2 = Kapko (exkluzívny rozhovor s legendou Jánom Kapkom)

 

Do šľaka! Ako Vám to povedať, aby ste boli úplne v obraze!? Vám, ktorí ste nezažili futbalové osemdesiate roky v Dunajskej Strede? Poviem to takto - Jano Kapko bol neuveriteľný miláčik obecenstva a bol zbožňovaný „jak sviňa“! Ak diváci hráčom DAC-u zobali z rúk, v prípade Kapka možno povedať, že v jeho prítomnosti obdivovatelia prestali aj dýchať...

 

Ján Kapko, rekordér v počte zápasov za DAC v najvyššej súťaži: v žlto-modrom nastúpil 204-krát.

Jano, položím Ti rovnakú otázku ako v aute. Aké je byť čerstvo päťdesiatročný?

„Vcelku príjemné. Keď hlava nebolí, je celkom dobre...“ (smiech)

 

Chystáš oslavu?

„Posedenie medzi kamarátmi, uplynulý rok bol ťažký, takže striedmo. Bude to, ako sa hovorí, čistá panská jazda.“

 

Pochádzaš z okolia Dubnice, presnejšie z Dolnej Poruby.

„Áno, narodil som sa v Dolnej Porube. Sú miesta, kde líšky dávajú dobrú noc a Dolná Poruba je niekde tam... Pochádzajú odtiaľ skvelí futbalisti, z minulosti a aj prítomnosti. Pár rodákov je aj medzi delegátmi SFZ.“

 

Kedy a kde si začal s futbalom?

„Na základnej škole sme mali niekoľko zápasov, ale to bolo všetko. Až keď som začal chodiť na strednú školu, až tam som začal hrať futbal. Tak naozaj, oficiálne.“

 

Na akom poste?

„Začal som ako brankár...“

 

To vážne?

„Dlho som v bráne neostal, vyhodili ma z nej, vraj som krpatý, tenký, chudý.“

 

Postavil si sa odvtedy niekedy do brány?

„Áno, ale asi som nič nechytil, lebo ma z nej opäť rýchlo vyhnali.“

 

Na to, ako neskoro si začal, veľmi rýchlo sa o tebe rozchýrilo, že si veľký talent. Ako vyzeralo lanárenie mladého Kapka?

„Za školu bol jeden turnaj v roku a oficiálne som začal hrať až ako 15-ročný. Kto konkrétne s hlasom, ktorý zaváži, ukázal na mňa prstom a povedal - Jano Kapko je šikovný hráč, neviem. V sedemnástich som začal hrávať za mužov v Dubnici a po skončení školy som prestúpil do Trenčína. A po ďalšom roku som už hral v pražskej Dukle.“

 

Ja si spomínam, že vo futbale znamenala Dukla Praha niečo podobné, ako v hokeji Dukla Jihlava. Do týchto armádnych klubov chodili na vojenčinu najlepší futbalisti respektíve hokejisti Československa. Ako si spomínaš na klub, v ktorom hrávali hráči ako Nehoda, Vízek?

„Franto Štambacher a ďalší... Bolo to tak, mal som šťastie byť v najlepšom armádnom klube, chybička krásy bola, že armádne kluby nikto nemal rád. Obzvlášť nemali radi v Prahe Duklu, keďže rivalita mužstiev z hlavného mesta bola veľmi silná. S Duklou sme hrali Pohár Víťazov Pohárov s Barcelonou. Doma sme vyhrali 1:0 a vonku prehrali 4:0. Až neskôr som sa dozvedel, že ma Barca chcela zlanáriť a mala o mňa záujem. Bohužiaľ bola iná doba, iné časy.“

 

Barcelona, hm...to už hej! Ešte k Dukle. Pamätám si na prázdne tribúny na Juliske počas ligových zápasov...

„Keď boli pražské derby zápasy alebo medzinárodné, bolo plno, ale máš pravdu, na „obyčajnú“ ligu chodilo niekedy dvesto až päťsto divákov.“

 

Z Dukly nebolo ďaleko ani do reprezentácie. Určite nezabudneš na zápas na San Sire. V pätnástich začať a o sedem rokov proti úradujúcim šampiónom... Raketový vzostup, nie?

„Áno, bolo to tak. Rýchlo som prešiel dorasteneckými reprezentačnými výbermi. Hral som kvalifikáciu osemnásťročných, v ktorej sme postúpili na ME. No a neskôr prišla spomínaná kvalifikácia s A mužstvom.“

 

Ako si spomínaš na zápas s Talianmi? Koho si mal na starosti?

„Krásny gól som dal, veru krásny gól som dal, ale vlastný... (smiech) Uhrali sme remízu, bolo to perfektné. Nepamätám sa koho som mal konkrétne na starosti ale viem, že v útoku hral aj Paolo Rossi. Boli aj iné pekné spomienky na reprezentáciu, nielen zápas s Talianmi. Mám na mysli mesačné sústredenie za morom. V Mexiku, kde sme hrali na známom aztéckom štadióne a ostali sme riadne vyhúkaný z nadmorskej výšky. Ohromné zážitky, mesiac v krajinách ako Kolumbia či Peru. Bolo to pekné, ale aj náročné.“

 

Vraciaš sa do Trenčína. Čo tomu predchádzalo? Bolo okolo toho veľa šuškandy. Hovorí sa Ti o tomto období ťažko?

„Prečo? Vôbec nie! Nemám s tým žiaden problém. Hovorilo sa o mojich problémoch so životosprávou, problémoch s alkoholom. Samozrejme, ani ja nie som svätý, mám rád pivo, klobásy z Lehníc, mám rád dobrú slivovičku, ale keby som mal také problémy so životosprávou a alkoholom, ako sa o tom hovorilo, asi by som nevydržal hrať ešte v päťdesiatke v Padani. Pravdou je, že som nemal rád disciplínu, bohužiaľ. Nerád som počúval príkazy typu - takto a takto to bude a ty to takto aj urob! Mal som hrať kvalifikačný zápas. Myslím, že v Olomouci a ja som si povedal - Kašlem na to! Prišiel som na druhý deň na štadión na tréning a pýtali sa ma - Ty tu čo robíš? Hovorím - Nechcelo sa mi ísť a basta! Po tejto udalosti prišlo disciplinárne konanie, kde môj „ťah“ nazvali porušením životosprávy. Vyradili ma z kádra a preradili do Trenčína. Bol som rebel, ktorý sa nerád podroboval príkazom.“

 

Aká bola cesta z Trenčína do DAC-u?

„Bol som polrok v Trenčíne. Po príchode z Prahy sa ihneď začali o mňa zaujímať ďalšie kluby. Slovan, Trnava, Brno a aj DAC. Vtedy som povedal DAC-u nie. Po polroku sa opäť ozval Misi Weisz. Mal som už v tom čase podpísanú zmluvu so Žilinou. Prišiel pre mňa autom Šaši (fotrík Nagy Krisztiána, pozn.autora) a odviezol ma do piešťanského hotela. Hovorím im - Ja už mám podpísanú zmluvu so šéfom Žiliny, pánom Krásnohorským, dohodnite sa vy dvaja. Dohodli sa...“

 

Prišiel si do Dunajskej Stredy počas zimnej prípravy v roku 1985. Postúpilo sa do ligy. Remíza s Vítkovicami a výprask s Bohemiansom Praha. Si striedaný po prvom polčase...

„Spomínam si na to veľmi dobre a zároveň veľmi zle. Na zápas prišlo mnoho ľudí z Dunajskej Stredy a kým roztvorili transparent „Celá Praha čumí, jak DAC umí“, prehrávali sme 4:0... Pre mňa bolo ťažké vrátiť sa do Prahy, bol som v Prahe od roku 1980 - poznali ma. Človek čím viac chcel, tým viac pokazil. Chcel som dokázať, že viem hrať futbal. V mojom prípade bola prílišná snaha na škodu.“

 

Aké boli prvé mesiace, prvý rok v DAC-e?

„Perfektný kolektív, perfektná partia. Diváci futbal s prepáčením žrali... Doslova žrali, lebo prišiel víkend a na pár hodín sa prestalo robiť. V tom čase sa mohli v Dunajskej najlepšie vykrádať byty, nikto totiž nebol doma... Prišli sme pred zápasom na štadión a už dve hodiny pred zápasom boli v hľadisku davy ľudí a takmer zaplnený štadión. Málokedy sa vidí podobné nadšenie ľudí.“

 

Dres číslo 2, vyhrnutý rukáv a dres vykasaný z trenírok. Spomínaš si na túto frajerinu?

„Nie celkom frajerina, skôr osobný prejav vzdoru a presvedčenia. Môj dres bol vyhrnutý či bola zima alebo leto. Mal som jednu príhodu. Som veriaci, verím v Boha a keď som s Duklou bol na odvete v Barcelone, mali tam malú kaplnku. Išiel som k nej, pomodlil som sa a všetci začali na mňa čumieť. Vedeli, že sme armádne mužstvo a ešte k tomu z komunistickej krajiny... Čiže, nie frajerina skôr prejav môjho presvedčenia. A ním bol aj ten dres.“

 

Niečo na spôsob rebelov vo Formanovom filme „Hair“? Revolta?

„Áno. A aj u mňa k tej revolte patrili vlasy, nosil som ich dlhé. Raz som sa stavil, že si nechám spraviť na sústredenie pred zápasom trvalú. Keď som prišiel na druhý deň na štadión, každý čumel ako baterka... Stávka je však stávka...“

 

Ktoré obdobie patrí podľa teba medzi najvydarenejšie? Nielen tvoje, ale aj klubové?

„Najväčšia sláva, eufória a najviac v pamäti ostávajú chvíle, ak sa postúpi. Čiže postup do 1. ligy. Krásna bola aj cesta k Československému poháru, prvenstvo som ani nestihol osláviť, pretože sme išli s Peczem na nejaký reprezentačný zápas. Ťažké je vyberať, ale prvé čo mi utkvie v pamäti, určite postup do ligy.

 

Prestaval sa štadión, do DAC-u prestupovali kvalitní hráči aj keď mnohí s visačkou „druhá šanca“.

„Či už nebohý Árpi Reisz alebo Misi bácsi, ako som už povedal aj v Športe, ak by dnes boli v klube oni, DAC hrá Ligu Majstrov.“

 

V čom to bolo?

„Keď Árpi alebo Misi Weisz povedali, že toto je zelené, tak to bolo zelené. Ak mi povedali, že dnes budú veci vybavené, tak aj bolo. Nepotreboval som ich slovo na papieri, žiadne dohody, ale dôvera a džentlmenská dohoda. Okrem svojej charizmy ma Weisz Misi presvedčil, a to aj neskôr, tým, že jeho slovo platilo vždy.“

 

Podľa tvojich vlastných slov si nebol veľmi disciplinovaný. Zmenilo sa niečo v tomto smere tvojim príchodom do DAC-u? Veď Karol Pecze bol známy ako tvrdý a prísny tréner, rebeloval si naďalej?

„Niekedy hej... Keď sa mi narodila prvá dcéra, mal som od neho dovolené oslavovať až do stredy. Hrali sme s Nitrou, čakali sme prvé bábo a po zápase mi nebohý Árpi hovorí - Máš dcéru! Hovorím mu - A čo si mi to nepovedal už pred zápasom? On mi na to - Nechcel som ťa rozptyľovať... Išli sme po zápase do hotela, chladnička bola ako sa patrí plná... V pondelok bol tréning a tréner mi hovorí - Jano ty máš voľno do stredy! To som rád! - hovorím mu. V stredu, keď som prišiel na tréning, dal mi veru poriadne zabrať. Aby zo mňa všetko vyprchalo... Oni mali relaxačný tréning a ja som musel „jazdiť“ a makať...“

 

Zažívajú hráči v dnešnej dobe podobnú kabínu, partiu akú ste mali vy?

„Kde zažívajú, tam sa majú dobre, pretože aj výkon mančaftu ide hore, ak je partia. Neraz sme si išli niekam sadnúť, ak mal niekto oslavu. Tréneri o tom nevedeli, ale druhý deň bez pardónu museli byť všetci na tréningu a makať. Napríklad v Trnave, kde som neskôr hral a trénerom bol rovnako Pecze, sme mali oslavu. Išlo sa do kolkárne a skončili sme o polnoci. Ráno sme si obuli kopačky a tréner hovorí - Dnes bude zápas a kto nebude makať bude behať so mnou... Zápas medzi starými a mladými, no poviem Ti, chrániče v plnej permanencii a riadna sekačka...“

 

Vráťme sa do DAC-u. Partia bola dobrá, darilo sa na ihrisku a viacerí ste začali poškuľovať po reprezentačnom drese. Po šiestich rokoch si sa objavil párkrát v širšej nominácii. Nemrzelo ťa, že ostalo iba pri širšej nominácii a olympijskom výbere? Napriek tomu, že si bol v Športe skoro v každom kole v zostave kola?

„Z Dunajskej Stredy bolo naozaj ťažké dostať sa do reprezentácie. DAC je vidiecky klub. Aj ma to mrzelo, človeka to ale časom prejde. Ja som na ihrisko išiel vždy s tým, že vydám zo seba všetko a na iných bolo či ma nominujú alebo nie. Pravdou však je, že moja kariéra by sa asi inak vyvíjala, ak by som sa zo širšej nominácie prebojoval na MS 1982.“

 

Si spokojný so svojou prvou anabázou v Dunajskej Strede?

„Hovorím, ja som tiež nevedel kde je Dunajská Streda, hľadali sme cestu na mape... Po polroku sa vykryštalizoval káder v ktorom bolo veľa hráčov nazvime ich s „druhou šancou“. Spravili sme dobrú partiu, zaťali sme sa a dokázali, že nikto z nás nie je na odpis.“

 

Keby si nebol rebel Kapko, ale bol by si „kapánek“ disciplinovanejší, kde boli tvoje futbalové hranice? Spomenul si záujem Barcelony...

„To nikto nevie. Každý má svoj osud, možno keby ma za komunistov pustili von, dnes tu nesedíme. Na druhej strane každého poteší ak majú oňho kluby záujem. S krokom, ktorý ma zavial do DAC-u, som spokojný. Hovorím, fantastickí diváci, fantastickí ľudia - nie je čo riešiť!“

 

Kam mierili tvoje kroky po DAC-e?

„Do Rakúska s Antalom Barnusom. Po Rakúsku som sa vrátil na dva alebo tri zápas do Dunajskej Stredy a potom som išiel do Trnavy. V sezóne, keď sme stratili titul s Rimavskou Sobotou. Perfektný mančaft, či tam bol Miro Karhan, Bališ... V Trnave bol obdobný boom ako v Dunajskej Strede. Opäť som sa stretol s trénerom Peczem. Vedel čo môže očakávať odo mňa a ja som vedel čo ja od neho. Proste - rešpektovali sme sa. Akurát sa vrátil Jano Gabriel z Turecka, neskôr prišli Ďuso Šimon a Miki Radványi. S Gabrielom sme boli najstarší hráči a mladí sa prispôsobili. Či to bol Miro Karhan, alebo ďalší. Aj v Trnave sme stavali na kolektíve. Chodili sme si po zápase sadnúť, hovorili sme - Nemusíš si dať pivo či víno, ale poď si na hodinku sadnúť a rozoberieme zápas. Raz Miro Karhan povedal, že on nejde, jemu sa nechce a tak sme sa dohodli, že ho „vynecháme“ zo zápasu. Kto by mu nahral, dostal by pokutu. Dostal počas zápasu dve prihrávky... Miro je inak férový a fantastický chalan. Táto „príučka“ padla na úrodnú pôdu. Miro potom začal s nami chodiť a začal aj on rozoberať pri našom posedení zápas. Pri dobrom jedle sme si priamo do očí povedali, čo si kto o zápase myslí. Je to lepšie, ako „kecať“ za chrbtom... Treba držať s kolektívom, pretože ideme za jedným cieľom.“

 

Čo bolo po Trnave?

„Opäť Rakúsko a návrat do Dunajskej Stredy.“

 

To si už mal štyridsiatku na krku. Nebol žiaden problém?

„Nie, bol som ešte stále v slušnej kondícii a mal som aj formu.“

 

Pomaly si začal trénerčiť a začal si hrať v nižších súťažiach...

„Začal som ako druhý asistent pri Rusnákovi a s Páleníkom. Priúčal som sa. Nižšie súťaže. Vlastne do leta tohto roku som hral v Padani. Trošku sa vybehať, zahrať si. Hral som na rôznych postoch, kde bolo treba zaskočiť. Okrem útoku. Nechcem už strieľať góly...“ (smiech)

 

Apropo, góly. Dal si dva ligové góly. V pamäti budem mať asi navždy ten prvý proti Prešovu...

„Vyhrali sme 2:1 v daždi...“

 

Strelil si ho z nemožného uhla. To si chcel tak streliť? (smiech)

„No jasné! Odrazená lopta, zavrel som oči, vystrelil a bum... Keď budeš písať rozhovor, napíš - jasné, presne tak som ju chcel kopnúť, presne mierená strela, dva týždne som ju nacvičoval...“ (smiech)

 

Páči sa Ti dnešný futbal?

„Hlavne anglická liga a Barcelona, lebo je to perfektne prešpekulované a takticky na výške... Hráči pritom nestratia snáď ani jednu loptu.“

 

Kopli by ste si dnes, stará garda, obrazne povedané do lopty? Ak by ste mali rovnaké podmienky ako dnešní hráči?

„Ťažko povedať. Je to iná doba, iný štýl futbalu. Rýchlejší futbal...“

 

Spýtam sa ťa inak. A to vidíš aj cez televízor. Sú dnešní hráči technicky zdatnejší?

„Ako ktorí. Niekto áno, niekto nie. Je to aj o dobrej skladbe mužstva, tréner nepotrebuje desať technikov, ale potrebuje poskladať kompaktné mužstvo.“

 

Pozdáva sa Ti nejaký hráč na tvojom poste?

„Dnes sa posty prelínajú. Nie je ortodoxný pravý obranca, stopér či libero. Je to zaujímavejšie pre diváka. Ak hráči pochopia čo od nich žiada tréner. Dnešný futbal je oproti minulosti menej šablónovitý. Ale opakujem, hráči musia pochopiť prelínanie postov, presúvanie hráčov a až potom sme svedkami variabilnejšieho a zaujímavejšieho futbalu. Hráči musia najprv pochopiť trénerove slová.“

 

Slovenská liga a slovenská reprezentácia...

„Hm... Hm... Slovenská liga... Slovenská liga... Holt...“

 

Je čas prekopať „zopár“ vecí?

„Ako by som povedal... Možno, že dnešná liga je slabšia ako predtým. Reprezentácia je ale o niečom úplne inom - iný svet.“

 

Chodíš na ligu?

„Chodím.“

 

Ak by sa mal prilákať ľudí na ligu, akými argumentmi by si ich presviedčal?

„Neviem, čím by som ich mohol prilákať, ale môžem povedať jedno. Ľudia majú obavy z toho, čo sa robí na štadiónoch - všeobecne. Dám Ti otázku. Zobral by si svoje dieťa na futbal?“

 

FOTO: Lelkes Ernő

Určite nie. Mám dve dcéry a v podstate ich práve kvôli týmto veciam na futbal neberiem a ani ich nemienim v blízkej budúcnosti brať. Ak ich vôbec, kým budú deti, niekedy zoberiem... Na futbal v Strednej Európe určite nie. Ak by som mal syna, ktorý by mal talent na futbal, asi by sa mi ťažko vyslovovali vety o kráse futbalu, keď by mu okolo hlavy lietali spŕšky tradičných vulgarizmov...

„No a o tom to je. Pozri, ja som dunajskostredský matador, moja dcéra fandí Slovanu. Šál v krku a problém vyriešila až informácia, že je to moja dcéra. To je príklad, takto je to ale všade, bez výnimky.“

 

Janko, to aby vedľa seba sedeli fanúšikovia dvoch súperov ako na zápasoch NHL, alebo Premier League, bude nielen pre strednú Európu ešte dlho nedostižná méta... Čím nehovorím, že je to v poriadku...

„Áno, je to všeobecné, možno je to v našej krajine frustrácia ľudí zo života. Ale vyháňame zo štadiónov rodiny a deti. Posledné príklady Trnavy, Slovana a Košíc... Ja to neuznávam, neuznávam takých fanúšikov.“

 

Dobre, povedali sme si kvôli čomu ľudia majú doslova strach navštevovať ligové zápasy. Spýtam sa ťa ešte takto. Láka podľa teba ľudí „predstavenie“ na hracej ploche?

„Poviem rovno, aj ja si dobre rozmyslím či pôjdem na futbal. Niekedy radšej idem do Lehníc, alebo niekde na dedinu, dám si pivko, trochu pokecám a v pohodičke si pozriem zápas. Keď vidím, že sem má prísť Trnava a bude divočina, radšej na futbal nejdem, nebaví ma sledovať a počúvať hlúposti. Pritom ani pre hráčov nie je slasť hrať, sú stresovaní - Húú, príde Trnava, čo zas bude... Hráčom sa určite nehrá dobre.“

 

Iná doba ako za tvojich čias.

„Áno, dnes ľudia žijú inak ako za našich čias, to je pravda. Každý mal prácu a teraz ľudia často chodia na tribúny ventilovať stres a svoje problémy.“

 

Dobre zmeňme tému. Akým životom žiješ?

„Hektickým...“ (smiech)

 

Rodina?

„Moja rodina je mojou srdcovou záležitosťou. Lipnem na nej a snažím sa ju chrániť, aby jej nebolo ubližované.“

 

Aké je tvoje krédo?

„To ani nie je krédo, skôr by som povedal... Aby sme boli v obraze, ja nie som svätý... Dobrá klobása, dobrá slivovica a aby bola rodina spokojná. A keď je rodina spokojná, máš k životu všetko potrebné. Môžeš prísť domov, aj s problémami, môžeš sa vyrozprávať. Zhodíš zo seba balvan, ktorý ťa cez deň ťaží.“

 

Ešte raz všetko najlepšie k tvojim päťdesiatinám a prajem Ti aby sa ďalšie desaťročia vydarili minimálne tak ako predchádzajúce...

„Čo chceš, aby som plienky nosil? (smiech)

 

Počkaj, ja som povedal ďalšie desaťročia, nie ešte jednu päťdesiatku... (smiech)

„Jáj, jasné, tak je to v poriadku...“ (smiech)

 

Takže vďaka za rozhovor a na záver si dáme jedno krátke video:

 

VIDEO (0:00:37, .wmv, 3.50 MB)

 

(Tibor Poór, 17.9.2010)

 

FOTO A VIDEO: Lelkes Ernő

 

Vizitka Jána Kapka »