s vašim obchodným riaditeľom? A ja, že prečo? Odpoveď ma šokovala: Lebo sme súperi v Pohári UEFA. Bác! Bol to pre mňa šok. Nevedel som pochopiť, že za päť minút vystopovali, kde je Dunajská Streda...“

 

Dozvedeli ste sa ako sa tak rýchlo dostali k informáciám?

„Pred prvým zápasom sme sa vydali s p. Šantom a p. Fialom (medzinárodný manažér) na návštevu do Bayernu. Prežil som niekoľko šokov naraz... Prvý na hraniciach pri dôkladnej kontrole a druhý keď sme prišli do ich tréningového kempu. Poukazovali nám všetky tie krásne strediská a športové komplexy. Ukazovali nám aj kancelárie. Pred jednou z nich mi hovoria: Tak toto je kancelária marketingového riaditeľa... Ja som slovíčko marketing počul predtým, ako sa hovorí, iba z rýchlika... Nedalo mi a vtedy som sa ich opýtal ako nás vedeli tak rýchlo nájsť? Otvoril dvere na kancelárii a zobral ma k počítaču, niečo tam naťukal a vyskočila mu celá história a zostava DAC-u! Kompletné údaje a kompletná databáza! Kým oni už vedeli o nás všetko, ja som ešte nepoznal ich zostavu. Takže to bol ten obrovsky rozdiel. Už vtedy sa v zahraničí pracovalo na takej úrovni, ktorú u nás nedosahujeme možno ani dnes.“

 

Čo robí Karol Pecze, keď netrénuje a keď ma voľno. A dokedy potrvá to voľno?

„Keby som sa mal riadiť podľa manželky, tá by už dávno rozhodla... Ale mal by som už naozaj dať priestor aj iným veciam a blízkym ľudom, na ktorých som mal menej času. Málo som si užil domu, chaty, stratil som kontakty na moju širokú rodinu, lebo som bol stále preč. Jednoducho, nebolo času. Ale musím priznať trocha ma pribrzdila moja vnučka. Keď sa rodina rozrástla o túto osôbku, vtedy som si uvedomil, že som vlastne nezbadal, ako mi vyrástli synovia. Tak aspoň vnučku by som si mal viac všímať. Trénerstvo... To je ako droga. Je to práca, ktorá človeka unaví a môže znechutiť, ale iba na krátku dobu. Máte to v sebe, máte to v krvi. Pokiaľ zdravie bude slúžiť, budem sa snažiť odovzdať skúsenosti, ktoré som nadobudol. Nehovorím, že na tej najvyššej úrovni, pretože istá opotrebovanosť či chce človek, alebo nie - jednoducho je. Ak ma bude zdravie limitovať, rýchlo s tým skončím. Voľný čas určite budem vedieť využiť. Strašne rád hrám tenis, ale radšej nič nepoviem o budúcnosti, lebo zajtra to bude možno inak.“

 

Vy ste spomínali - to čo platí dnes, neplatí zajtra.

„Najmä v Turecku...“ (smiech)

 

Je Pecze v súkromí šťastný človek, alebo čo ho robí šťastným? Vynechajme futbal, šport.

„Považujem sa za šťastného človeka, pretože mám manželku pred ktorou dávam klobúk dole. Dala mi v prvých rokoch kariéry súhlas, ale nevedela do čoho ide. Na jej pleci ostala celá výchova našej rodiny, dvoch chlapcov. A obaja majú vysokoškolské vzdelanie. Moja rodina je pre mňa veľkou oporou a robí ma šťastným.“

 

Rozhovor do knižky bude prekladať ten istý chlapec, ktorý pre Vás pripravil transparent na zápas proti Trnave. (Pecze, We Will Never For Get You! pozn.) Všimli ste si ten transparent?

„Samozrejme. Tak ako oni napísali, že na mňa nikdy nezabudnú, určite nezabudnem ani ja. Možno na ich otcov a dedov, ktorí ma aj pri mojom poslednom zápase tu s Trnavou - keď zahlásili moje meno - privítali potleskom. Rovnako pre týchto ľudí posielam určité poďakovanie, určitú poklonu a pokoru, pretože si to zaslúžia. Lebo robiť veľkolepé divadlo zvané futbal nie je jednoduché, a je k tomu potrebný divák, ktorý to vie oceniť.“

 

Ďakujem za rozhovor pán Pecze!

„Rado sa stalo!“

 

Vynechané časti rozhovoru z knihy RETRO.

 

(O Weisz Misi bácsim)

Vraj nemal problémy ani so zväzovými funkcionármi?

„To je zaujímavé, že ho bez problémov akceptovali aj v Prahe na Československom futbalovom zväze. Dovtedy totiž v Prahe o Dunajskej Strede ani len nechyrovali.“

 

(O tom, ako to bolo počas postupovej sezóny v roku 1985)

Kládli ste teda dôraz aj na detaily?

„Áno, prikladali sme tehličku k tehličke a dbali na všetky maličkosti a zároveň tajne dúfali, že nás obídu zranenia a podobné nepríjemnosti. Nič nepodceniť. Boli v tomto smere aj hektické chvíľky. Spomínam si na príhodu, keď registračka jednej posily dorazila pred zápasom na poslednú chvíľku. Prestup hráča síce vybavený bol, ale registračka bola na ceste v osobnom aute...“

 

(O tom, ako začala prvá sezóna v celoštátnej lige)

Ja si z viacerých momentov prvej sezóny najviac pamätám dva. Samozrejme, najdôležitejší moment - záchrana. Druhý moment - vystriedali sme brankára, ktorý roky chytal parádne.

„Áno, Janko Veselý bol jedným z najlepších brankárov SNL a vystriedal ho s kariérou pomaly končiaci Červeňan, ktorý chytal taktiež vynikajúco. Jara vystriedal Vahala, ktorý z tejto trojice chytal asi najdlhšie. Na brankárov sme mali šťastie. Všetci traja boli výborní.“

 

Ako ste sa dopracovali k Vahalovi?

„Misi bácsi, Reisz, Šanta, Vígh a aj ich spolupracovníci sledovali hráčsky trh. Bolo treba nadviazať kontakty, aby sme mohli dostať kvalitné informácie a referencie o hráčoch. Informácie, ktoré mali svoju váhu. Vo Vahalovom prípade bol kontakt už nadviazaný, mali sme za sebou prestup Ľuba Šrámeka.“

 

(O tom, ako vyberal hráčov na pokutové kopy vo finále Československého pohára v roku 1987)

Podľa čoho ste vyberali hráčov na pokutové kopy?

„Snažil som sa dať možnosť hráčom, ktorí boli skúsení a mali pevné nervy. Napríklad flegmatika Mičinca. Na poslednú som poslal Fiebera, ktorý je jednak ľavák, ale hlavne bol reprezentant s potrebnými skúsenosťami. Bolo dôležité odhadnúť poradie, pretože niekto má železné nervy, niekto chce kopať prvú a niekto je zvyknutý kopať posledný. A niekto len čaká na to, že ako posledný v poradí možno nebude musieť kopnúť žiadnu penaltu...“

 

(O tom, či bol spokojný so svojou vykonanou prácou...)

Suma sumárum, podarilo sa Vám urobiť z DAC-u mužstvo, aké ste chceli?

„Rozdelil by som to na etapy. Na postupné napĺňanie cieľov. Prvým cieľom bolo postúpiť. Nasledovalo doplnenie mužstva. Musel som však rešpektovať, že útočný, pohyblivý futbal láka miestnych divákov. Páčil sa im, a hlavne boli naň zvyknutí. Presadzoval som aktívny, útočný futbal, čo sa neskôr pretavilo do ofenzívneho pressingu, praktizovaného v Trnave v deväťdesiatych rokoch. Do tohto štýlu sme dopĺňali hráčov, s ktorými sme mohli žiadaný spôsob hry uplatňovať. To, že sa mi podarilo vštiepiť tieto veci do hráčov, bolo aj pre funkcionárov zadosťučinením. Pretože takýto futbal chceli vidieť aj oni. Takýto futbal zapĺňal hľadisko divákmi z celého okresu.“

 

Debata v bratislavskom Poluse, ako aj trištvrte hodinka v pizzerii v útrobách dunajskostredského štadióna boli pre mňa obrovským zážitkom. Na moment mi počas rozhovoru preletela hlavou jedna myšlienka: V súvislosti s futbalom som ako malý chlapec mal aj ja svoje sny. Mám taký dojem, že sa mi začínajú plniť. Vychutnávam si každú lahôdku, a plnými dúškami som si vychutnal aj tento rozhovor. Či už pri počúvaní, alebo neskôr pri zapisovaní myšlienok trénera na ktorého naozaj nikdy nezabudneme!

(Tibor Poór, 27.11.2009.)