Exkluzívny rozhovor s Harsányi Zolim, útočníkom DAC-u

Englishman in DAC

 

Ak príde do mužstva Corgoň ligy hráč z Anglicka, je o čom rozprávať. Námetov na rozhovor je ešte viac, ak hráčom prichádzajúcim z Anglicka je 23-ročný chalan pochádzajúci z nášho regiónu, majúci za sebou trojročné skúsenosti s britským futbalom. Harsányi Zoli.

 

Zoli, aké boli tvoje športové začiatky?

„S futbalom som začal na športovej ZŠ Hviezdoslavova v Dunajskej Strede. Môj nástup na túto školu je celkom zaujímavý príbeh. Zo športovej školy si ma všimli na atletických pretekoch. Na zápis do športovej ZŠ som teda išiel ako atlét. Keď som mal nahlásiť na aký šport idem, namiesto atletiky som nadiktoval futbal... Bol som piatak, mal som asi dvanásť rokov a pri tom zápise sa rozhodlo o mojej budúcnosti...“

 

Mal si v atletike dobré výsledky?

„Áno, v skoku do diaľky a v šprintoch. Bol som okresný víťaz v obidvoch disciplínach a v krajských pretekoch som bol štvrtý v šprinte.“

 

Pamätáš sa na výkony?

„Pamätám si výkon v diaľke. Ako štvrták som skočil 419 cm.“

 

Koľko by si skočil dnes?

„Neviem, sám som zvedavý. Všímal som si výkony Renáty Medgyesovej a rozmýšľal som nad tým, koľko by som mohol skočiť dnes...“

 

Vráťme sa k futbalu. Ako si sa dostal z Dunajskej Stredy do Senca?

„V Dunajskej Strede som hrával v žiackych kategóriách. Do Senca ma „dostala“ škola. Nezobrali ma na maďarské gymnázium a najbližšie maďarské bolo v Senci. V Senci som potom hral v U18 a v U19. Vedeniu som sa pozdával a nový majiteľ Daniel Jammer, ktorý sa ku mne choval ako k synovi, ma neskôr vykúpil z DAC-u.“

 

V Senci po mládežníckych rokoch a novom majiteľovi prichádza zlomový moment. Odchádzaš do Anglicka.

„To bol takisto zaujímavý príbeh. Tréner Jozef Valovič si ma zavolal a oznámil mi, že v Anglicku hľadajú útočníka a obrancu. Michalík už bol jasný, bol obranca a mal potrebnú výšku, čo sa v Anglicku preferuje. Zobrali nás na skúšku oboch a obidvaja sme sa im pozdávali...“

 

Počkaj chvíľku. V klube Ti oznámili že ideš, zbalil si sa a odišiel na týždňovú skúšku?

„Presne tak to bolo.“

 

Nebol si z toho celého vyhúkaný?

„Jednoducho mi to vtedy nedochádzalo. Kde som, s kým trénujem, ako trénujem. Pamätám si na prvý tréning. Prišli pre mňa na hotel a zobrali ma autom na tréningové ihrisko. Prišli sme trochu neskôr, hráči sa už rozcvičovali. Vybehol som na ihrisko a dostal som príkaz, aby som sa pridal k jednej zo skupiniek. Pridal som sa a predo mnou zrazu stál Anelka... Akurát predvádzal cvičenie tzv. rýchle nohy. Bolo to zvláštne, niektoré tváre som poznal z televízie, ale hovorím, vtedy mi to akosi nedochádzalo. Až o trochu neskôr, keď som ich videl hrať a videl som ako sú zbožšťovaní. Bol to neuveriteľný zážitok.“

 

Kde si býval?

„Obidvaja sme boli ubytovaní v hoteli priamo na štadióne.“

 

Avizovali Ti ešte pred odchodom, že majú záujem?

„Áno, prvý dojem bol veľmi dobrý. S Ľubom sa dohodli na zmluve a so mnou na polročné hosťovanie a v prípade záujmu po polroku na trojročnej zmluve. Polroka som trénoval a po polroku tréner Sammy Lee vyhlásil, že má o mňa záujem a počíta so mnou. Na moju smolu ho odvolali po piatich zápasoch. Myslím si, že táto trénerská výmena mala, keď sa na to pozerám dnes s odstupom času, asi najväčší vplyv na priebeh mojej anglickej kariéry.“

 

V dnešnej dobe sú známe príbehy 14-15 ročných ešte vlastne detí, ktoré nastúpia na futbalové akadémie a po pár rokoch naplno zažiaria. Jasné, tieto deti si asi hodne poplakali, ale na veľký futbal v Anglicku si zvykli postupne. Ty, aj keď si už nebol dieťa, ale predsa len si bol aj ty mladučký - a zrazu Anglicko. Prakticky z jedného dňa na druhý.

„Poviem úprimne, pre mňa to až taký problém nebol. Na odlúčenie som si zvykol. Od štrnástich som bol v Senci bez rodiny. Cnelo sa mi v Anglicku za domovom, ale nebolo pre mňa až také ťažké zvyknúť si. Vedel som čo ma čaká. V čase keď som ešte nehrával, ani v áčku a ani v béčku a mal som voľné víkendy, domov som letel raz mesačne. Keď som začal hrávať, letel som už zriedkavejšie. Asi dvakrát do roka. Ale opakujem, toto pre mňa problém nebol.“

 

Na čo si si zvykal najťažšie?

„Vo futbale určite na vysoké tempo. Viacerí sa ma pýtajú, prečo je na Ostrovoch vysoké tempo a u nás nie. Z čisto futbalového hľadiska si to neviem vysvetliť. Hráč ide za loptou ako zmyslov zbavený a aj na tréningu ide priam „umrieť“. Neviem, možno im od malička vtĺkajú do hlavy - musíš ísť, nesmieš sa zastaviť. Možno iná mentalita.“

 

Čiže, z jedného dňa na druhý si si všimol, že aj ty ideš ako zmyslov zbavený?

(smiech) „Asi tak. To je ono, lebo mužstvo ťa ťahá so sebou a samozrejme nikto nemôže a nechce zaostať. A postupne si človek tak akosi zvykne... Tréningová práca je veľmi podobná našej, ale je intenzívnejšia. Hra je podobná našej, ale je intenzívnejšia. Vo všetkých ukazovateľoch rozhoduje asi intenzita.“

 

Nie je to preto také intenzívne, lebo je Angličanom zima ak sa nehýbu? (smiech)

(smiech) „Tradičné britské počasie je dnes už skôr minulosť a viac legenda. Anglicko dávno nie je, ako sa hovorí - upršané. Áno, v zime namiesto snehu prší, ale leto a jeseň nie sú o daždi. Možno 300 dní v roku je obloha zamračená, ale pršať neprší. Na melancholickú a pochmúrnu oblohu v Anglicku nie je ľahké zvyknúť si a nie je ľahké ísť každý deň na tréning vysmiaty. Cristiano Ronaldo sa vyjadril pre médiá, že už len kvôli slnečnému počasiu počas tréningov sa oplatilo odísť do Španielska...“

 

Ako si vnímal život v Anglicku?

„Viem na čo myslíš. Samozrejme, musel som si zvyknúť na opačné garde v aute, konektory, vodovodné batérie, kohútiky zvlášť na studenú a teplú vodu. A ešte kopu ďalších vecí, ktorých sa Angličania kvôli tradíciám nemienia vzdať. Čo sa dá, to si ponechávajú. Proste, Anglicko je konzervatívne. A samozrejme vždy hovoria Európania a my Angličania... Hrdý národ, krajina.“

 

Vychutnal si si čaj o piatej?

„Nie, to je výsada starších generácií, ja som sa pohyboval predsa len medzi mladšou generáciou.“

 

Bolton patrí k tzv. Veľkému Manchestru, aké je to vlastne mesto?

„Dalo by sa povedať, že Bolton je predmestie Manchestra. Bolton, Blackburn a Wigan sú mestá vzdialené cca 20 km od dvojmiliónového Manchestra. Čiže život prúdil skôr tam. Bolton patrí v Anglicku medzi malé mestá. Obdoba Dunajskej Stredy u nás.“

 

Späť na zelenú plochu. Zakotvil si v rezerve Boltonu.

„Áno... Podľa mňa svoju úlohu v tom zohrala aj výmena trénera, pretože tri roky som bol v rezerve najlepším strelcom. Za sezónu som strelil vždy minimálne desať gólov. Približne v 22 zápasoch. Tri sezóny za sebou a napriek tomu som nedostal žiadnu príležitosť. Poviem jeden príklad. Boli sme traja útočníci. Ja som spolu s jedným Angličanom pravidelne hrával. Zranil sa Johan Elmander v áčku. V tom čase som mal na konte 5 gólov a môj anglický kolega ani jeden. Tréner si do áčka napriek tomu zobral jeho... On si zapísal dva štarty v Premier League a ja som hral ďalej v béčku...“

 

Bolo nejaké vysvetlenie?

„Nie. V Anglicku nie je zvykom vysvetľovať a ak, tak to nerobia radi.“

 

Aká bola úroveň súťaže, v ktorej hrala rezerva?

„Tempo minimálne na úrovni Corgoň Ligy. Teraz už viem porovnať. Rezerva nebola tak na očiach, pretože v Anglicku má väčšie renomé mužstvo zo 4. ligy, ako rezerva mužstva Premier League.“

 

Skús teraz sám seba zhodnotiť. Aký bol Harsányi Zoli keď do Anglicka prichádzal a aký bol keď z neho odchádzal?

„Dnes je duševne určite silnejší, veľa sklamaní ma možno zocelilo. Predpokladal som, že v Anglicku budú rozhodovať výsledky a výkony. Sklamaním pre mňa bolo zistenie, že tomu tak vždy nie je. Tešil som sa veľmi, že sa vrátim domov a v podstate som návrat neoľutoval a ani teraz neľutujem. Dôležitú úlohu v tom zohráva tréner Radványi a tunajší diváci.“

 

Futbalovo, v čom si sa za tie tri roky najviac zlepšil? Čo si si bral z domu, a čo si domov prinášaš?

„Bral som si rýchlosť. Rýchlosť bola vždy moja prednosť a uznávali to aj v Anglicku. Bol som najrýchlejší nielen v rezerve, ale aj v áčku. Zlepšil som sa po taktickej stránke. Už nepobehujem bezhlavo po ihrisku. Fyzicky som zosilnel, samotná rýchlosť totiž v Anglicku nestačí, je potrebná sila v osobných súbojoch.“

 

Ak by si ostal na Slovensku, kedy by si bol na tej úrovni ako si dnes?

„To je veľmi ťažká otázka...“

 

Viem, je to viac či menej hypotetická otázka...

„Snáď najlepšie bude, ak použijem porovnanie. Keď som po prvých mesiacoch prišiel na zraz reprezentácie, v mojej vekovej kategórii, bol som vo všetkých činnostiach rýchlejší ako moji spoluhráči. Všetko som robil v omnoho väčšej rýchlosti ako moji rovesníci. Už po pár mesiacoch...“

 

Apropo, reprezentácia.

„Hral som v U15, 16, 17 a v dvadsaťjednotke.“

 

S tvojim účinkovaním v dvadsaťjednotke sa spája jedna jedenástková príhoda...

„Áno, bolo to v Norwichi , kde sme prehrali 5:0. Keďže sa Angličania chystali na ME, kopali sa po zápase penalty, aby si ich trochu precvičili. Ja som kopal za nás ako štvrtý v poradí a kopol som ju panenkovsky... Pri každej penalte diváci zatlieskali, ale pri mojej štadión poriadne zhíkol...“

 

Tvojim účinkovaním v Boltone sa však tvoja reprezentačná kariéra uzavrela. Platilo - zídeš z očí, zídeš z mysle?

„Hm... Dobrá otázka. Poviem to takto. Odohral som všetky prípravné zápasy a na kvalifikačné som nedostal ani jednu pozvánku. To je zhrnutie a charakterizovanie mojej kariéry v reprezentačnej dvadsaťjednotke...“ (smiech)

 

Poznáš dôvod, respektíve dôvody?

„Neviem, bolo to pre mňa veľké sklamanie. V priateľskom zápase proti Turecku, v ktorom sme prehrali 3:2, som strelil gól a vyrobil penaltu. Na ďalší zápas, kvalifikačný, ma nepozvali... Uzavrime tému poznatkom, že každý tréner má svojich hráčov.“

 

Aj keď si nenastúpil na zápas Premier League, bol si predsa len veľmi blízko. Aká je PL, keď ju máš priamo pred nosom?

„Zimomriavkové pocity...Bolton má dvadsaťosemtisícový štadión, a aj keď nie oni sú najhlučnejším publikom v PL, jednoducho... Ako to povedať... Aj z vhadzovania sa vedia diváci tešiť, rohovému kopu sa tešia ako inde gólu a ten kto predvedie ukážkovú vkĺzačku je hrdinom... Raz som čítal na internetovom fóre Boltonu, v čase keď bola reprezentačná prestávka, jeden chlapík proste napísal, že si jednoducho nevie predstaviť, čo bude robiť cez víkend bez Premier League... V Anglicku je víkend o tom, že rodina ide na futbal. Nepozerajú futbal cez mreže a oplotenia, nehádže sa pyrotechnika...“

 

Čiže, jedným slovom divadlo?

„Áno, divadlo.“

 

Premier League dostáva rôzne prívlastky od trénerov, odborníkov, novinárov a fanúšikov. Aké prívlastky, aké slová Ti napadajú, ak sa povie Premier League?

„Najväčšia. Pocit. Hra. Možnosť. Napätie. Až teraz, keď tam nie som, začínam preciťovať čo je vlastne PL. Premier League je životný pocit, životný štýl. Najviac mi chýba jej profesionalita. Nechýba mi, že v mužstvách nie je rodinná atmosféra. Medzi hráčmi je odstup. Všetko ostatné je však priam neuveriteľné!“

 

Chceš sa vrátiť?

„Každý, kto by okúsil niečo podobné ako ja, by sa chcel vrátiť.“

 

Je to reálne?

„Hm... Vrátil by som sa... Vždy som zvykol hovoriť: Nikdy by som neodišiel z domova, ak by som doma našiel podobné podmienky. Túžba hráča nie je byť ďaleko od domu. Aspoň v mojom prípade nie. Ale stredoeurópsky región, a to je realita, podobné podmienky poskytnúť nevie, respektíve väčšinou nevie.“

 

Dobre, poďme ďalej. Pred príchodom do Dunajskej Stredy bolo ešte jedno malé intemezzo na skúškach v Nijmegene.

„Išiel som do Holandska na týždňovú skúšku. Na štvrtok bol plánovaný priateľský zápas. Nekonal sa a preto ma s jedným dánskym hráčom poslali domov, že teda nemá zmysel aby sme ostávali. Neozvali sa a tým pádom bola celá záležitosť bezpredmetná.“

 

Si v drese DAC-u. S akým tréningovým deficitom si prišiel?

„Približne tri mesiace som netrénoval. Naposledy som v Boltone hral 9. mája. Takú pauzu som ešte nikdy nemal. V Anglicku nie je zimná prestávka a letná trvá maximálne jeden mesiac. Dá sa povedať, že som začal skoro od nuly. Musel som si opäť, ako sa hovorí, nechať „pretrhnúť pľúca“. Tréner Radványi Miki vie, že mnoho hráčov prišlo na poslednú chvíľu a mnohí s tréningovým výpadkom, čiže sa snaží pracovať na našej kondícii behmi v Gabčíkove atď.“

 

Si už v optimálnej kondícii?

„Ešte nie. Poviem Ti jednu príhodu. V Anglicku mi kondičný tréner prikázal, aby som zabehol stovku. Zabehol som ju vo veľmi dobrom čase. Povedal mi, aby som zabehol ešte jednu stovku. Bola pomalšia, ale on mi povedal: Toto zabehni desaťkrát, to treba na PL! Desaťkrát rovnako kvalitne zabehnúť tú istú trať, vtedy budeš v dobrej kondícii! No a čo sa týka mojej dnešnej fazóny ja sa ešte stále necítim tak, aby som desaťkrát zabehol tú istú trať rovnako kvalitne. Darmo je niekto rýchly raz, treba byť rýchly desaťkrát.“

 

Ako si videl prvé zápasy?

„Príjemne som prekvapený úrovňou našich zápasov. Podľa mňa sme zatiaľ vždy mali jeden veľmi dobrý polčas. A vtedy som išiel z ihriska s pocitom - Fíha, naozaj hrám v takom mužstve, ktoré aj toto vie. V tom som sa veľmi príjemne prekvapil. Ale na druhej strane, akoby nás tie dobré polčasy príliš uspokojili a prišli aj zlé polčasy. Zbabrané polčasy by som nehádzal na kondíciu, skôr bol podľa mňa väčšinou problém v našich hlavách. A ešte jeden moment. Nehovorím, že musíme mať šťastie, mne úplne stačí ak konečne nebudeme mať smolu...“ (smiech)

 

Tvoje prvé dojmy z domácich zápasov? Spomínal si, že diváci sú porovnateľní s Premier League.

„Keď som vyšiel prvýkrát na štadión, mal som neuveriteľné zimomriavky. Aj tu je štadión zásluhou dvoch hlavných tribún taký anglický. A ako sa z nich ozýva a odráža zvuk, to je jednoducho úžasné. Zimomriavky mám na každom domácom zápase, ešte stále. Atmosféra večerných zápasov, diváci, v hľadisku sú moji príbuzní a známi... Z tohto hľadiska je pre hráča veľmi vďačné hrať doma v drese DAC-u, lebo diváci sú tu fantastickí.“

 

Akého Harsányiho budú vidieť v jeho vrcholnej forme títo fantastickí diváci?

„Po každom zápase, keď som odchádzal z ihriska som mal pocit, že minimálne dva góly boli vo mne. Potrebujem jeden zápas, v ktorom strelím dva-tri góly aby som uveril, že to môže ísť. Impulz. Víťazný gól proti Prešovu mi v tomto smere veľmi pomohol.“

 

Aký futbal máš rád?

„Mnohí si vzhľadom na moju výšku myslia, že preferujem vysoké a dopredu nakopávané lopty. Nie, ja radšej hrám po zemi, mám rád hru na krátke prihrávky. Pri takejto hre viem viac využiť svoju rýchlosť.“

 

Aký futbal si vyberá televízny ovládač v tvojej ruke?

„Jednoznačne anglický futbal. Ani španielsky futbal ma nevie zaujať tak ako anglický.“

 

Platilo by to aj v prípade, ak by si nehral tri roky v Anglicku?

„Určite. Ja som aj predtým bol prívrženec anglického futbalu. A skôr si pozriem taliansku ligu, ako španielsku. Aj keď sa o talianskej lige hovorí, že je nepozerateľná...“

 

Na toto poznám jednu dobrú hádanku: Hrá sa to väčšinou 98 minút, počas hry sa nespraví ani jedna chyba, všetky prihrávky sú stopercentné a napriek tomu je to celé na h..no. Čo to je?

(smiech) „Zápas v talianskej lige...“

 

Dobre. Máš nejaký vzor medzi útočníkmi?

„Nie, veľmi nemám. Možno tým, že som mal možnosť hrať s Anelkom, tak on.“

 

Tak sa opýtam inak. Aký je podľa teba ideálny útočník?

„Teraz si trochu pomôžem a šplhnem si. Radványi Miki... Bola jedna situácia na tréningu, keď Miki smerom k môjmu kolegovi „hodil“ poznámku: Ak sa budeš obšmietať okolo čísla 127 gólov, potom sa ozvi... (smiech) Ideálny útočník... Možno pohyblivý Torres, ten sa mi páči asi najviac.“

 

Majstrovstvá sveta. Sledoval si ich? Aké boli podľa teba?

„Jasné, aj som ich komentoval pre www.nb1.hu. Bol som komentátorom skupiny F. V úvode sa zápasy zadrhávali. Mužstvá sú dnes už veľmi vyrovnané, padá málo gólov, hra je veľmi rýchla.“

 

Bol nejaký moment, ktorý Ti vyrazil dych? Ja som mal. Zápas Japonsko-Dánsko a superpredstavenie Hondu a spol., po ktorom som sa obrazne povedané išiel sprchovať do kuchyne.

„Bol som veľmi prekvapený ako mentálne nezvládali Brazílčania zápas s Holandskom. Dá sa vypadnúť, ale také mužstvo by malo vypadnúť zo cťou. A prekvapila ma výhra Slovákov s Talianmi.“

 

Teraz trochu oddychové otázky. V Anglicku si mal asi more voľného času, chodil si tam na koncerty?

„Pravdupovediac, ja nemám rád koncerty. Nemám rád, ak na koncerte počujem väčšinou horšie verzie pesničiek z CD. A nemám rád tlačenicu v dave. Radšej si hudbu vypočujem doma. Aj na úkor susedov... Som skôr domáckejší typ, nezbláznim sa ak sa v piatok nedostanem na párty. Na začiatku kariéry som sa nevenoval takýmto zábavám, preto lebo som všetok čas obetoval pre futbal. Oplatilo sa a tento prístup mi ostal.“

 

Je to zaujímavé, máš 23 rokov, ale vnímaš svet okolo seba očami skúseného zrelého muža. Anglicko, alebo si taký typ?

„Aj aj. Po Anglicku viac a menej povrchne lipnem na veciach a ľuďoch. Sú veci na ktoré sa koncentrujem a sú veci, ktoré idú jedným uchom dnu a druhým von. Keď som mal sedemnásť a starší hráč na mňa nakričal, išiel som z tréningu s plačom. Dnes si už neberiem veci príliš na telo, viem rozlišovať čo je dôležité a čo nie. Možno som v Anglicku zvážnel.“

 

Aké máš ciele? Futbalové aj súkromné? Veď aj keď si na svoj vek skúsený viac ako dosť, ak pán Boh dá, máš prakticky gro kariéry ešte stále pred sebou.

„Futbalové? Dlhodobé ciele ani nemám. Asi odísť z ihriska po každom zápase s pocitom, že som vydal zo seba všetko. Či už v Anglicku, Dunajskej Strede, alebo Ohradoch. Spokojný zo sebou nikdy nebudem. Preto je asi dobré vytyčovať si krátkodobé ciele, aby človek prechádzal určitým progresom. Ciele v súkromí? Aby každý koho mám rád žil 100 rokov...“ (smiech)

 

K splneniu týchto cieľov Ti prajem veľa šťastia a ďakujem za rozhovor.

„Aj ja ďakujem.“

(Tibor Poór, 9.9.2010)

 

Vizitka Zoltána Harsányiho »