Exkluzívny rozhovor s Jánom Veselým, legendárnym brankárom DAC-u, momentálne trénerom brankárov

Dobrá voľba

 

Minulý rok, počas letnej prípravy sa na dôchodcovskej tribúne dennodenne stretávala okrem skupinky fanúšikov novej generácie aj partička pamätníkov na zašlé futbalové časy. O veku sa nehovorí, takže taktne a jemne naznačím, že najstaršie futbalové spomienky týchto štamgastov siahajú do histórie omnoho staršej ako moje spomienky...

 

Počas poobedňajšieho tréningu sa oči spomenutých pánov sediacich na tribúne zahľadeli smerom k futbalovej bránke, odkiaľ rezko cupital smerom k útrobám tribúny pán, ktorého tvár bola každému úžasne povedomá, lenže, nik tú tvár spočiatku nevedel správne zaradiť. Avšak čím bližšie bol k tribúne, tým viac sa starejším rozjasnievalo. Je to Jano Veselý, nie je to Jano Veselý? Črty tváre hovorili, že áno. Mýlili nás šediny a decentné bruško. Ešte pár krokov a už to bolo jasné. Z tribúny unisono zaznelo a teraz už nie vo forme otázky, skôr konštatovania - Janko, ste to vy, Janko Veselý! Janko sa šibalsky usmial a pozdravil sa. Úsmev na jeho tvári ešte pár chvíľ pobudol, rovnako, ako na tvárach rozjarených pamätníkov. Nedalo mi a opomenúc priehrštie klasických a zažitých úvodných otázok, som použil menej tradičnú úvodnú otázku - či sa pamätá na ten moment.

„Áno, áno - pamätám si!“

 

Tváre Jána Veselého: v roku 1985 ako brankár DAC-u...

Po akej dlhej dobe ste si takto pokecali s dunajskostredskými divákmi?

„No, veru po dlhej - približne po dvadsiatich rokoch. Veľmi ma potešilo, že ma spoznali. A potešilo ma, že je tu dnes o futbal rovnaký záujem ako onoho času. Hneď som situáciu využil a popýtal som sa na svojho veľkého kamaráta, pána Kohela. V čase keď som tu hral, patril medzi našich najväčších fanúšikov. V prvých dňoch som postretal a rozpoznal mnoho starých, známych tvárí...“

 

Kam viedli vaše kroky pred dvadsiatimi rokmi, po rozlúčke s dresom DAC-u?

„Do zahraničia. V Rakúsku som hral nižšiu súťaž. Potiahol ma do nej nebohý Koloman Gőgh. A hanbu som si tam neurobil. Vydržal som v Rakúsku dvadsať rokov...“

 

Čože? Skoro mi zabehla doboška... To sa Vám ako podarilo? Po celý čas - aktívne v bráne?

„Skoro (smiech)... Pätnásť rokov som chytal a ďalších päť som robil ešte trénera.“

 

Tak z toho som teda paf...

„Jedenásť rokov som chytal v Golse, kde sme postúpili do Regionalligy. Neskôr som sa stal trénerom brankárov, ale chytal som naďalej... Poslednou inštanciou bolo Vrbové, kde som chytal ako 47-ročný. Tam som tiež pôvodne začal ako tréner brankárov a skončil v základnej zostave...“

 

Klobúk dolu! Nahrali ste mi trochu na ďalšiu otázku. Pamätám si Jara Červeňana, na jeho povestné rozcvičky počas zápasov. Ste si teda s Jarom podobní, mám na mysli rozumnú prácu s „telesnou schránkou“? Koniec koncov, ak by ste svoje telo ničili a nešanovali ho, ťažko by ste chytali v takom vysokom veku, pravda?

„Je to tak. Hlavná bola regenerácia, chodili sme pravidelne do Piešťan na rehabilitáciu a samozrejme alfa a omega - životospráva. Ak sa dodržiava, je možné kariéru predĺžiť. Ale, samozrejme, ako brankári sme nemuseli toľko behať. Hlavne, ako staré páky...“

 

Mali ste nejaké rituály? Nemám na mysli rituály súvisiace s poverčivosťou, skôr ma zaujíma, ktoré prvky ste na tréningu nevynechávali. Trebárs z dôvodu, že by tá absencia mala vplyv na Váš výkon.

„Myslím si, že skôr som mal zaužívané veci z poverčivosti. Keď sme napríklad prišli do Prahy, nesmel som vidieť električku číslo trinásť... Ak som ju zbadal, bolo zle... Myslím, že aj pred tým Bohemiansom (prehra 0:8) som ju videl... Aj dnes, keď vidím loptu - trinástku, tak ihneď naznačím chalanom, že s ňou trénovať nebudeme... (smiech) “

 

Ak v dnešnej dobe sledujeme predzápasovú prípravu mužstiev, vidíme hotovú vedu. V špičkových mužstvách pracujú celé tímy, aby boli hráči stopercentne pripravení na zápas. Ako ste sa pripravovali vy?

„Bolo to v prvom rade omnoho jednoduchšie, povedal by som menej komplikované. Mali sme skúsených trénerov, či už Jačianského, Szikoru, alebo Peczeho. Tí nás vedeli pripraviť na zápas, hlavne by som povedal - nabudiť. Chlapci chceli, ľudia nás vlastne poháňali, takže s motiváciou nebolo treba experimentovať. Iná, špeciálna motivácia a príprava ani nebola potrebná.“

 

... a o 25 rokov neskôr, už v roli trénera brankárov.

Teraz Vám položím otázku, ktorej sa hráči tak trochu vyhýbajú. Charakterizujte sa, ako brankár. Prezraďte nám Vaše prednosti a teraz už môžete aj nedostatky...

„Každý brankár má svoje slabiny. Ja som až tak nechodil na centre, aj keď som na ne mal potrebnú výšku. Mojou prednosťou bolo vybiehanie na nájazdy a aj na čiare mi to išlo. Najlepšiu formu som mal v období po mojom príchode. Neskôr možno prišlo menšie uspokojenie sa. Zosumarizované, myslím si, že hlavne v SNL som svoje mužstvo podržal.“

 

V Dunajskej Strede ste tých prehier nezažili veľa, ale predsa - ako ste sa s nimi vyrovnávali?

„No, mňa prehry veru trápili dosť dlho. A hlavne dlho som rozoberal chyby, ktoré ju zapríčinili. Dôležitým momentom bola v takýchto situáciách vynikajúca práca trénerov. Často nás dával slovne dokopy aj samotný Weisz Misi bácsi.“

 

A teraz sa Vás naopak opýtam na veci súvisiace s triumfom. Ste víťaz Československého pohára. Máte na ten zápas nejakú pamiatku, dostali ste niečo aj ako hráči - diplom alebo niečo podobné?

„Nie, nedostali sme. Jedine, spomeniem snáď od usporiadateľov tie malé hračkárske Tatrovky... Samozrejme, nejaké prémie tam boli, ale individuálnu pamiatku, ktorá by mohla žiariť v mojej vitrínke, sme nedostali.“

 

Hrali ste a trénovali s plejádou vynikajúcich futbalistov. Pri ktorých hráčoch Vám znelo v duchu to pomyselné - Ty vole, ten umí - najsilnejšie?

„Patrili sme na Slovensku medzi bohatšie kluby, takže tu zákonite boli aj kvalitní hráči. Tibor Mičinec, nezmar Janči Hodúr, ale to vlastne môžem vymenovať celý káder... Radosť ich bolo nielen pozerať, ale aj počúvať. Čo sme sa mi nasmiali, navyvádzali a narozprávali. Zážitky pred zápasom a po zápase. Proste, bola to dobrá partia.“

 

Aké boli vaše futbalové sny a plány? Splnili sa? Spokojnosť?

„Ja si myslím, že áno. Poviem jednu zaujímavosť. Prednedávnom mi volali z Viedne, či by som nešiel chytať. Myslel som si, že hľadajú syna, ktorý je takisto brankárom, ale nie - volali mňa... Čiže pekná kariéra, naviac zakončená v zahraničí - spokojnosť.“

 

Ešte k tomu Rakúsku. To množstvo rokov môže znamenať dve veci. Prvá - Vám sa veľmi, ale veľmi vyhýbali zranenia. Druhá - vy už musíte mať aj čestné občianstvo!

„V Golsi asi aj áno...“

 

Stali ste sa trénerom brankárov. Bola to jednoznačná voľba?

„Brankár som bol, brankárov som mal vždy najradšej, takže voľba bola jasná. Mne trénovanie mužstva nič nehovorilo.“

 

Porovnajte brankárov vašej éry s dnešnými gólmanmi.

„Najväčšia zmena - jednoznačne lopty. Dnešní brankári majú menej času, nemajú čas na parádičky ako my. Musia mať veľmi rýchle nohy a bleskurýchle reakcie, pretože dnešné lopty sú veľmi rýchle. Lopta a menej času, to sú najväčšie rozdiely.“

 

Takže dnes je vylúčené, aby sa presadzovali brankári typu Hýll alebo Campos? Mám na mysli ich malý vzrast.

„Už asi áno. Na svetovú špičku minimálne tých 190 cm musí byť.“

 

Sledujete brankárske trendy vo svete aj na Slovensku. Čo vidíte?

„Tak ako vo svete, aj na Slovensku išli veci ohromne dopredu. Trénujem doma v Piešťanoch mladých brankárov. Chodia od tých siedmich rokov, čiže už tu vidno istý progres, že aj v malých kluboch si môžu a chcú dovoliť trénera brankárov. Tu v Dunajskej Strede sme ešte len na začiatku tejto cesty. Už sme sa rozprávali na túto tému a ja si myslím, že časom to príde. Je to už viac menej nevyhnutné pre kvalitnú výchovu nastupujúcej brankárskej generácie. Aj u brankárov treba začať od najmenších - teda od piky.“

 

Akú má tréner brankárov filozofiu? Konkrétne vy? Aké základné veci vštepujete svojim zverencom?

„Brankár musí žiť s mužstvom, dirigovať ho. Musí sa vedieť skoncentrovať na výkon. Byť patrične sústredený. Nesmie sa nechať vyviesť z rovnováhy. Pri tréningoch mám rád poctivcov, ktorí makajú, ako trebárs Jani Novota. Ten to má pekne usporiadané v hlave, po každej stránke. Počas tréningu samozrejme rád privítam aj to, keď si zašpásujeme. Tréningová drina nevylučuje humor, práve naopak - patrí k nej. To sa na mňa nalepilo od Gyuriho Szikoru.“

 

Radíte brankárom tesne pred zápasom, alebo tú časť prípravy už nechávate na nich?

„Pred zápasom už len maličkosti, nič zásadné.“

 

Viem, že sa budete ošívať ak Vás poprosím o porovnanie našej brankárske trojice, preto na to pôjdem trochu okľukou. Aké sú ich prednosti a v čom sú ich kvality?

„Tak, u Szamotulskeho je vidieť veľkú rutinu a skúsenosť. Na podrobnejšiu analýzu je tu však ešte príliš krátko. Novota. Ja tomuto brankárovi až tak veľa už hovoriť a vysvetľovať nemusím. Je to chlapec, ktorí chce a vie čo chce. Brankársky je vynikajúci, jeden z najlepších na Slovensku. Kuru. Prišiel z Rakúska ako reprezentant, dnes mu najviac chýba zápasová prax, podľa mňa jeho čas ešte len príde.“

 

Ako vnímate Corgoň ligu?

„Malo by sa nabehnúť na tú mládež. Dať im šancu. Prospelo by to aj našim mladíkom - dostať šancu, otrkať sa a hrať pred svojimi. Aj pre divákov by to bolo lepšie. Ale začína sa to zlepšovať, aj u nás - trénujú tu hráči, ktorí tu hrali, či už Olejník, Zsákovics, prišiel Rudo Pavlík. Bol som dlho v Rakúsku, takže do hlbšej analýzy našej ligy sa nebudem púšťať. Základná vec - v mužstvách by malo hrať päť-šesť domácich hráčov.“

 

Tešíte sa na MS?

„Jasné, samozrejme.“

 

Aký osud predpovedáte slovenskej reprezentácii?

„Ja by som bol spokojný, ak by bola jedna výhra a jedna remíza. Bez ohľadu na to, či to bude stačiť na postup alebo nie. Samotná účasť je už úspechom.“

 

Aký bol Janko Veselý, keď tu hájil dunajskostredskú svätyňu a aký je Janko Veselý v roku 2010?

„Myslím si, že som sa až tak veľmi nezmenil. Mám svoje zázemie, rodinu - dcéru (31) a syna (26). Bývam v rodinnom dome pri Piešťanoch, pestujem si trávnik, keby náhodou ešte… (smiech). Nie, nezmenil som sa, až na to, že som trošku zmohutnel... Inak je to v pohode. Dá sa...“

 

Ak sa nezaoberáte futbalom, čo doma stvárate?

„Majstrovať veľmi nemôžem, pretože čoho sa chytím, to by som mohol zbabrať. Trávnik pokosím, vychutnám si bazén, pomotám sa okolo hrozna v záhrade a tak.“

 

Ak sa dostanete do blízkosti troch žrdí, cítite stále tie vibrácie?

„Jasné, mysľou by to ešte možno išlo, horšie by bolo hádzať sa a vstať...“

 

Ak by ste znova začínali, postavili by ste sa opäť do brány, alebo by ste si vybrali iný post?

„Myslím si, že nie - nemenil by som. Byť brankárom bola dobrá voľba.“

(Tibor Poór, 17.3.2010)