Orient Express na trase Komárno - Veľký futbal (exkluzívny rozhovor so Szilárdom Némethom)

 

Veľký futbal začal hrať prakticky ešte ako dieťa. Dnes, keď je v Kristových rokoch, už pomaly bilancuje a potichu poškuľuje po novej, inej kariére a má pred sebou nové životné výzvy. Alebo nie? Odpoveď na túto otázku je nejednoznačná. Jeho kľučky miatli množstvo súperov a z jeho gólov sa množstvo brankárov išlo zblázniť. Pri otázkach o svojej budúcnosti kľučkuje rovnako ako za „starých čias“ na ihrisku. Hm... Bodaj by mu zdravie dovolilo, obrazne povedané, „streliť gól roka 2011“ - čiže poslať do éteru jednoznačnú správu - Budem hrať!

Bodaj by! Németh Szilárd.

 

Szili, ako si pamätáte na svoje úplné začiatky?

„Príbeh o mojich začiatkoch? Od útleho veku som bol blázon do lopty. Futbal si ma opantal napriek tomu, že ani môj otec a ani dedo ho nehrali. O štyri roky starší bratranec hral za Komárno a cez neho som sa ako sedemročný prihlásil do klubu. To bol začiatok mojej kariéry. Čo si pamätám, a veľmi podrobne, to je obdobie od mojich dvanástich rokov. Rok predtým som si totiž zlomil nohu a vynechal som jeden rok. A potom už všetko prebiehalo vo veľmi rýchlom tempe.“

 

Vtedy vás prvý krát vyhlásili za veľký talent?

„Áno. Bol som starší žiak a postúpili sme do prvej ligy. Bol to výrazný obrat. Čo bolo hlavné, začal som strieľať góly. Zišlo sa dobré mužstvo, hrali sme proti Slovanu, Interu a Nitre, teda proti klubom ktoré mali kvalitné mládežnícke mužstvá. Skončili sme na piatom mieste a vtedy si ma všimol Slovan. Prišla aj prvá pozvánka do reprezentácie. Hovorím, celý tento dvojročný cyklus bol veľmi rýchly. Z ničoho som sa ocitol v prvej lige a z ničoho prišla pozvánka do reprezentácie štrnásťročných.“

 

Slovan.

„(smiech) Ozvala sa mi vtedy aj Dunajská Streda... Hm... Rozhodnutie bolo ťažké. Samozrejme, ako maďarského chlapca ma srdce ťahalo do Dunajskej Stredy, ale nakoniec padlo rozhodnutie, že v Slovane budem „bližšie k ohňu“. A druhou, veľmi dôležitou vecou, boli rozhodnejšie kroky Slovana. Vybavili mi školu, maďarské gymnázium, prišli za mojimi rodičmi do Komárna.“

 

Boli profesionálnejší?

„Áno, aj tak sa dá povedať. S dnešným rozumom to už môžem tak povedať. Vtedy som všetko sledoval s otvorenými ústami. (smiech) Podľa mňa Dunajská Streda príliš dlho čakala, otáľala a v podstate s ničím konkrétnym neprišla. Preto padlo rozhodnutie na Slovan.“

 

Boli prvé dni, týždne ťažké? Boli ste mladučký a vhupli ste do - v podstate iného prostredia?

„Mal som to šťastie, že zmena prišla počas letných školských prázdnin. Od úvodu som strieľal góly, čo veľmi urýchlilo bezproblémové zapadnutie do mužstva. Videli, že áno, ten chalan niečo vie. Mal som jazykové problémy, ale bolo nás veľa chlapcov z iných miest, takže sme bývali na jednom mieste. A ja som spolubývajúcim vždy hovoril, nech ma opravia, keď poviem niečo zle. V septembri prišla škola, maďarské gymnázium, takže som sa od začiatku cítil veľmi dobre.“

 

Ako prebiehali roky v doraste?

„Aj v tomto prípade by som povedal, že aj tieto dva roky ubehli veľmi rýchlo. Rýchlo som prešiel do staršieho dorastu a hral som napríklad za béčko zápas ako šestnásťročný. Na to si veľmi dobre pamätám, podarilo sa mi streliť tri góly.“

 

Kto Vás vytiahol do Áčka?

„Na konci sezóny, keď bol Slovan už majster, ma vytiahol Galis. Letnú prípravu viedol Dragúň a až po približne piatich kolách prišiel znovu späť Galis. Určite bol tlak od mládežníckych trénerov, že je tu talent a treba ho vyskúšať, ale v tom období bol v Slovane obrovský pretlak kvalitných hráčov. Kto potiahol dobrú sezónu v inom klube, objavil sa v Slovane. A Slovan mal osem reprezentantov. Mne pomohlo, že som bol v posledných štyroch zápasoch majstrovskej sezóny vyskúšaný a musím povedať, že som mal aj šťastie na trénerov. Mal som sedemnásť a podržali ma aj vtedy keď mi zápas nevyšiel. Dôležité bolo, že som strieľal góly, čo zároveň znamenalo pre mňa pozvánku do A reprezentácie. Mal som vtedy sedemnásť. Všetko sa dialo veľmi rýchlo, nemal som veľa času zamýšľať sa nad tým, čo sa mi podarilo. Asi to súvisí aj s tým, že si vždy uvedomujem, odkiaľ som prišiel. A snažím sa byť nohami na zemi. Aj preto som „neuletel“ hneď na začiatku.“

 

Po Slovane prišla epizóda v Sparte. Prečo len epizóda?

„Asi urobili zo mňa až príliš veľkú hviezdu. Tri týždne pred príchodom na Letnú som si v Slovane počas sústredenia poranil členok a dva týždne som netrénoval. Možno som podľahol veľkému tlaku a neodvážil som sa povedať, že nie som úplne v poriadku. Odohral som s boľavým členkom tri nevydarené zápasy. Dostal som sa na lavičku, čo bolo v poriadku, pretože som si lavičku zaslúžil. Uzdravil som sa, darilo sa mi na tréningoch a aj počas dvadsiatich minút na ktoré ma v zápasoch stavali. Ale väčšiu šancu som nedostal. Vtedy prišla ponuka z Košíc. Rozhodol som sa odísť. Hneď v prvom zápase sa mi podarilo streliť dva góly. Bolo to podľa mňa dobré rozhodnutie. Bol som v Košiciach rok aj pol. Posledný polrok som už nehral, mal som problémy so štítnou žľazou. Keď som do Košíc prišiel, trénerom bol Karol Pecze, ale veľmi rýchlo bol odvolaný. Vrátil sa Kozák. Neviem, ale ja som mal vždy taký pocit, že mal rád hlavne tých hráčov, s ktorými získal prvý titul. Napriek tomu som bol vždy v základnej zostave. Ďalšiu sezónu sme začali s ním, ale aj jeho čoskoro odvolali a prišiel tréner Zachar. No a potom prišla jar, keď som zdravotne vybuchol.“

 

Jedna veta v súvislosti s vaším zdravím sa stala už legendárnou. Keď Vás kupoval Inter, odporučili im, aby si zároveň kúpili aj nemocnicu. Čo sa dá k takej vete dodať, respektíve, čo ste k takej vete vedeli v tej chvíli dodať?

„Hm...Hm...Hm... Na toto je ťažké reagovať, pretože... Neviem, kto tú vetu vyslovil, možno niekto z Košíc, možno sa na mňa hnevali, že som nepredĺžil zmluvu. Ak niekto nie je hlúpy a informuje sa u nejakého špecialistu, čo prináša táto choroba, ako sa dá liečiť, aké má následky, čo bude v ďalších rokoch, tak podľa mňa takúto vetu nevysloví. Problém bol v tom, že o tejto chorobe bolo informovaných iba málo ľudí. Pre mňa bolo dôležité, a to vždy pripomeniem, že som sa dostal do Ľubochne do Národného endokrinologického ústavu k doktorovi Vaňugovi, ktorý ma v plnej miere dostal do „richtigu.“

 

Motivovala Vás celá táto záležitosť, keď ste po vyzdravení nastúpili v drese Interu? Hrali ste výborne, podľa mňa v slovenskej lige možno najlepšie.

„Áno, pri pohľade na štatistiku každý hovorí, že v Interi to bolo najlepšie, ale ja dnes pri spätnom pohľade tvrdím, že som vtedy hráčsky dozrel. Futbalista, keď začína, áno je talent, ale k zrelému hráčovi má ešte ďaleko. Pri prechode k dospelým je strašne veľa vecí, v ktorých sa mladý hráč musí ešte zlepšiť. Áno, futbal mi v mladom veku išiel, strieľal som góly, ale dozrel som až v tomto období. Bol som skúsenejší, sebavedomejší, vedel som aké sú očakávania a už som vedel ako treba reagovať v konkrétnych situáciách. Možno aj preto sa zdalo a zdá, že v Interi mi to išlo najlepšie. Ale podľa mňa, čo sa gólov týka, ak sa na to pozrieme z pohľadu - aké množstvo zápasov som potreboval na určitý počet gólov - v Košiciach to bolo lepšie.“

 

Približne v tom čase prichádza kvalifikácia a samotné Majstrovstvá Európy dvadsaťjednotiek a na Slovensku dosiaľ nevídaná futbalová eufória a atmosféra.

„Je to naozaj príjemná spomienka. V kvalifikácii som hral iba posledný a prvý zápas. Atmosféra aká vtedy panovala, bola jednoducho fantastická. Podľa mňa, sa na Slovensku po prvý krát hralo v takej báječnej atmosfére. Neskôr prišli obdobia, v ktorých sa dialo to isté, pri zápasoch A mužstva, ale začali sme to my - dvadsaťjednotka.“

 

Boli ste spokojný so štvrtým miestom?

„Ja osobne, ak sa spätne obzriem, určite nie. V tejto súvislosti ma mrzí hlavne skupinový zápas s Talianskom. Porazili sme najprv Turecko a s Talianskom sme hrali nerozhodne 1:1. Taliani hrali o desiatich a my sme nešli na víťazstvo. Mňa to aj dnes mrzí a bolí, pretože sme nepostúpili do finále kvôli horšiemu skóre. Ak by sme v posledných tridsiatich minútach Talianov pritlačili a dali gól, hrali by sme finále. Druhá vec. Zápas o tretie miesto so Španielskom. Eufória z faktu, že sme sa dostali na Olympijské hry bola taká veľká, že sme úplne stratili koncentráciu. Už sme si farbili vlasy... Ale napriek týmto veciam ME znamenali pre mňa nádherný zážitok a môžem mať na ne v globále len pekné spomienky.“

 

Znamenali ME pre Vás nejaký zlom?

„Každý čakal, že budú ME, príde veľa skautov, pozorovateľov a podarí sa dostať do zahraničnej ligy. Podarilo sa to iba Greškovi, ktorý prestúpil do Bayeru Leverkusen. A my zvyšní sme ostali v slovenských kluboch a nič iné nám neostalo, ako sa vrátiť do zabehaných koľají...“

 

Postúpili ste na Olympiádu, ale nebolo Vám umožnené zahrať si na nej. Patrí táto vec medzi najväčšie sklamania vašej kariéry?

„Áno, patrí medzi ne. Človeka to mrzí, samozrejme. Vybojujete si účasť a dvaja hráči (Babnič) z určitých dôvodov nemôžu ísť.“

 

Ako to fungovalo v praxi? Bolo nejaké vysvetlenie, alebo len suché oficiálne oznámenie? Predsa len, boli ste lídrami mužstva a na také podujatie sa sluší malej futbalovej krajine ísť s tým najlepším čo je k dispozícii.

„Nedá sa k tomu nič dodať. Niekto sa tak rozhodol. Boli sme štyria z Interu a ísť mohli dvaja. That’s all... Po rokoch je dnes samozrejme ľahké o tom rozprávať, ale vtedy mi to nebolo jedno.“

 

Po Interi prichádza anglická liga - Middlesbrough. Vyberali ste si z viacerých možností?

„Mal som viac ponúk a mal som aj nejaké stretnutia či rokovania, ale platí to isté ako v prípade, keď som sa rozhodoval medzi Slovanom a DAC-om. Aj na Middlesbrough bolo vidno, že ma chcú a majú seriózny záujem. Všetko prebiehalo veľmi rýchlo. Poslali pre mňa súkromné lietadlo, aby som sa zúčastnil na zdravotnej prehliadke.“

 

V tom období slovenské média takmer vôbec neposkytovali informácie o hráčoch, ktorí hrali v zahraničí. Vyzeralo to tak, že... Nechcem povedať, že ste boli neúspešný, skôr mal človek pocit, akoby na Vás každý zabudol.

„Áno, ale toto nie je problémom iba tohto obdobia, ale podľa mňa to platí aj dnes. Ak hovoríme o dnešku, ani dnes sa takmer nepíše o našich futbalistoch hrajúcich v zahraničí. Ale z vlastnej skúsenosti viem, že dnes by pre novinára nemal byť žiaden problém získať informácie, veď každý klub ma svoju webovú stránku a majú ich aj všetky relevantné futbalové denníky, týždenníky a magazíny. Keď som bol v Anglicku, takýchto zdrojov ešte veľa nebolo a preto doma neboli o nás takmer žiadne informácie. Iba vtedy, keď dal niekto gól, alebo bol vylúčený... Podľa mňa je to problém ešte aj dnes, pretože sa viac píše o tom, kto má aký dom, auto...“

 

Bulvár...

„Áno, bulvár. A o tom či hral niekto dobre, na Slovensku takmer nikto nevie.“

 

Takže, priblížte nám ako to bolo v Anglicku v skutočnosti.

„Boli to moje najkrajšie futbalové roky! Ja to takto hodnotím. Málokto vie o tom a vo vašej predchádzajúcej otázke je aj odpoveď na otázku, že prečo. Začiatok bol, samozrejme, ťažký. Len čo som prišiel, musel som ísť na operáciu triesiel. Bez prípravy, a až koncom septembra som sa dostal do zábehu. Musel som si zvyknúť na vyššie tempo, iný futbal, iný životný štýl. Prvý rok bol zoznamovací, napriek tomu som bol spokojný. Druhá a tretia sezóna boli veľmi pekné. V tom čase došlo v klube k veľkej hráčskej obmene. Vymenili asi tridsať hráčov. Po troch rokoch sme boli z pôvodného mužstva už iba traja. Tretí rok som bol v mužstve kráľom strelcov a ani o tom sa u nás takmer nepísalo. Mne hra veľmi išla, mal som aj takú bilanciu, že som v štyroch zápasoch za sebou strelil tri góly.“

 

Boli ste útočníkom, ale je rozdiel byť útočníkom v slovenskej lige a anglickej. Ako ste hrali útočníka v rôznych mužstvách a v rôznych ligách?

„Je ťažké zúžiť rozdiely iba na post útočníka. Štýl aj celé vnímanie je úplne iné. Jednoznačne, v Anglicku je najrýchlejší futbal. Ak som rýchlo získal loptu, išlo sa rýchlo do útoku. Ja nie som typ nejakého kulturistu, ale mal som šťastie, že som mal rýchle nohy a rýchlu hlavu. S tým som sa vedel presadiť. Mne tento štýl, napriek tomu, že som sa Anglicka trochu obával - sadol. Hra bola rýchla a to je to, čo ja mám rád. Inde bola hra a rozmýšľanie trochu pomalé, obrancovia sa stačili vracať a ja som musel ísť do plných, niekedy proti desiatim hráčom. V Nemecku, Francúzsku a na Slovensku. V Anglicku po získaní lopty prišla rýchla kontra a okamžite sa hľadal útočník. Obrana vtedy nie je ešte sformovaná a vy nemusíte búšiť do hradby tiel desiatich hráčov. Otvorená hra a to mi vyhovovalo.“

 

Koho ste mali za spoluhráčov?

„Moji spoluhráči? (smiech) A vraciame sa opäť k novinárom a k informačnému prázdnu. Ak mám povedať zoznam hráčov s ktorými som hral, tak fúú... Ani neviem kde začať. Brazílski majstri sveta - Juninho a Doriva. Španiel Mendieta. Holanďania - Hasselbaink, Reiziger, Zenden a Boateng. Austrálčania Schwarzer a Viduka. Angličan Southgate. Talian Maccarone. Nigérijčan Yakubu. Mal som tú česť hrať s fantastickými hráčmi. Pre mňa to, že som s takýmito hráčmi mohol hrať a denne s nimi trénovať, to je pre mňa fantastický pocit.“

 

Pekný zoznam...

„Hm... Že sa ľudia o tom nedozvedeli? Dôležitejšie je, že pre mňa ostane spomienka a budem o nej rozprávať vnukom...“(smiech)

 

Čo bolo ďalej?

„Rozlúčka s Anglickom bola veľmi rýchla, pretože som sa na posledný polrok dostal do RC Strasbourgu. Z jedného dňa na druhý. No a Strasbourg je v mojich spomienkach na tom snáď ešte horšie ako Olympiáda... (smiech) Jedna vec, ktorá ma v súvislosti s Anglickom mrzí - mal som tam ostať. Bohužiaľ, zle som sa rozhodol. A samotný Strasbourg? Neviem, chcel som vyskúšať niečo nové. S Francúzmi bolo ťažko, pretože... pretože... Francúzi sú proste ako národ tvrdý oriešok. Veľa mojich známych a kamarátov už odo mňa počulo vetu a ňou uzavriem aj toto štvormesačné obdobie: Do Francúzska by som už nešiel ani na dovolenku...“

 

Nemecko. Aachen.

„Úprimne, sprvoti som do Nemecka nechcel ísť. V tom období postúpili z druhej ligy a podľa mňa 90% postupujúcich mužstiev má problémy so záchranou. Bohužiaľ, prvý rok sa mi absolútne nevydaril, pretože som mal pľúcnu embóliu a vynechal som prakticky celú sezónu.“

 

Bolo to naozaj také vážne?

„Bolo to vážne, vtip bol v tom, že som sa vôbec necítil zle. Ak sa ucpe žila, pár sekúnd a je koniec. V mojom prípade sme prišli na to iba tak, že som mal pichľavé bolesti v oblasti pľúc a ani neviem, možno odniekiaľ zhora prišlo znamenie, že musím ísť k doktorovi. Zachytili to včas. Bohužiaľ, musel som vynechať celý rok. Druhý a tretí rok boli v Aachene veľmi dobré, strieľal som aj góly, všetko bolo super. Problémom bol posledný rok. Prišiel nový tréner, už neviem koľký v poradí, a ten ma bez slov odstavil - hral som v zápasoch len zopár minút. Chcel som odísť, pustiť ma však nechceli. Na jar, keď sme mali veľa zranení, som napokon šancu dostal, vyšiel mi prvý zápas a opäť som sa dostal do základu, ale po šiestich zápasoch prišlo ďalšie odstavenie. Napriek tomu, že som nielen strieľal góly, ale aj na ne prihrával. Úprimne poviem, znechutili mi futbal. Potom prišiel problém s trieslami a kĺbom. Zhoršilo sa mi to a preto som si dal aj pauzu, ktorá vlastne trvá dodnes.“

 

Ako si spomínate na svoju reprezentačnú epizódu?

„Bolo dobré, aj zlé obdobie. Keď som začínal, trénerom bol Jankech. Pri ňom som vždy cítil, že mi nedôveroval tak ako mi dôverovali napríklad v Slovane. Bol som mladý a bolo samozrejmé, že staval na skúsených hráčoch. A ja som ním ešte nebol. Niekedy je však potrebné aby dôvera bola hráčovi občas deklarovaná... Adamec. Pod jeho vedením som niekedy hral a niekedy nie, navyše som hral vtedy aj za dvadsaťjednotku, čiže to bolo miestami také, skoč sem - skoč tam. Pre mňa bolo najlepšie obdobie, keď bol trénerom reprezentácie Galis. Spomienky sú pekné, ja som vďačný za každý reprezentačný zápas.“

 

Vaše najlepšie zápasy a najkrajšie góly? Také „vitrínkové“?

„Do vitríny patria všetky majstrovské tituly, pohárové zápasy, tituly kráľa strelcov, titul najlepšieho hráča na Slovensku. Gól. Mne ostane v pamäti gól v Aachene, ktorý samozrejme na Slovensku ani nezaregistrovali. (smiech). Podľa mňa ho tu nevidel nikto... Mne sa páčil hlavne kvôli technickému prevedeniu, ale ťažko sa to opisuje, góly sa musia vidieť. Spomínam si na zápas s Manchesterom United, 26. decembra, dal som gól a vyhrali sme 3:1 pred plným hľadiskom. Cením si, že som v reprezentácii strelil gól Anglicku, Španielsku, Francúzsku, Chorvátsku, Grécku, góly proti takýmto súperom sú cenné vždy. Vlastne, teším sa celej svojej kariére. “

 

Dali ste si pauzu, máte 33 rokov, ako ďalej? Vlastne, nie je priskoro rozmýšľať o tom či skončiť, alebo nie?

„Hm... Je to ťažké... (smiech). Skúsim byť diplomat... Hm... Odpoviem Vám takto... S tou diplomaciou to bude pol na pol. (smiech) Prvá vec. Kĺb pri trieslach je v zlom stave. Málo ľudí vie o tom, že som posledné dva roky hral so zaťatými zubami. Veľa tréningov a zápasov som absolvoval s veľkými bolesťami. Napriek tomu som držal svoju úroveň. Počas posledného roku v Aachene som stratil k futbalu zápal. Oheň dnes nehorí, alebo len slabučko. V lete po návrate som sa rozhodol, že si do zimy spravím pauzu a potom sa uvidí. Zima je tu... Dnes môžem povedať iba toľko, že plameň je ešte stále slabý, zdravie nie je v poriadku. Tretia vec, neviem či by som chcel ešte s bolesťou a bez plameňa hrať na nižšej úrovni ako som hral doteraz. Možno ešte v januári bude zmena. Možno zo dňa na deň. Nechcem však byť hráč, ktorý kvôli tomu aby hral, túto úroveň stále znižoval. Ukončíme odpoveď otáznikom, dobre?“

 

Dobre. (smiech) Ak niekto na čas takto „sekne“ s futbalom, ťažko si zvyká na dni bez futbalu. Ako je to vo Vašom prípade?

„Nie je to ťažké. Vždy je čo robiť. Aj ja som čakal, že to bude ťažké, ale teraz som už päť mesiacov doma. Samozrejme, chýba mi každodenný adrenalín a stres. Dnes som v takom štádiu, keď je mi jasné, že niečo budem musieť robiť, nedá sa totiž večne sedieť doma so založenými rukami. Druhá vec je, že som doteraz robil to čo mám rád a čo som robiť vedel. Teraz je obdobie keď musím nájsť niečo na čo poviem: Áno, tak toto ma zaujíma a nebudem to robiť iba preto, že musím. Možno, že tú dušu, ktorá mi pošepne čo to bude, stretnem dnes, alebo zajtra.“

 

Dnes teda máte asi viac času sledovať futbal?

„Teraz Vás prekvapím, ale sledujem omnoho menej futbalu ako keď som hral... Mám teraz obdobie, keď mi futbal nechýba. Samozrejme, zápasy reprezentácií, MS a Ligu Majstrov si pozriem. Zápasy ako Real Madrid-Barcelona si pozriem s radosťou, pretože dnes už viem futbal sledovať očami nie ako fanúšik, ale ako nezainteresovaný. A sledujem ako hráči reagujú na rôzne herné situácie, akým štýlom hrajú jednotlivé mužstvá.“

 

Čo ani náhodou nevynecháte?

„Keď hrá Barcelona. Barcelona je podľa mňa pre každé futbalového odborníka, alebo fanatika fantastický zážitok.“

 

Pozerali ste El Clásico?

„To, čo momentálne Barcelona hrá, to je jednoducho neuveriteľné. Neviem či niekedy príde mužstvo, ktoré by vedelo predviesť krajší futbal ako Barcelona.“

 

DAC. Ako vnímate tento klub, sledovali ste ako si počína?

„DAC sledujem od malička, chodil som na zápasy federálnej ligy. Pamätám si hlavne zápas so Spartou, DAC hral vtedy pohár UEFA, ak sa dobre pamätám. No a, samozrejme, si pamätám zápasy, v ktorých som hral proti DAC-u. A sledujem aj to, ako si DAC počína odkedy sú tu noví majitelia. Podľa mňa, DAC po zlom začiatku odohral celkom dobrú jeseň. Dúfam, že budú v tom pokračovať. Prajem im k tomu všetko dobré.“

 

Mimochodom, mnohí rozprávajú o tom, že by sa DAC-u zišiel útočník vášho kalibru.

„Úprimne povedané, mal som telefonát od Mikiho Radványiho. Bohužiaľ, ozval sa mi práve v tom období... V podstate nejedná sa ani o obdobie. Už som sa raz vyjadril, že impulz musí vyjsť odo mňa, že áno chcem hrať a viem a chcem sa opäť na sto percent koncentrovať na futbal. V tom období tak nebolo a musel som, bohužiaľ, povedať nie. Ale rovnako by som odpovedal každému mužstvu, samozrejme okrem Barcelony...“ (smiech)

 

Ako by ste zhrnuli svoju doterajšiu kariéru a aké sú vaše ciele do budúcnosti?

„Nikto nemôže povedať, že dosiahol maximum toho, čo dosiahnuť mohol. Podľa mňa, vždy sa dá dosiahnuť viac. Napriek tomu, ak si uvedomím, že som začal v Komárne a kam som sa dostal, samozrejme som spokojný s celou kariérou. Keby mi totiž ako sedemročnému niekto povedal, že raz budem hrať v Anglicku, Francúzsku, Nemecku, budem hrať na ME a že budem hrať proti najlepším hráčom a mužstvám tejto planéty, určite by som ho vysmial. Dostať sa tam nebolo jednoduché, vrátane zdravotných problémov. Som spokojný s tým čo som dosiahol. A budúcnosť? Dúfam, že budem môcť ostať pri futbale, lebo to je to čo som celý život robil a to je to čo som mal celý život rád. Dúfam teda, že moja budúcnosť bude spätá s futbalom a v takej miere, aby som mohol povedať, že robím to čo mám rád.“

 

Ďakujem za rozhovor a prajem šťastné Vianoce a veľa, veľa zdravia v novom roku!

„Ďakujem a prajem vám rovnako šťastné Vianoce a veľa zdravia.“

(Tibor Poór, 20.12.2010)

 

FOTO: facebook.com