Exkluzívny rozhovor s Pavlom Kováčom

Brankár, ktorému futbal vracia požičané

 

Pavol, dnes ako tridsaťšesťročný, ako si spomínaš na svoje futbalové začiatky, prvé brankárske odreniny?

„Začínal som u nás na dedine vo Veľkých Uherciach, v žiackych súťažiach. Chcel som síce brankárčinu nechať, ale už bolo neskoro. Ostal som v bráne, ale určite neľutujem.“

 

Ako si sa dostal do brány? Sú rôzne prípady. Chalanisko je malý, prikážu mu - tak hybaj do brány krpec, ale sú aj prípady keď sa chlapčisko do brány tlačí a nie nie ho odtiaľ vyštvať. Ktorá verzia si bol ty?

„Presne si už nepamätám, ale asi ten druhý prípad, chcel som byť brankár. Chcel som sa postaviť do brány a nikoho tam nepustiť.“

 

Bola vaša rodina športovo, respektíve futbalovo založená?

„Môj otec hrával u nás na dedine a rovnako aj brat. Keby brat nemal povinnosti mohol hrať v Partizánskom, kam som sa dostal neskoršie ja. Ale v rodine som určite dosiahol najviac ja.“

 

Začal si vo Veľkých Uherciach, kedy si prešiel do Partizánskeho?

„V Partizánskom mali záujem už dlhšie, ale ja som dlho nechcel. Bol som taký patriot, čo sa mojej rodnej dediny týka, nechcel som ísť do Partizánskeho. Ale keď som mal sedemnásť rokov už som neodolal a začal som chytať dorasteneckú ligu. Zhodou okolností som svoj prvý ligový zápas odchytal tu v Dunajskej Strede...“

 

Fíha! Ako to dopadlo?

„Prehrali sme 2:1, ale odchytal som celkom dobrý zápas, napriek tomu že sme prehrali.“

 

Partizánske je obuvnícke mesto, bolo aj tvoje štúdium takýmto smerom zamerané?

„Nie. Chodil som do školy do Topolčian a som vyučený stolár. Aj mi chýba kúsok z prstov, takže som pravý stolár... Chvíľka neopatrnosti a prišiel som o dve brušká na dvoch prstoch. Som pokrstený stolár.“ (smiech)

 

Späť k futbalu. V Partizánskom dorast a prechod k dospelým do tretej ligy.

„Áno tretia liga, ale postupom času začalo v Partizánskom viac vecí upadať. Nebola práca pre futbalistov a ani peniaze na futbal. Prešiel som na hosťovanie do Kalnej nad Hronom. Povedal by som, že hosťovanie v Kalnej bolo v mojej kariére veľmi významným krokom. Ožil som a fakticky po polroku som dostal ponuku z Dubnice.“

 

Do Dubnice si išiel ako dvadsaťpäťročný, na jednej strane možno neskoro, ale na druhej strane u brankára ani nie...

„Vždy som mal nejaké ciele. Najprv sa dostať do Partizánskeho a chytať v tretej lige. Potom prvá liga v Dubnici. Keď som bol v Dubnici chcel som sa dostať do zahraničia. V zahraničí som sa chcel dostať do veľkého klubu. Mal som vytýčené svoje ciele a podriadil som tomu všetko.“

 

V Dubnici si začal ako jednotka?

„Áno, po zimnej príprave ako jednotka.“

 

Ako si spomínaš na Dubnicu?

„Bol som v Dubnici päť rokov. Mám na nich len dobré spomienky. Dali mi šancu chytať prvú ligu. Mal som dobrý vzťah s prezidentom klubu. Podľa mňa je Dubnica veľmi dobrý klub pre mladých hráčov. Samozrejme, finančne to nie je veľmi silný klub, ale na druhej strane je veľká šanca hrať ligu. Ešte raz, pre mladých, začínajúcich hráčov je Dubnica výborný klub.“

 

Nasleduje Slovácko. Bol si vyhliadnutý dlhšie, alebo to bol prestup na rýchlo?

„Končila mi zmluva v Dubnici. Odišiel som na skúšku do Belgicka. Nevyšla a vtedy sa mi ozvali zo Slovácka, kde som potom strávil rok a pol.“

 

Z brankárskeho hľadiska - bol to krok vpred?

„Tak áno, veľa som toho nenachytal, takže by som mohol povedať, že nie. Ale na druhej strane som išiel do klubu, ktorý mal veľké perspektívy. Nový štadión, tréningové podmienky, ambície klubu. Proste, všetko bolo naštartované fantasticky. Majiteľ bol výborný. Všetko bolo OK, až kým neprišla známa aféra (úplatkárska aféra funkcionárov a rozhodcov), možno vymyslená, možno pravdivá. Z futbalového hľadiska si myslím, že to bol krok vpred. Perfektné podmienky, kvalitný káder. Po afére však už pribúdali problémy. Ligu sme začali s dvanásťbodovou stratou, záchrana bol malý zázrak. Prišla zmena majiteľov a ja som v podstate odchod z klubu privítal.“

 

Prestúpil si do Grécka. Ako prebiehal prestup a čo pre teba znamenal? Predsa len, grécka liga je, povedal by som, iné kafe.

„Volal mi manažér, pán Martinovič a oznámil mi, že je šanca ísť do Grécka. Ja som si v tom momente zhodnotil, že som v Slovácku veľa príležitosti nedostal, tak som to skúsil. Samozrejme, vôbec som nevedel do čoho idem, čo kde je, ako je atď... Odišiel som s mužstvom na skúšku do Bulharska, odchytal som zápas a oznámili mi, že ma chcú. Ale na týždeň-dva bol prestup na mŕtvom bode, až potom sa zrealizoval. Opakujem, nevedel som kam a do čoho idem... Bol to, povedal by som, malý risk.“

 

Ak hovoríme o Grécku, sú tu dve roviny. Jedna, či budeš chytať a druhá rovina, že v Grécku, jemne povedané, nie vždy platí to čo je dohodnuté. V krátkosti tvoj trojročný príbeh z Kalamariasu, čo sa druhej roviny týka: Nesplnili podmienky na ktorých ste sa dohodli, vaša vec skončila na súde, ale z tvojho popudu sa súd zastavil. Aj keď si nedostal všetko na čo si mal nárok. Chcel si totiž chytať.

„Tak, tak, asi tak nejako to bolo. Naozaj som nevedel do čoho idem. Vedel som, že nezačnem chytať od úvodu, ale po druhom či treťom kole som sa dostal do brány a už som do nej nikoho nepustil. Vedel som, že som na tom lepšie ako konkurent, čakal som len na svoju šancu a keď prišla, chopil som sa jej. Čo sa ukončenia zmluvy týka, boli problémy s financiami, už to bolo o ničom. Ja som už ďalej nemohol nič urobiť z pozície kapitána. Vzdal som sa pásky, lebo som nechcel byť kapitán, ktorý nič nevybaví. Myslím si, že sa to gréckych hráčov dotklo, že som ako cudzí hráč zložil kapitánsku pásku. Ale to už bol ich problém. Keď som ako kapitán hovoril, že to takto nejde, ja mám predsa rodinu, tak sa domáci stránili. Keď som už mal dosť sľubov a poslal som papiere na súd, Gréci ktorí mali blízko k prezidentovi mi už potom ani nepozdravili. Ale na druhej strane, zahraniční hráči mi prišli poďakovať, lebo dostali svoje peniaze.“

 

Poďme z finančných vecí na brankárske. Ešte predtým než prejdeme k Olympiacosu, ja som debatoval na túto tému s Janom Novotom - rozdiely medzi slovenskou a gréckou ligou.

Prvá otázka preto znie: ako si si zvykal na grécku ligu?

Druhá otázka: v čom je najväčší rozdiel medzi tým, ako trénujeme brankárov u nás a ako v Grécku?

„Možno som mal aj väčšie šťastie, pretože som do Grécka vhupol cez Česko a nie priamo zo Slovenska. V Čechách sme pracovali kvalitnejšie ako na Slovensku. Aj mužstvo malo väčšiu kvalitu ako Dubnica, takže skok nebol až taký velikánsky. Niekto grécku ligu podceňuje, ale keď si pozriete súpisky, tam hrajú takí hráči, že... No, na Slovensko by sme ich nedostali... K druhej otázke. Zažil som nové praktiky a veci, ktoré som dovtedy neregistroval. Ak by som ich absolvoval skôr, možno by som viac dosiahol. Ja som si väčšinou myslel, že brankárčina je nejaké to hodenie sa na zem, kotrmelce a podobné jednoduché veci. Dnes už viem, že je o rôznych krokoch, o dobrom postavení, skrátka o veľa veciach.“

 

Vieš jednou-dvomi výstižnými vetami zhodnotiť, čo je náš brankársky tréning a čo je grécky brankársky tréning?

„My sme ešte taká - stará škola.“

 

Zjednodušene, náš brankársky tréning je brankárska rozcvička a Gréci majú ostrý tréning?

„Neviem, možno sa to časom zmení. Ja si myslím, že naši tréneri napredujú, ale tréningy som mal v Grécku určite lepšie a dali mi viac.“

 

Na čo kladú najväčší dôraz? Videl si niečo konkrétne ma tréningu, čo ti pomohlo, povedal by som, výrazne pomohlo v napredovaní?

„Ja si myslím, že som sa najviac zlepšoval v krokových cvičeniach. Či už základné postavenie, alebo kroky v brankárskom území. Aby som sa odrážal zo správnej nohy, aby som vedel pohyb prispôsobiť lopte. Aby som ju naháňal ja a nie staticky čakal kedy mi padne do rúk.“

 

Olympiacos. Tri sezóny v menej známom klube a zrazu prestup do, povedal by som, klubu z „prvej európskej ligy“. Keď človek číta tvoj zoznam klubov - Partizánske, Kalná nad Hronom, Dubnica, Slovácko, Kalamarias a zrazu bum - Olympiacos Pireus!

„Hej, hej. Treba povedať, že to bolo splnenie môjho sna. Dostať sa do takého klubu. Ale mal som aj kúsok šťastia, lebo sa situácia vyvinula tak, že ja som zo dňa na deň ostal voľný a im sa uvoľnilo jedno gólmanske miesto. Narýchlo zháňali brankára. Ja som mal ísť do Olympiacosu už pred rokom, ale vtedy sa prestup nejako zasekol. Prestup bol narýchlo a fakticky som si ho uvedomil až keď som letel domov so zmluvou.“

 

Prestúpil si v roku 2008, Nikopolidis bol Majster Európy a živá legenda. Pôsobíš dojmom brankára, ktorý sa o svoj flek vie poriadne pobiť a zrazu takáto situácia. Ako si bral pozíciu dvojky?

„Každý chce chytať, to je samozrejmé, ale treba rešpektovať aj druhých brankárov. Snažil som sa pracovať čo najviac, samotní hráči v klube mi hovorili, že som bol možno najpracovitejší brankár z tých čo tam boli. No ale, žiaľbohu, šancu som prakticky nedostal. Na druhej strane, tie dva roky absolútne neľutujem, naučil som sa strašne veľa. Keď sledujem futbal či už naživo, alebo v televízii, sústreďujem sa na svoj post. Ja som sa v tomto smere od Antoniosa naučil veľa. Sledoval som ho pri tréningoch a zápasoch, ako sa v jednotlivých situáciách chová. Inak, bol to veľkoklub a možno by nezniesli ak by v ňom chytal Slovák a nie Grék.“

 

Čo si si najviac užíval?

„Jednoznačne atmosféru! Či doma, alebo vonku kam s nami fanúšikovia v hojnom počte chodili. Pohárové zápasy. To sú veci, ktoré sú takpovediac za odmenu. Full servis na sústredeniach... V Olympiacose som si uvedomil: pre futbal som obetoval veľa a futbal mi to vracia.“

 

Viem, že nie je ľahké sám seba hodnotiť, ale predsa. Ty si skôr typ brankára, ktorý bol talent od pána Boha, alebo to prišlo rokmi, poctivou brankárskou prácičkou?

„Ak to chceme vyjadriť v percentách, alebo v nejakom pomere, ja si myslím, že som mal talent, ale nedá sa povedať, že velikánsky. Všetko mám poctivo odpracované, alebo v podstate stále na sebe pracujem. Mal som talent, ale mal som hlavne strašnú chuť a vôľu niečo dosiahnuť. Rád som sa o to bil. Kto ma pozná vie, že nemám problém s tréningami, práve naopak, trénujem aj navyše. Povedal by som, že som si to poriadne „odmakal“. Čo mi chýbalo z talentu, nahrádzal som pracovitosťou.“

 

V stredu na stretnutí s fanúšikmi si vymenoval svoje brankárske vzory, respektíve brankárov ktorých rešpektuješ - van der Sar a Buffon. Štýlom kam radíš seba? Povedz nejakého brankára, ktorý Ti je podobný štýlovo, alebo ku komu si sa chcel štýlovo priblížiť?

„Keď som bol menší, tak som uznával Petra Schmeichela. Ale vtedy bol futbal inakší. Bol to pre mňa fantastický gólman, dnes ho ťažko niekto nie že nahradí, ale jednoducho, dnes je naozaj futbal niekde inde. Preto, keď teraz tvrdím, že mám rád van der Sara, ja sa priznám, že som ho voľakedy nemal príliš v obľube. Ale, keď boli ME v Portugalsku, odvtedy je pre mňa van der Sar... On je jednoducho najkomplexnejší gólman. Keď sa pozeráte naňho, nielenže chytá, on je v tej bráne ako jedenásty hráč v poli. Či má loptu na pravej, alebo na ľavej nohe. On nahrá hráčovi loptu na nohu úplne dokonale, to je pre mňa neuveriteľné.“

 

Spomínaš si na nejaký zázračný brankársky zákrok, na ktorý, keď si ho videl, si povedal, že fíha? A môžeš hovoriť aj o svojich zákrokoch.

(smiech) „Brankári majú radi väčšinou zákroky, keď sa môžu krááásne hodiť, výborne to vyzerá a ešte sa aj strela chytí... To má každý brankár rád. Ale podľa mňa medzi najťažšie brankárske zákroky patria či už strely po zemi, alebo strely, ktoré sa odrazia tesne pred brankárom. Či už hlavičky alebo strely. To sú podľa mňa veľmi ťažké zákroky. Je dôležité, aby brankár dostal útočníka pod tlak. Zmenšiť uhol, dostať sa čo najbližšie k protihráčovi, aby brána bol za ním malá. V Grécku ma naučili, že sa treba dostať čo najbližšie k útočníkovi, nepadnúť zbytočne na zem. Protihráčovi čo najviac sťažiť situáciu. Že mi to kopne nejaký hráč vedľa ucha, alebo ma prehodí? No čo, treba mu zatlieskať, ale keď sa ja k nemu dostanem čo najbližšie a dostanem ho pod tlak, nech ma trafí do hlavy aj do nohy, hlavné je, že lopta neprejde za mňa.“

 

Dunajská Streda.

„Sprvoti som nemal veľkú chuť prísť, ale vôbec to dnes neľutujem. Veľa ľudí ma odhováralo, ale ja som chcel hlavne chytať zápasy. Všetci hovorili, že je v Dunajskej veľa problémov a hento - toto. Problémy sú, podľa mňa, všade. Áno, v klube sú problémy si myslím stále, ale na niektorých sa treba zasmiať a na niektorých... no rozumiete... (smiech) Dôležité je, aby sme sa dobre pripravili na zápas.“

 

Z brankárskeho hľadiska, a teraz už nemám na mysli zázemie, ale mužstvo, čakal si niečo a stretlo ťa čo?

„Možno dnes si diváci pri pohľade na Dunajskú Stredu povedia, že je tu nejaká úspešná šnúra, ale keď sa pozriete na mužstvo globálne, mužstvo má svoju kvalitu a sú v ňom dobrí futbalisti. Ono to bolo otázkou času kedy sa zohrajú a príde dobrý výsledok, ktorý pomôže mužstvu psychicky. Ako som povedal, vôbec neľutujem, že som sem prišiel. A keď sa k tomu pridajú fanúšikovia, tak to už vonkoncom nie.“

 

Veru. Mal som to šťastie vidieť ťa po zápase so Slovanom, keď si vyšiel so spoluhráčmi medzi divákov na ulicu a diváci sa na vás doslova vrhli. A objímali vás. Pozeral si okolo seba, že - čo sa to tu deje? Ja som tak prekvapeného hráča ešte nevidel... Naozaj bolo vidno na tebe, že nechápeš čo sa deje...

„Ja som sa v médiách už vyjadril k zápasu so Slovanom. Ja viem, že ľuďom je ľúto, že stratili taký zápas, ale to čo sa dialo pre tým zápasom... Ja som veril, tušil, že to dopadne dobre. V mužstve bolo také dobré napätie, že môžeme dosiahnuť dobrý výsledok. No a čo sa dialo po zápase... Keď sme z hotela pozerali na ľudí, na svetlice, ako ľudia skandovali - nebolo inakšej šance. Iba ísť medzi nich!“

 

Ako sa Ti hrá v tomto mužstve? Máš pred sebou mladíkov, strednú generáciu, ale aj skúsených hráčov, čiže nielen typologicky, ale aj vekovo je to celkom dobre poskladané...

„To stopercentne. Mužstvo je dobre poskladané, ale postupom času prídu zranenia a práve preto by bolo treba mužstvo doplniť o dvoch-troch hráčov. Nech je väčšia konkurencia. Konkurencia nie je nikomu na škodu, práve naopak - pomôže.“

 

Vhupol si do ligy raketovo, v priebehu pár kôl si sa stal podľa mnohých lídrom medzi ligovými brankármi. Kam sa dá od tohto momentu odpichnúť? Mierim tým aj na tvoju ďalšiu futbalovú budúcnosť.

„Naučil som sa neplánovať na príliš dlhé obdobie. Skôr preferujem krédo: Zo dňa na deň. Ak sa pýtaš konkrétne, neviem. Je možné že v Dunajskej ostanem, uvidíme... Uvidíme, hlavne bude mať na to vplyv - aké mužstvo ostane. Určite budem chcieť aby moja práca bola patrične ohodnotená. Ale opakujem, najdôležitejšie bude, ako bude mužstvo vyzerať. Pretože, ak by sa malo rozobrať a v januári odznova začať... Určite jeden-dvaja hráči odídu. Podľa mňa odíde Gašparík. Podľa mňa. Je to samozrejme na ňom, ako sa rozhodne. Keď neodíde budeme len radi a keď odíde poprajeme mu veľa šťastia, nech len príde ako súper! Si ani nekopne! (smiech) Je dôležité aby tu ostali obrancovia, Jaro Hílek, teda hráči, ktorí nie sú tak medializovaní, ale robia strašne veľa pre mužstvo. A určite budeme potrebovať nejakého „zabijáka“ v šestnástke. Centrov tam „chodí“ veľa, ale nemáme nikoho, kto by to tam šupol. Neviem, či nevymením rukavice za strelecké kopačky...“

 

No, čítal som na internete, že si sa párkrát vybral z brány do útoku...

„V tretej lige v Partizánskom som si zahral na hrote. Dokonca mám strelený gól v tretej lige!“

 

Čo odporúčaš mladým talentom ako Putnocký či Dúbravka, ale aj začínajúcim adeptom, ktorí začínajú koštovať brankársky chlebíček?

„Ja Putnockému a Dúbravkovi strašne závidím, že v mladom veku chytajú v takých dobrých kluboch. To je na nich, musia pochopiť, že brankárčina je tvrdá práca. Treba tvrdo pracovať a mať aj šťastie.“

 

Kto sa Ti z mladých gólmanov pozdáva? Aj zahraničný?

„Páči sa mi Neuer a Joe Hart. Čo sa našich brankárov týka, som rád, že Putnocký a Dúbravka chytajú jeden v Slovane a druhý v Žiline. Že v týchto kluboch chytá Slovák, ale musím zdôrazniť, že nemám nič proti nikomu. Len si neviem predstaviť, že by v Sparte chytal Slovák. V Sparte, ale ani inde si cudzí brankári väčšinou nepípnu.“

 

Mal si vytýčené ciele, ktoré si nedosiahol?

„Môj najväčší cieľ bol dostať sa do veľkého klubu. To mi vyšlo. Chcel som sa dostať aspoň na jeden, aj keď nie reprezentačný zápas, tak aspoň na zraz. To nevyšlo. Keď som bol v Grécku, vraj bol záujem a padlo to vraj na tom, že som neprešiel mládežníckymi reprezentáciami. Neviem či to je pravda.“

 

Aký je Pavol Kováč človek?

„Zo všetkého mám kúsok. Viem sa rozčúliť, viem ponadávať, viem posrandovať, viem narobiť blbosti. Ako brankár som sa naučil, že sa treba koncentrovať na každú vec ktorú treba robiť. Už keď vychádzam na rozcvičku, už ma nič nezaujíma, koncentrujem sa na loptu a s nikým sa nerozprávam. Veľakrát sa mi vypomstilo, že som nebol koncentrovaný. Som ctižiadostivý. Futbal je pre mňa vec ktorá ma stále baví, trénovanie takisto. Možno, že keby som bol ako sa hovorí väčšia k..a, možno by som viac dosiahol, ale... Radšej byť dobrý človek.“

 

Dubnica. Ako vidíš posledný jesenný zápas?

„Určite to nebude ľahký zápas, ako si mnohí myslia. Ja si to nemyslím. Máme kvalitu aby sme ich zdolali, urobíme preto všetko, ľudia nám pomôžu. Chceme vyhrať pre ľudí, lebo celú jeseň boli pri nás. Bodaj by to nebol ťažký zápas, ale ja si myslím, že bude. Bodaj by nebol...“

 

Za chvíľu sú tu Vianoce, čo čakáš pod stromček?

„Hlavne to zdravíčko... Ja darčeky nemusím mať. Mám dcéru, ja teda radšej dávam darčeky ako dostávam. Otca mám chorého, takže... Silu do toho života, byť sa s tými chorobami... Zdravie. Zdravie pre celú rodinu. Mne stačí, keď Vianoce prežijem v kruhu rodiny.“

 

Pavol, ďakujem za rozhovor a tebe aj tvojej rodine želám, aby sa vám všetkým plnili sny minimálne tak ako sa tebe plnili sny futbalové!“

„Ďakujem aj ja.“

(Tibor Poór, 26.11.2010)