Exkluzívny rozhovor s Dunajskostredčanom Jánom Novotom, momentálne hráčom gréckeho FC Panserraikos

Grécka cesta

 

Slovné spojenie, ktoré som použil ako nadpis článku, vyvoláva skôr negatívne pocity a šermujú ním politici, ako strašiak a vzor ekonomickej nestability. Grécka cesta čaká o pár dní aj dnes už bývalého gólmana a kapitána DAC-u. Najprv tá ozajstná, ktorú absolvuje pravdepodobne letecky. Až následne príde Janiho osobná Grécka cesta, ktorú budeme so zvedavosťou sledovať. Pevne veríme, že bude významovo pravým opakom slovného spojenia, ktorý majú na mysli politici a ekonómovia.

 

Nazdar Jani. Odchádzaš z DAC-u, v drese ktorého si strávil dva roky. Ktoré momenty rezonujú v tvojich spomienkach najintenzívnejšie?

„Tých spomienok je obrovské kvantum. Ktorá je najhlbšia? Určite to, že až tu som pochopil podstatu futbalu. O čom futbal je, čo znamená, čo vie vyprovokovať z človeka (v dobrom aj v zlom), čo ľuďom vie dať, zobrať a ako ho ľudia vedia prežívať. A čo vie urobiť s charaktermi ľudí...“

 

Nielen z futbalového hľadiska, ale aj ľudského, skús povedať aký bol Novota Jani, keď do Dunajskej Stredy prichádzal a aký je keď z nej odchádza?

„Keď sem prichádzal, bol podľa mňa tak trochu a do určitej miery... akoby som to povedal... nerozumný? Možno je lepším prívlastkom slovko neskúsený. Cieľavedomý v dobrom slova zmysle. Na druhej strane, bolo veľa vecí, ktoré potrebovali povedal by som „rekonštrukciu“. Aj teraz mám na čom pracovať, ale cítim, že som omnoho skúsenejší. Nielen ako futbalista, ale aj v súkromí. Naučil som sa viac si vážiť veci. Dobré aj zlé.“

 

Si sklamaný z niečoho? Čakal si od seba viac? A teraz mám na mysli hlavne futbalové veci. Sú veci, ktoré sa Ti nepodarili tak, ako si predpokladal?

„Ja si myslím, že som na seba mal vždy vysoké nároky a teda aj moje očakávania voči vlastnej osobe boli vysoké. Pred dvomi rokmi a aj dnes. Každý človek mal a má svoje sny. A ja. Každý si vie pre seba vysnívať a predstaviť budúcnosť v ktorú verí, akú od seba očakáva. Po čase, nehovorím, že sa postupne týchto snov a túžob vzdá, ale trochu ich prehodnotí a občas aj koriguje. Vie si túžby lepšie kategorizovať. Proste, ktoré predstavy sú reálne a ktoré nie. Nejde v tomto prípade o stratu snov, skôr je to zistenie. Človek príde na to, že k splneniu snov a predstáv musia byť splnené aj iné veci. A k ich splneniu vedú možno iné cesty, ako predpokladal. Ak vôbec vedú...“

 

Je niečo, čo by si urobil za tie dva roky inak?

„Na takúto otázku zvykne byť najlepšou odpoveďou slovko nič. (Smiech). Aj ja teda poviem, že nič, ale... Takto to poviem. Nič by som neurobil inak, ale čo sa futbalu týka, snažil by som sa udalosti prežívať intenzívnejšie.“

 

Ktoré konkrétne zápasy, situácie či už futbalové alebo životné, považuješ za takzvané nezabudnuteľné? Nachádzajú sa medzi nimi situácie, nazvime ich míľniky?

„Takmer okamžite som si pri tejto otázke spomenul na náš prvý domáci zápas s Trnavou, ktorý sme vyhrali 3:0. V podstate medzi ne patria všetky derby zápasy so Slovanom a Trnavou. Jeseň 2008. Skoro z každého zápasu vo mne niečo ostalo, čiže ak by si mi teraz prečítal zoznam zápasov a spýtal sa či mi niečo hovorí ten alebo onen zápas, ku každému sa mi viaže celkom silná spomienka. Snažil som sa ku každému zápasu pristupovať ako k poslednému zápasu v mojom živote. Možno aj preto sú tie spomienky také silné. Silné momenty? Aj keď to nie je najpríjemnejšia spomienka, ale jednoducho sa z pamäti nedajú vymazať udalosti počas novembrového zápasu so Slovanom (0:4), ktorým predchádzali veľké a zároveň nepekné veci. Neuveriteľný zápas s Ružomberkom (3:2) bez divákov, keď sme mali uzavretý štadión. Udalosti pred zápasom s Dubnicou (1:0), nepodarená jarná časť... Nový začiatok v ďalšej sezóne a znova podobná jar... Zhrniem to tak, že hlbokú stopu vo mne zanechali celé dva roky, ale aby si to niekto nevysvetlil zle, mám na mysli stopu na ktorú v živote nezabudnem...“

 

Dá sa podľa teba aj v inom klube vytvoriť taká eufória a taký blízky - podľa môjho názoru miestami prehnane blízky - vzťah s fanúšikmi ako sa to podarilo na jeseň 2008?

„Inde? Určite nie! Som presvedčený, že určite nie! Ľudia nás brali a vnímali úplne inak, ako je zvykom brať hráčov v iných mužstvách. Videl som na ľuďoch, čo pre nich znamená ak sa ma, obrazne povedané, ale aj reálne mohli dotknúť a rovnako ja sa mohol dotknúť ich. Nevidel som v nich iba to, že sa rozprávajú s hráčom, ktorého vidia počas zápasov a oblieka dres mužstva ktoré zbožňujú, ale... Proste cítil som, že ma brali ako človeka ktorý je jedným z nich, patrí k ním. S veľkou väčšinou ľudí som bol otvorený a mal s nimi otvorený vzťah.“

 

Čo si pribalíš na cestu z toho, čo si tu za dva roky futbalovo a ľudsky nadobudol?

„Chcem zostať vždy sám sebou. Nechcem byť namyslený a dúfam, že to tak nevyznie, ale cítim, že som v očiach fanúšikov veľa znamenal. To jednoducho človek cíti. A bolo by podľa mňa trochu pokrytecké ak by mi niekto povedal, že ma fanúšikovia majú radi a ja by som zareagoval otázkou - Naozaj? Vyzeralo by to hlúpo... Nie, viem, že ma majú radi a ja ich mám takisto rád. Chcem takým ostať naďalej.“

 

Čo Ti z toho intenzívneho vzťahu s fanúšikmi najviac utkvelo v pamäti, negatívnu stránku nevynímajúc?

„To dobré: na každom zápase sa skandovalo moje meno, vznikol chorál v ktorom som bol hlavný „účinkujúci“. Vznikla o mne báseň, dokonca karikatúra... Toľko pekných vecí, to som si nevedel ani predstaviť, že niečo také je možne v tejto lige. Keď bolo obdobie už spomínanej nepodarenej jari vtedy to bolo také... Boli ľudia, ktorí kritizovali mužstvo, kritizovali mňa a boli aj ľudia, ktorí si ma vybrali ako terč a prisúdili mi pozíciu obetného baránka. Samozrejme, nepadlo mi to dobre, ale snažil som sa príliš nezaoberať podobnými záležitosťami. Nebolo to často, ale v tom období padli aj na moju adresu pokriky z tribún. Som rád, že som vtedy nestratil hlavu. Pamätáš sa, že viacerí hráči doplatili na to, že reagovali na tieto pokriky či už slovne, alebo gestami? Sú to naozaj hraničné situácie a ja som naozaj rád, že som pri nich nestratil hlavu...“

 

Ty si bol v Senci a aj v Dunajskej Strede hráčskym lídrom a miláčikom tribún číslo 1. Čo myslíš, bude tomu tak aj v Grécku? Budeš si vedieť vybojovať rovnaké pozície aj v zahraničnej lige? Samozrejme viem, že rozhodujúcim momentom budú tvoje výkony, ale predsa, trúfaš si na pozíciu lídra kabíny aj v Grécku?

„Hmm... Neviem. Samozrejme výkony. Ale aj v Grécku to bude o tom, aby sa mi podarilo s fanúšikmi vybudovať vzťah, aby ma mohli považovať za jedného z nich.“

 

Prestup do zahraničia. Aký bol priebeh?

„O tom, že to bude zahraničie sa rozhodlo až po podpise zmluvy v Grécku... (Smiech) Keď som podpísal zmluvu, prebehli mi hlavou udalosti uplynulých dvoch rokov. Je ešte ťažké robiť závery. Tvrdiť s istotou aké to tam bude. Dostal som byt, auto, telefón. Klub má ideálny štadión, v ktorom diváci doslova dýchajú hráčom na chrbát, videl som ich komplex tréningových ihrísk. Ja verím, že to bolo dobré rozhodnutie a bude to krok vpred.“

 

Zopár klubov s ktorými si koketoval sú známe aj verejnosti. Môžeš prezradiť aj tie, ktoré verejnosť nepozná?

„Najväčší záujem prejavovalo mužstvo, do ktorého ma ľudia posielali už dávno. (Smiech) Či už na fóre vašej webovej stránky, alebo cez miestne šuškandy. Spartak Trnava. Ale viackrát som aj v médiách zdôraznil, že mojou prioritou je zahraničie a myslel som to vážne. V posledných dňoch som bol kontaktovaný aj druhým dunajskostredským „lieblingom“, Slovanom Bratislava, ale ja som naozaj nechcel ostať na Slovensku. V podstate som sa držal svojho sľubu, že z Dunajskej Stredy budem prestupovať iba do zahraničia. A som rád, že to tak aj dopadlo. Z vážnych ponúk spomeniem Škótsko (St. Patrick), Izrael a už verejnosti známe ponuky z Debrecenu a Székesfehérváru.“

 

Na aké obdobie je vlastne tvoja zmluva?

„Na dva roky. Ale je tam klauzula, v prípade ak by sme nebodaj vypadli, môžem sa rozhodnúť či ostanem, alebo odídem.“

 

Aké sú tvoje predstavy o priebehu tvojej gréckej anabázy?

„Najviac som komunikoval s hlavným trénerom a trénerom brankárov. Hlavný tréner Kokotovics mi na rovinu povedal, že prvoradým cieľom je záchrana. Z jeho slov som mal pocit, že sa snaží pohybovať v reálnych dimenziách. Ak by sa podarila sezóna nad plán, samozrejme pre budúcu sezónu by postavil pre mužstvo smelšie ciele. A moje osobné predstavy? Chcem chytať!“

 

Ak sa Ti bude dariť, zo zahraničia je bližšie do reprezentácie. Rozmýšľaš aj takýmto smerom?

„Samozrejme. Šanca je väčšia ako z Corgoň ligy. Hm... Pozri... Idem do mužstva, ktoré patrí medzi malé a menej známe kluby. Ťažko povedať. Som si vedomý, že Weiss podpísal zmluvu na štyri roky, čo je dlhé obdobie. Viem, že má svojich ľudí. Ale myslím to v dobrom, nie v zlom. Má už vytipovaných svojich brankárov, ktorým verí. Čo je úplne v poriadku. Na druhej strane je Weiss natoľko profesionálny tréner, že v prípade ak sa mi bude veľmi dariť a bude vidieť, že môžem niečo reprezentácii ponúknuť, podľa môjho názoru mi šancu dá. Ale tieto veci sú ešte ďaleko. Jedno je isté, zo zahraničia je šanca väčšia.“

 

V rozprávkach, ak niekto ide do sveta zvyknú mu do batôžka niečo pre šťastie pribaliť. Čo budeš mať pribalené ty?

„Fotografiu mojej manželky. Dve fotografie... Snímku z ultrazvuku... Snímku a aj videozáznam... (Smiech). Ďalej kríž. A množstvo nádherných spomienok.“

 

Apropo, pekná spomienka... Chceš niečo odkázať účinkujúcim tvojich spomienok? Takým, s ktorými sa nebudeš mať čas rozlúčiť osobne?

„Chcem im povedať nasledovné. Ďakujem im za všetko. Ďakujem im za podporu a pomoc, ktorú som od nich za tie dva roky dostal... Hm... Ja si stále myslím a pochybujem, že to čo som tu zažil, sa môže zopakovať aj inde. Som si istý, že aj v Grécku bude chodiť množstvo fanúšikov na zápas a aj tam bude skvelé povzbudzovanie, ale... Ale, čo sa mimozápasových vecí týka, ľudia v meste, doma vo Vydranoch, boli ku mne vždy takí milí, že mi niekedy prebehlo hlavou, či si to vôbec zaslúžim. To je to, za čo by som sa chcel ľuďom poďakovať. Dúfam, že som ich doteraz nesklamal a že ich nesklamem ani v budúcnosti... A dúfam, že v budúcnosti budú očakávať môj návrat. Nie v blízkej budúcnosti, niekedy neskôr...“

 

Na záver jedna prosba. Na našej webovej stránke sme mohli čítať tvoje články. Pred časom sme ich po dohode načas prerušili s tým, že ak príde správna chvíľa budeš v článkoch pokračovať. Čo povieš na Hlásenie z gréckej bránkovej čiary? Si za?

„Tak to by ma veľmi potešilo! Venovať sa písaniu článkov aj v Grécku to by bolo super, pretože predchádzajúce písanie mi pomohlo. Veľmi pomohlo. Podľa mňa to pôjde. Bol by som rád!“

 

Prajem Ti na novom futbalovom pôsobisku veľa šťastia. A všetko naj Ti prajem aj v súkromnom živote.

„Ďakujem.“

 

Mesiace bolo jasné, že Jani odíde. Otázkou bolo iba to, že kam to bude.

Medzi jeho najtvrdšími neprajníkmi boli aj takí, ktorí mu predpovedali, že zo zahraničia nikto nebude mať záujem. Že nedostane ani šancu dokázať, že na zahraničie má.

Je vonku a má šancu popasovať sa o zahraničný brankársky chlebík. Je to omnoho ťažšie, ako sa popasovať o chlebík corgoňligový. Bude potrebovať veľa šťastia, ale hlavne, je to na ňom.

Podľa mňa ten pravý a ozajstný ťažký boj o brankárske výslnie preňho práve začína. Je to preňho čas, obdobie a začiatok najväčších brankárskych výziev...

Prajem Janimu, aby sa Grécka cesta ani náhodou nezvrtla neželaným smerom a aby som čo najskôr mohol ako názov prípadného rozhovoru použiť názov jednej pesničky.

The Promised Land.

(Tibor Poór, 15.7.2010)