Exkluzívne s JÁNOM ĎURICOM, odchovancom DAC-u, momentálne hráčom Lokomotívy Moskva a slovenskej reprezentácie

Keď termín rozhovoru manažuje mama

 

Rozhovor vznikal veľmi ťažko. Vtesnať sa do jesenného kalendára hráča, ktorý pôsobí v Rusku a zároveň finišuje v kvalifikácii, nebolo ľahké. Termín nie a nie nájsť. Nakoniec sme sa stretli v adventnom období a možno takto to bolo najlepšie. Nemalú zásluhu na tom má Janova mamička, ktorá to celé manažovala. Takže Anka, patrí Ti moja vďaka!

 

V žlto-modrom. Ján Ďurica debutoval v drese DAC na jeseň 2001 a celkovo nastúpil v 26 zápasoch druhej najvyššej súťaže.

Jano, ak pán Boh dá, budeš hrať na Majstrovstvách sveta. Strávil si už túto informáciu? Uvedomuješ si, aký dlhý je zoznam hráčov - fantastických hráčov, ktorým sa to nikdy nepodarilo?

„Ja sa pamätám, keď som si prvýkrát vychutnal MS v roku 1990, s účasťou Československa, na ktorých hral aj náš tréner Vlado Weiss. Mal som asi deväť rokov a boli to prvé majstrovstvá sveta, ktoré mi utkveli v pamäti. Dlhé roky bol postup akoby zakliaty. Vladovi Weissovi sa postup podaril a hneď na prvý pokus. Pred začiatkom kvalifikácie nám nikto neveril. Favoritmi boli Česi a Poliaci. My sme išli od zápasu k zápasu v skupine, v ktorej bola postupová hádanka rozlúštená až v poslednej chvíli. Predposledný krok so Slovincami sme nezvládli. Sklamanie bolo po tom zápase obrovské. Víťazstvo v Poľsku však prinieslo úžasné emócie, všetci plakali, bolo to tak nádherné, že v tej chvíli som si postup neuvedomoval. Ani teraz si to možno neuvedomujem úplne. Je to naozaj niečo fantastické a treba si to vychutnať. Hrať na MS je snom každého futbalistu.“

 

Ako reagovali tvoji rodičia?

„Celú kvalifikáciu chodili na zápasy, obliekali si moje dresy, moje šály a čapice. Fandili mi samozrejme ako rodičia, čo je samozrejmosť. Tešili sa z úspechu, možno niekedy viac ako ja. Z hľadiska sa predsa len zápasy prežívajú emotívnejšie. Tešíme sa celá rodina, kamaráti. Je to naozaj skvelý pocit.“

 

Čo spoluhráči z dorastu a z A mužstva DAC-u? Ozvali sa Ti?

„Ja som v Rusku štyri roky, stratil som preto veľa kamarátov, nebol som na očiach a ako sa hovorí - zíde z oči, zíde z mysle. Zostalo mi iba pár kamarátov a keď sa vraciam domov, tak s nimi diskutujem, alebo si voláme po telefóne. Majú z toho radosť. Nemôžem povedať, že mám sto kamarátov, ale mám okolo seba desať ľudí, ktorí stoja za mnou a podporujú ma. Samozrejme, je tu moja rodina. Úspech prináša aj závisť, ale ja dúfam, že je viac ľudí, ktorí mi fandia. Hrali sme totiž nielen pre ľudí na štadióne, ale aj pre ľudí pred televízormi. Postup nie je úspechom iba 25 ľudí, ktorí sú na ihrisku a na lavičke.“

 

Spomenul som dorast. Ako si spomínaš na roky v žlto-modrom drese? Na generáciu Gábora Straku. Stretávaš sa s nimi?

„Myslím si, že môžeme hovoriť o výbornej generácii. Bola to maďarská škola, kde boli hráči ako Gabo Straka, Pepo Csölle, Gašparovič, Lukovics, všetko skvelí futbalisti, ktorí sa stali majstrami Slovenska. V hale a aj vonku. Keď som prišiel k nim, bolo trošku ťažké sa adaptovať. Ja som bol vlastne jediný Slovák, mal som na začiatku problémy s komunikáciou. Samozrejme, postupne som si zvykol, za ten rok-dva som sa už zorientoval. Boli futbalisti, ktorí v kariére pokračovali ďalej, ako Gabo Straka, s ktorým som hral neskôr v Artmedii. Na dorast teda spomínam rád. Mali sme vynikajúce mužstvo.“

 

Poďme si v krátkosti zhrnúť kvalifikačné zápasy. Na začiatku Vám nikto neveril, na prvý zápas prišlo veľmi málo divákov.

„Íri sú mužstvom produkujúcim typicky ostrovný futbal. Ťažko sa proti nim hrá. Bol to prvý, veľmi dôležitý zápas a zvládli sme ho. Pozdvihli sme tým svoje sebavedomie.“

 

Možno nazvať kvalifikačným zlomom posledných desať minút proti Poľsku?

„Najskôr poviem niečo o trénerovi Weissovi. Je to charizmatický človek, ktorý vie dať dokopy tím. Má schopnosť vybrať si do svojho mužstva hráčov o ktorých vie, že sú dobrí ľudia. Žiadna čierna ovca, ktorá by mohla mužstvo rozbiť. Verí srdciarom, ktorí hrajú až do konca a na doraz. A zápas, ktorý si spomenul - v ňom sa ukázala sila mužstva. Dostali sme gól po vynikajúcej akcii Poľska, ale postupne sme ukázali svoju silu. Prepli sme, začali sme hrať, samozrejme pomohla nám Borucova fatálna chyba, jedna aj druhá, ale aj o tom je futbal - o chybách. Poliaci ich urobili dve a nám tá výhra pomohla. Rástli sme od zápasu k zápasu. Nemali sme hráča, ktorý by nezabojoval, ťahali sme jeden za druhého, ako v rodine. Podržali sme sa navzájom a dôležitá bola výborná komunikácia mimo ihriska. Môžete mať jedenásť superfutbalistov, ale hlavné je, ak máte súdržný tím.“

 

Prelom do veľkého futbalu prišiel v drese Artmedie.

Na chvíľu sa vráťme k ostrovným mužstvám, konkrétne k Walesu. V súvislosti s Weissom mi napadla situácia po zápase s Walesom, ktorý ste prehrali 5:2. Vtedy Ti novinári a odborníci vyčítali, že si mal vraj prsty vo viacerých góloch. Proste, že ich Bellamy dával cez teba. Vtedy sa Ťa tréner Kocian nezastal, čo ma prekvapilo. Myslím si totiž, že Bellamymu skôr situáciu uľahčilo to, že sme hrali v obrane líniu a rýchleho Bellamyho nikto nezdvojoval. Hráč ako Bellamy sa podľa môjho názoru takto ubrániť nedá. Druhá vec, podľa mňa by Weiss riešil túto situáciu inak.

„Ja otvorené poviem, že s Weissom mám vynikajúci vzťah. Trénoval ma v Artmedii dva roky, v Rusku rok a pol, čiže sme prakticky spolu aj s reprezentačnou etapou päť, šesť rokov. Samozrejme chyby mi vytkne aj on, ale priamo do očí a to je dôležité. Lebo takto presne viem, čo odo mňa tréner chce a čo odo mňa vyžaduje. K tomu zápasu s Walesom. Bol to zápas, ktorý sme nezvládli. Vedeli sme, že Bellamy je rýchly, ale v obrane sme hrali veľmi naivne. Hral som s Klimplom, ktorý je naozaj dobrý futbalista, ale v tomto zápase, tak ako hovoríš, nezaisťoval Bellamyho. Proti takému útočníkovi sa ťažko hrá. Keď ide naňho dlhá lopta, vtedy sa ťažko chytá takáto motorová myš... Samozrejme, kritika sa valila zo všetkých strán. Futbalista musí byť aj na toto pripravený, pretože nie je všetko ružové. Po zápase som ako jediný prišiel k novinárom, nikomu sa nechcelo hovoriť. Uznal som si chybu. Bol to zlý zápas môj, obrany aj mužstva. Lenže ide o to, že spolu nielen vyhrávame, ale aj prehrávame. Tréner Kocian mal spraviť podľa môjho názoru jednu vec. Nezobrať si na paškál jednotlivca a vyčítať mu to, čo pokazilo celé mužstvo. V takýchto situáciách sa ukazuje veľkosť trénera a aj to, ako si váži svojich hráčov. To je dôležité, pretože ak tomu tak nie je, potom aj tréner stráca hráčovu dôveru.“

 

Takže aj toto je rozdiel medzi Weissom a predošlými trénermi?

„Určite. Každý tréner je svojský. Jeden je charizmatický a všetko prežíva. A druhý je pravý opak. Ale ak nájdu hráči s trénerom spoločnú frekvenciu a porozumejú si, na ihrisku môže futbalista podať nielen stopercentný výkon, ale ešte čosi pridať aj navyše. S Kocianovým vyjadrením nič nenarobím a hlavne - je to už história. Ale, utkvelo mi to v pamäti.“

 

Po štyroch zápasoch ste zimovali na čele kvalifikačnej tabuľky. Všetko bolo nasmerované na pražský zápas s Českom. Nasledoval po priateľskom zápase vo Wembley, ktorý nedopadol najlepšie.

„Vo Wembley sme dostali štvorku, v tom zápase som nehral - na zraz som prišiel so zraneným členkom. Vyzeralo to tak, že nenastúpim ani v Prahe, veď som desať dní vôbec netrénoval. Vo Wembley som absolvoval iba jeden tréning a samotný zápas som sledoval z tribúny. Angličania ukázali svoju kvalitu a nekompromisne trestali každú našu chybu. Deň pred zápasom s Čechmi som s mužstvom trénoval už naplno. Tréner ma nominoval, čomu som sa čudoval, lebo som mal značný tréningový výpadok. Čiže, Weiss zariskoval. Zápas sme vyhrali a podľa mňa zaslúžene, lebo sme na ihrisku ukázali väčšiu tímovú súdržnosť a Česi nemali svoj deň.“

 

Kedy si začal veriť vo víťazstvo? Ja som tomu začal veriť, keď nastúpil mladý Stoch a úplne sa zmenil priebeh zápasu.

„Už pred zápasom sme si hovorili. Áno, Česi majú svoju kvalitu, ale musíme aj my konečne ukázať, čo v nás je. V tabuľke sme boli na prvom mieste a verili sme si. Áno, Stoch a mladý Weiss sú výborní futbalisti, sú draví, ľúbia loptu. Ale treba vedieť v ktorých zápasoch a kedy ich využiť. A Weiss to vie. Sami ste videli, že v zápase s Čechmi v Bratislave to už nebolo ono. Sú mladí a potrebujú ešte dozrieť. Cítia však dôveru trénera a na ihrisku sa mu to snažia vrátiť.“

 

Prejdime k zápasu so Slovinskom. Ja som na tom zápase bol. Sedel som na tribúne asi dve hodiny pred zápasom, takže som zaregistroval veľa vecí. Takto sa Ťa spýtam. Nevyrušovala Vás počas rozcvičky šou Sláva Jurka?

„To ani nie, skôr sa mi zdalo, že pred zápasom bol umelo vytvorený „istý“ postup. Cez médiá. Namiesto toho, aby to celé troška upokojili, dostali nás pod tlak. Ten tlak nevidno a ty si ho nepripúšťaš, ale podvedome ho máš. My sme vedeli, že Slovinci majú vynikajúce mužstvo. Samotný zápas bol v prvom polčase vcelku vyrovnaný, v druhom Slovinci dali gól z dvadsiatich metrov do šibenice. My sme zareagovali - neviem či to bola chyba - tým, že sme začali útočiť. Miestami bezhlavo. Slovinci sa stiahli, zatvorili pred šestnástkou a hrali už len na brejky. Prehrali sme zápas a bolo dôležité, ako sa skoncentrujeme na Poľsko. Po zápase sa ukázala veľkosť trénera, ktorý prehru zobral na seba.“

 

Čo bolo po zápase? Aké boli prvé slová trénera Weissa?

„Sedeli sme všetci v šatni. Zbytočné boli nejaké slová, vtedy chce byť hráč sám, proste uzavrie sa do seba. Prišiel tréner a každému podal ruku. V Senci sme sedeli na večeri, dali sme si po pive a Weiss nám povedal, aby sme si išli ľahnúť, lebo nám zatiaľ nič nebude hovoriť. My, chalani, sme si sadli na izbe a rozprávali sme sa. Hovorili sme si, že sa zatiaľ nič nedeje, kurník šopa, veď sme stále na prvom mieste. O čo ide? Slovinci boli dnes lepší a hotovo! Čaká nás Poľsko a tam sa môže stať hocičo! Má tam snežiť, majú fanúšikovský bojkot, odvolali trénera a majú problémy vo zväze... Mužstva komunikovalo a tréner nás podržal. Do Poľska sme teda odchádzali znova s veľkým odhodlaním. Povedali sme si, ideme na to a s vervou!“

 

Ako si prežíval zápas na tribúne?

„Vypadla prakticky celá obrana. Ale ukázalo sa, že hráči, ktorí nehrávali, dokázali prečo sú v reprezentácii. Podali vynikajúci výkon. Samozrejme, bol pri nás aj ten Boh šťastia.“

 

Napadla mi jedna myšlienka. Hráči, ktorí Vás nahradili, boli vo veľmi ťažkej situácii. Celú kvalifikáciu boli mimo a v rozhodujúcom zápase nemohli sklamať. Ak by sa totiž prehralo, pravdepodobne by si to „zlízli“ od fanúšikov a aj od novinárov. Neboli hráči z toho vyklepaní? Ako na nich pôsobil Weiss, ale vlastne aj vy?

„Vedel som, že do obrany nastúpi Zdeno Štrba. Skúsený hráč, ktorý to bude riadiť. Kornel Salata je mladý a preto pomohlo, že Zdeno je hráč, ktorý na mladých nenadáva, ak sa im nebodaj nedarí. Máš pravdu, bolo dôležité, aby sme ich v tejto situácii podržali. Ale musím dodať, že táto partia hráčov si nezvykne nadávať ani inokedy a aj keď samozrejme je boj o miesta, navzájom si pomáhame.“

 

Vlado Weiss. Dieťa šťasteny, výborný stratég a „tatkovský“ prístup. Takéto hodnotenia o ňom čítame často. Čo sa o ňom dozvieme od teba?

„Ja naňho nedám dopustiť. V živote mi veľmi pomohol. Je to človek, ktorý... Poviem to takto. Má veľké srdce. Ľudia ho ale musia spoznať. Pred médiami možno občas vyzerá, že je arogantný. Nie, naopak. On je úplne iný človek. Ja s ním mám veľmi dobrý vzťah. Viem, že ma má rád, takisto ako ja môžem povedať, že si ho vážim nielen ako trénera, ale aj ako človeka. Pre mňa je to veľký človek.“

 

Ešte jednu vec mi vysvetli. Dobre, mal vynikajúce striedania a vytiahol v pravú chvíľu Stocha, svojho syna a proti Poľsku Kozáka, ktorému nikto neveril. Ale ja som bol šokovaný z inej veci. Kvalifikáciu začne v bráne Senecký, ktorý je oporou mužstva a Weiss na dôležitý zápas nominuje Muchu. Ten odchytá zvyšok kvalifikácie a - fantasticky.

„Tréningy nám robí väčšinou Mišo Hipp. Behy, bago, cvičenia a futbal - to je Mišova doména. Vlado je skôr tréner, ktorý na všetko dohliada a hráčov sleduje. Ich formu, pohodu, koncentráciu a pripravenosť. A podľa toho sa rozhoduje pred zápasom. Možno to spomenul aj pre média, Mucha sa mu zdal pred zápasom viac koncentrovanejší. Dal mu prednosť a potvrdilo sa mu to. Aj striedania, ktoré si spomenul. Má jednoducho na takéto veci cit.“

 

Žreb. Ty si bol v redakcii denníka Šport, kde si vyjadril svoju spokojnosť. Si spokojný aj s odstupom času?

„Mne sa pri losovaní najviac pozdávala práve táto skupina. Mal som dojem, že táto skupina by pre nás znamenala možno viac, ako iba cestovanie na MS. Že v nej môžeme niečo uhrať. Je tam Nový Zéland, ktorý podľa mňa nemá takú kvalitu, ako mužstvá z tohto koša v ďalších skupinách. Talianov veľmi rozoberať nemusíme, tí sú ako sa hovorí jasní. Čo sa týka Paraguaja, je to niečo podobné, ako Čile. Keďže s Talianmi hráme až posledný zápas, môže byť, že už nebude nič riešiť. Samozrejme, to platí, ak získame potrebné body v úvodných zápasoch. Samozrejme na MS sa nemôže podceniť žiaden súper, ani Nový Zéland.“

 

V reprezentácii doteraz nastúpil 34-krát, strelil jeden gól.

Ak si premietneš kvalifikačné zápasy, ktorý z nich môže charakterizovať hru, s ktorou sa pravdepodobne predstavíte na MS?

„Ja si myslím, že zápas v Prahe (CZ-SK 1:2).“

 

Vráťme sa do čias, keď si odchádzal z Dunajskej Stredy do Petržalky. Nakoniec sa v Artmedii zišla pekná enkláva dunajskostredských hráčov, vedno s Petrom Kašparom. Hrali ste Ligu Majstrov. Ako si spomínaš na toto obdobie?

„Keď som prišiel do Artmedie, už tam bol tréner Weiss, on si ma vlastne zobral. Získali sme Slovenský pohár a ligový titul. Gólom v poslednej sekunde sme postúpili cez Kajrat a prišiel nezabudnuteľný zápas so Celtikom, ktorý predčil všetky naše očakávania. Výsledok 5:0 nikto nečakal. To bol šok nielen pre nás, ale pre celú Európu. Odvetný zápas bol o tom, aby sme vydržali obrovský tlak Celtiku, ktorých podporovalo 60.000 fantastických divákov.“

 

Bola odveta bojom o život?

„Bolo to hrozné, lebo vpredu hral Hartson, ktorý je klasickým rozbíjačom. Bol to veľmi emotívny zápas, diváci vytvorili fantastickú kulisu. Roztrhol sa mi dres, nehral som kvôli tomu asi 15 minút. Prehrali sme síce 4:0, ale postúpili sme. A čakal nás Partizán Belehrad. To boli zápasy fantastického Ďura Čobeja, ktorý nám vychytal postup.“

 

Skupinová fáza Ligy Majstrov.

„V skupine sme odohrali skvelé zápasy. Siahali sme na postup, ale zápas proti Portu doma si videl aj ty. Hrozný trávnik, napriek tomu sme mali obrovské šance a ten rozhodca... No, taký je futbal..."

 

Prichádza prestup do Ruska. Ako vyzerá život zahraničného futbalistu v tejto krajine?

„Nebolo ľahké dostať sa do Ruska. Celý život som sníval, že budem niekde hrať v zahraničí a že všetko bude ružové. Nie je to tak. Keď človek nevie jazyk a ja som sa ruštinu v škole už neučil - je to ťažké. Iná kultúra, ale človek si zvykne na všetko. Chvalabohu, že tam bol už dva roky brankár Tondo Kinský, ktorý mi pomohol s adaptáciou. Keď som prišiel do Ruska, no naskytol sa mi na letisku zaujímavý pohľad. Mínus tridsať a kopec snehu. V Moskve bola obrovská zima. Išli sme asi tri hodiny na bázu. A naskytol sa mi pohľad na úplne nový komplex. Tri ihriská, bazén, fantastické izby ako v päťhviezdičkovom hoteli. Štadión bol takisto nový. Zvykal som si a po čase prišla informácia, že má prísť Vlado Weiss. Mali sme však smolu, príliš veľa zápasov sme remizovali. Vedenie bolo netrpezlivé, nepočkali na ovocie Vladovej práce. Po jeho odchode sa Saturnu nedarilo a ľudia kričali Weissovo meno, chceli aby sa vrátil. S novým trénerom prišli aj noví hráči. Braňo Obžera, Jakubko, Fodrek a Peter Petráš. To mi pomohlo.“

 

Čo ruská strava, zvyky a ľudia?

„Moskva je metropola, takže na začiatku bola pre mňa menším problémom orientácia, ale na to si človek zvykne. A ľudí stretne človek dobrých aj zlých. U mňa prevládajú skôr tie pozitívne pocity. V tomto smere som spokojný.“

 

Prestup do Lokomotívy Ti priniesol nečakanú vec. Nehrávaš pravidelne.

„To sa mi stalo prvýkrát v živote. V živote sú etapy, keď natrafíte na trénera, ktorý má iné predstavy. Najhoršie bolo, že mi nedal žiadnu šancu dokázať, že na to mám. Prestup nebol šťastným krokom, keď na to s odstupom času pozerám. Čo už, taký je futbal.“

 

Ako si sa udržiaval vo forme? Kvalifikačné zápasy sú nesmierne náročné a hrať ich tak, že nenastupuješ v ligových zápasoch asi nie je jednoduché?

„Trénoval som individuálne, keď sa dalo. Ale určite bola veľmi dôležitou Weissova dôvera. Človek po príchode na zraz prepne. Príde nová motivácia, ktorá v Rusku nebola. Keď som iba trénoval chodil som, ako bez duše. Trénujem ako blázon a nedostanem žiadnu šancu. Ale vedel som, že musím makať, lebo príde kvalifikácia a ja musím podať výkon. Je to v hlave, vedel som, že keď prídem na zraz, uvidím chalanov, trénera a že si z chuti zahrám. Odohral som celú kvalifikáciu, ale ku koncu zápasov výpadok už bol cítiť. Posledných desať minút som už musel taktizovať a dávať si pozor, aby som nestrácal sily v päťdesiatmetrových šprintoch. Musel som šetriť sily.“

 

Ako ďalej? Hovorí sa o tvojom odchode. Nech to dopadne tak, alebo onak, ak chceš hrať na MS - jednoducho musíš hrať. Bez toho to bude ťažké.

„Vyzerá to tak, že z Lokomotívy odídem. Všetko tomu nasvedčuje a Lokomotiv mi nebude robiť problémy. Prebehli prvé rozhovory medzi mojim agentom a Lokomotívou a je to na dobrej ceste. Uvidíme či to bude formou hosťovania, lebo zmluvu mám ešte na tri roky. Predaj pre nich bude zaujímavý až po mojom prípadnom účinkovaní na MS, po ktorej je cena hráča predsa len iná. V hre sú viaceré varianty, či smerom do Nemecka, alebo smerom do Anglicka. Nechcem predčasne konkretizovať. Uvidíme. Pre mňa je najdôležitejšie, aby som sa niekam dostal, mal pohodu v klube, dôveru trénera a hral, aby som bol v kondícii.“

 

Bez ohľadu na to, kam si to napokon nasmeruješ, ktorá liga Ťa láka?

„Láka ma anglická liga. Je najviac sledovaná. Všetko je v nej podľa môjho gusta. Vyrovnaná a kvalitná súťaž, nádherné štadióny, atmosféra. Anglicka liga podľa mňa láka od malička každého futbalistu.“

 

Ak si dobre pamätám, ty si v Dunajskej Strede hrával ľavého obrancu. A myslím si, že aj v Petržalke. Kedy si zmenil pozíciu?

„Keď som sa zranil. Stalo sa to na sústredení s Artmediou v Čechách. Zo zranenia som sa ťažko dostával. Tréner chcel, aby som hrával, lenže ja som vedel, že nie som prichystaný na sto percent. Odohral som nejaké zápasy na ľavej strane obrany, nebolo to ono. Šancu dostal iný a ja som na niekoľko zápasov vypadol zo zostavy. Prišiel zápas na Interi, tréner kalkuloval a dal ma do stredu obrany. A odvtedy som ten post nezmenil...“

 

Od malička si bol obranca? Mal si nejaké vzory?

„Každý týždeň sme pozerali Euroligy a mne sa strašne ľúbil Rio Ferdinand, John Terry, Puyol alebo Thuram. Ale že by som mal nejaký extra vzor, to asi nie. Ja som skôr chcel hrať v mužstvách, v ktorých hrali.“

 

Ktorý match je pre teba zápasom zápasov? Teraz nemám na mysli iba tie v ktorých si hral, ale aj tie, ktoré si videl ako divák.

„Finále LM Manchester-Bayern (2:1, 1999 - pozn.). Keď v závere Manchester dvoma gólmi zvrátil výsledok. Tento zápas si budem vždy pamätať. Nezabudnem, za minútu zvrátili zápas, tá radosť, to bolo niečo fantastické. A zápas v ktorom som hral? Možno zápas v Porte. Keď sme otočili z 0:2 na 3:2. Úžasný zážitok. Proti Portu, ktoré bolo nabité hviezdami. Hral tam ešte Diego a ďalšie veľké hviezdy. A samozrejme zápas so Celtikom doma (5:0).“

 

Pripútaj sa prosím, lebo teraz zletíme o niekoľko poschodí nižšie. Sleduješ Corgoň ligu?

„Sledujem svojho brata, ako hráva. Ale klamal by som, ak by som povedal, že ju sledujem. Samozrejme mám kamarátov, s ktorými si sem tam zavolám, ale väčšinou sa nebavíme o futbale, skôr o živote. Veľmi ligu nesledujem. Ak, tak Artmediu kvôli bratovi. A mrzí ma, ako dopadla. Ale to je klasika. To čo je dobré na Slovensku väčšinou zničíme. Malo by to byť naopak.“

 

Na jar 2009 s mladými nádejami DAC-u.

Kedy si naposledy vydržal pozerať, alebo dopozerať zápas Corgoň ligy?

„Naposledy som bol na zápase Petržalka-Trnava. Keď som videl ten štadión... Na zápase bolo tisíc divákov, alebo osemsto... No, je to na plač... Takto by to nemalo byť. Ja si myslím, že tu máme zopár kvalitných futbalistov, možno chýba viac kvalitnejších trénerov. A futbal by sa mal na Slovensku inak predávať. Napraviť to je ale parketou ľudí ktorí majú adekvátne právomoci.“

 

Podarí sa podľa teba vyťažiť z toho obrovského potenciálu, ktorý zo sebou prináša postup na MS?

„Žiaľbohu, my na Slovensku futbal predávať nevieme. Videl si. Hrali sme prípravný zápas s USA. A mali sme prázdne tribúny na oslave postupu. Kde bolo tých 160.000 ľudí, ktorí si klikli na zápas so Slovinskom? Viem, že ten štadión vyzerá hrozne, ale ľudia by si mali nájsť cestu aj na nás, nielen na súperov.“

 

Na druhej strane, do Žiliny prišlo o 4000 viac, čo nie je až taký obrovský rozdiel, ale to prostredie bolo úplne iné. Na zápase so Slovinskom som bol aj ja. Poviem Ti pravdu, štadión je z pohľadu diváka otrasný. A už pri vchode je ľudom z neho nevoľno...

„Ale nám hráčom čo ostáva? My sa snažíme hrať futbal na teréne, ktorý je katastrofálny. Možno z tribúny to vyzerá dobre, ale terén je hrboľatý. My vyjdeme na trávnik, snažíme sa podať čo najlepší výkon a tým si svoju úlohu splníme. Aj ostatní by si mali vedieť splniť svoje úlohy.“

 

Predpokladám, že toto bolo oným sklamaním, o ktorom sa vyjadril tréner Weiss. Pred zápasom so Slovinskom išli klávesnice laptopov pomaly vybuchnúť a zhorieť od predčasných oslavných článkov, a týždeň po postupe akoby sa média prestali o túto udalosť zaujímať. Ja som skôr čakal, že sa niečo pohne, veď postup na MS má v sebe potenciál, z ktorého by malo vzniknúť množstvo analýz a diskusií, ktoré by reflektovali nielen túto udalosť, ale koniec koncov by reflektovali skutočný stav slovenského futbalu. Proste, malo by sa podľa mňa začať o futbale diskutovať trošku hlbšie, nie tak povrchne, ako doteraz.

„Myslím si, že je to tak. Weiss tu ostal, tak si mdlú atmosféru všimol a registroval. My sme sa rozutekali do klubov. Čítali sme internet. Ale to je to … Presne... Nevieme predať futbal. Necítim po príchode z Ruska, že sa tu niečo urobilo. Bilboardy, alebo ja neviem, proste hocičo... Tri, štyri dni sa písalo a potom koniec. Kedy sa bude opäť písať? Týždeň pred MS? A bude sa písať o tom, ako nastúpime, ako tam poletíme a podobné hlúposti sa budú riešiť? To, že my budeme ako hráči aktívne vystupovať v propagácii, to bude len časť z toho, čo je potrebné urobiť. Aktivizovať by sa mali ľudia, ktorí majú tieto veci na starosti. Áno, Vlado Weiss robí čo môže, ale jeden človek na to nestačí.“

 

Myslíš si, že Weiss bude vedieť urobiť futbalovú revolúciu?

„Tak ako je Vlado Weiss silný človek vo svojom vnútri, je aj vplyvný človek. Pozná veľa ľudí s ktorými môže niečo dosiahnuť. Ja si myslím že dosiahne, len treba trošku času.“

 

Si šťastný človek?

„Som. Mám rodinu, kde sú naše vzťahy pevné, máme sa radi, čo je veľmi dôležité. Áno, dosiahol som to čo som dosiahol, ale nie je to iba o peniazoch. Človeka napĺňajú iné veci. Hlavné je však zdravie, rodina a preto som šťastný človek. A som aj rád, že som zostal taký aký som bol, akým ma rodičia vychovali. A že som sa nezmenil. Možno trochu, ale to je viac o tom, že som skúsenejší a už neotváram srdce každému. Jedno čo ma mrzí, že nemôžem byť spolu s priateľkou, ktorá žije v Rusku. Samozrejme, chcel by som mať rodinu, ale až o pár rokov, keď skončím s futbalom. Keď budem mať syna, alebo dcérku určite ma to bude napĺňať.“

 

Ozaj, máš tesne po narodeninách, blahoželám Ti.

„Ďakujem. Mama je trošku nešťastná, lebo sa vždy pýta, čo mi má kúpiť... Urobili my preto oslavu, oproti nám v krčmičke. Urobili mi tortu, posedeli sme s rodinou pri výbornej večeri. No a v sobotu som ich oslávil s kamarátmi.“

 

Blížia sa sviatky, máš vybrané darčeky?

„Pre mňa je najväčší dar, že sme spolu s rodičmi. Nemávam klasickú predvianočnú horúčku, som pokojný... Rodičia majú všetko, takisto brat, ide teda o maličké darčeky, ktoré potešia. Hlavné je to, aby sme všetci sedeli za jedným stolom. A boli spolu.“

 

Ako vyzerá štedrovečerný stôl u Ďuricovcov?

„Klasika. Ryba, otec robí kapustnicu, šalát. A aj rezeň, lebo aj keď mám rád rybu, dám si aj mäso...“

 

Zvykneš pribrať?

„Samozrejme. Keď som v Rusku, tak si to korigujem. Nejem po piatej. Jem väčšinou šaláty a cestoviny. V Rusku som sa naučil jesť sushi, čo som v živote nejedol, ale zvykol som si aj na to. Keď prídem domov, mama väčšinou robí mastné jedlá. A z toho sa nedá nepriberať. Na Vianoce duplom, lebo sú na stole klobásky, samé sladkosti...“

 

Doktor Bukovský by mal radosť...

„To určite! (smiech) Nejaké to kilečko dva priberiem, ale snažím sa počas dovolenky zájsť zahrať si s kamarátmi futbal. Ale s mierou.“ (smiech)

 

Pri akej hudbe a akých filmoch relaxuješ?

„Mám rád komédie. Nemám rád horory, detektívky, drámy v ktorých je samé násilie. Po takýchto filmoch človek padne do depky. Mám rád komédie, potom som aj v živote veselší a mám aj viac radosti zo života. A hudba? V poslednej dobe počúvam Lady Gaga, Puff Diddy, rap, hip-hop, ruskú hudbu. Nepočúvam „slaďaky“, lebo z nich tiež hrozia depky...“

 

Čo odkazuješ čitateľom našej webowej stránky?

„Keďže majú futbal radi, odkazujem im, aby ho sledovali a aby dobrým futbalom žili naďalej. Prajem im, aby futbal v Dunajskej Strede dosiahol takú úroveň, aby mohli byť na svoje mužstvo hrdí. Aby tu boli naozaj vynikajúci futbalisti. Prajem im ďalej šťastné a veselé Vianoce a šťastný Nový rok. Nech ďalej fandia DAC-u. Nech držia palce futbalistom a nech im fandia, tak ako im fandili doteraz.“

 

Prídeš na staré kolená hrať do Dunajskej Stredy?

„Nebránim sa tomu, ale to je ešte ďaleko. Tu som sa narodil, tu mám domov, kamarátov a rodinu. Uvidíme. Ale je to všetko vo hviezdach...“

 

Janko, ďakujem Ti za rozhovor a prajem vašej rodine príjemné sviatky.

„Nemáš za čo. Aj ja Vám prajem pekné sviatky.“

(Tibor Poór, 23.12.2009)

 

Vizitka Jána Ďuricu»»»