Naša šálka kávy s... (Exkluzívny rozhovor Tibora Poóra s JAROSLAVOM HÍLEKOM, kapitánom DAC-u)

 

Kapitánsku pásku v „New Age DAC-e“ nosili hráči a borci ako Pinte Attila či Novota Jani. Jaroslava Híleka si zvolil za lídra mužstva a v podstate okolo neho vyskladal jesenný tím - tréner Radványi. Jaro jeho dôveru nesklamal. Perfektná futbalová partička - ktorá prešla strastiplnou jesennou cestou, aby si nakoniec vydobila rešpekt - je tomu „rukolapným” dôkazom.

 

Jaro, začnem trochu netradičnou úvodnou otázkou. Aké boli tvoje pocity, keď ste schádzali z ihriska po poslednom jesennom zápase s Dubnicou?

„Zmiešané a rozpačité. Zápas nedopadol tak ako sme si želali. I keď jeseň bola pre nás úspešná, po zápase s Dubnicou vo mne prevládal pocit hnevu z toho, že sme nezakončili jeseň víťazstvom.“

 

Nedali ste povestnú bodku na i?

„Asi tak. Dva body by nás „hodili“ celkom vysoko. Boli by sme na piatom mieste, čo by z psychologického hľadiska veľa znamenalo. Boli by sme pred Slovanom... Bol som však milo prekvapený reakciou divákov, ktorí neprejavili žiadnu frustráciu z remízy, skôr radosť z úspešnej jesene.“

 

Ak už hovoríš o reakcii, vráťme sa k tvojim začiatkom. Ako reagovali tvoji rodičia v čase, keď sa z teba stával futbalista?

„Reakcia bola pozitívna. Pochádzam z dediny na Záhorí, z Lakšárskej Novej Vsi. Boli sme futbalová rodina. Otec aj dedo hrávali takisto futbal. Aj ja od mala. Cez deň, u nás na dedine, som na školskom ihrisku vystriedal všetky futbalové partie. Prišiel som zo školy a hral som zo štyrmi-piatimi partiami za sebou. Detstvo som prežil len s futbalom, možno na škodu iných vecí. Nemal som záujem o techniku, počítače, čo mi ostalo dodnes...“

 

Tvoje prvé kroky k veľkému futbalu?

„Mal som dvanásť rokov keď som prešiel do Malaciek k starším žiakom. A potom v štrnástich do Senice. V Senici som začal chodiť do gymnázia. Prichádzal som domov niekedy až o siedmej, ale ja som vo futbale videl všetko, to bol môj svet. Všetko okolo futbalu som doslova žral.“

 

Aký bol tvoj prechod k dospelým? Povedal Ti tréner, že máš predpoklady hrať ďalej?

„Nie, nepamätám sa, že by prišiel taký moment, skôr si myslím, že môj prechod bolo plynulý. Ako sedemnásťročný som prešiel k seniorom v Senici a hral som tretiu ligu. Dôležitým momentom bolo, že tréner Fridrich Hutta mal odvahu a dal mi ako mladému hráčovi šancu. O rok som prešiel na šesť mesiacov do druhej ligy do Levíc. Hral som striedavo, takže prišiel návrat do Senice. No a v roku 2001 som už bol v Trnave.“

 

Čo pre teba znamenal rok a pol v Trnave?

„Pre mňa ako pre Záhoráka bola Trnava najbližšia ligová bašta. I keď som bol viac slovanista, prestup do Trnavy pre mňa znamenal veľa. Vybrali si ma tréner Jánoš so Zelenským, respektíve Zelenský sa na mňa chodil pozerať. Nehral som síce stále, ale určite som viac hral ako sedel na lavičke. Keď prišlo k zmene na trénerskom poste, konkrétne tréner Molnár, už som nemal, ako sa hovorí, na ružiach ustlané... Vrátil som sa radšej do Senice. Po postupe sme hrali tri-štyri roky druhú ligu a potom prišiel môj prestup do Rimavskej Soboty. Strávil som v Rimavskej tri roky. Rok sme hrali prvú ligu a dva roky druhú. Suverénne sme vyhrali baráž, ale vtedy pán Sedmák predal klub pánu Filovi a do baráže sme išli trochu rozbití...“

 

V Rimavskej hral s tebou aj Krisztián Németh, nie?

„Áno, s Krisztim sme „válčili“ možno rok a pol a on sa z Rimavskej dostal aj dvakrát do reprezentácie.“

 

Čo Ti dali tri roky v Rimavskej Sobote? Niečo, čo si nadobudol v Rimavskej, niečo futbalovo dôležité?

„Hm... Neviem, na nič také si nespomeniem... Asi... Možno toto: Rok som mal za trénera pána Komanického a zo začiatku sme sa dostávali do konfliktu, pretože ja som niekedy taká prchkejšia povaha. A uňho som pochopil niektoré veci, nad ktorými keď som sa zamyslel, zistil som, že budú k môjmu prospechu. Prestal som si myslieť, že správne je len to, čo je z mojej hlavy. Naučil som sa načúvať. A tak, ako sme nevychádzali na začiatku, tak sme neskôr spolu super vychádzali.“

 

To nie je málo...

„Veru nie. Ale pri tvojej otázke mi to nenapadlo hneď. Až keď človek porozmýšľa, že čo to mohlo byť...“

 

Čo bolo po Rimavskej?

„Vrátim sa ešte k tej k tvojej predchádzajúcej otázke. Možno je to iba môj pocit, ale v Rimavskej som sa dostal z radového hráča do určitej pozície.“

 

Do pozície lídra?

„Áno. Už som občas robil aj zástupcu kapitána, keď bol Jožo Pisár, ikona Rimavskej Soboty, vystriedaný. Riešili sme spolu niektoré veci. S tým prichádzali aj možnosti. Choď sa ukázať tam, alebo hentam... Pravdupovediac, nikdy som nebol zástancom skúšok. Skôr som bol za väčšiu istotu, že áno, niekde o mňa stopercentne stoja. Možno, že to bolo aj na škodu veci, neviem... Neviem či by som sa vôbec pohol z Rimavskej, nebyť stretnutia s manažérom pánom Vargom. Dohodol som sa s nim na polročnej spolupráci. Na jeho podnet som zakotvil v Českých Budějoviciach.“

 

V kvalite týchto dvoch líg bol veľký rozdiel?

„Ani nie. Skôr v zázemí a profesionalite. Kvalitatívne, futbalovo, veľmi nie. Skôr má česká liga väčšie renomé ako väčšiu úroveň.“

 

Takže, vydarené dva roky?

„Vydarené. Ak sme hovorili o renomé, česká liga bola na Slovensku vnímaná v očiach verejnosti ako vyšší level. To je fakt. No a ja si myslím, že v českej lige pohoreli aj lepší hráči ako ja. Mne tie dva roky vyšli. Prakticky som dva roky hral bez pauzy, okrem stopu pre žlté karty.“

 

Petržalka.

„Hm... Nechcem tvrdiť, že to bol krok späť, ale po dvoch relatívne dobrých rokoch som podpísal zmluvu s českým manažérom, renomovaným. Spomínala sa nemecká druhá liga, zaujímavé futbalové krajiny, či lepší český klub. Ale absolútne nič sa nestalo. Iba sľuby. Nemal som záujem behať po nejakých dobrodružstvách, tak som len čakal a na poslednú chvíľu, tri dni pred začiatkom súťaže, som sa dohodol na ročnej zmluve s Petržalkou. Nehodnotím to ako krok späť, zažil som výborného trénera Hippa, len som si myslel, že po Budějoviciach sa bude moja kariéra uberať trochu iným smerom. Zažil som v Petržalke skvelú partiu, dobrých spoluhráčov, ale neviem sa zbaviť pocitu, že som bol v klube, ktorý nikto nechcel. Na každom kroku bolo cítiť koniec klubu. Nechcené dieťa. Neboli sme nikde doma. Raz sme hrali na Interi, raz v Senci... Bez diváckej podpory. Nebolo to jednoduché.“

 

Oslovuje ťa tréner Radványi. Aké boli tvoje prvé pocity? Z mužstva, mesta, divákov?

„Zo začiatku sme prežívali obdobie skúšania a hľadania. Pocity boli možno v tom období aj trochu rozpačité. Videl som však, že mužstvo je, tak ako si aj ty hovoril, rozumne typologicky poskladané. Faktom je, že sme mali naozaj zlý štart, čo ma trochu vykoľajilo, ale nakoniec jeseň dopadla dobre. A čo dodať k diváckemu zázemiu? Nechcem aby to vyznelo ako klasické klišé, ktoré sa ozýva z každej strany, že sú tu fantastickí diváci, ale jednoducho je to tak. Pre futbalistu, z diváckeho hľadiska, je v Dunajskej Strede radosť hrať futbal. Všetci vieme, že v našej lige divákov príliš veľa nechodí, a tu nielenže prídu, ale aj o dušu fandia. Žijú pre klub... Ja som v tomto prostredí futbalovo ožil, proste som videl, že sa ten futbal oplatí pre niekoho robiť.“

 

Spomenuli sme zlý začiatok - kde bol podľa teba zlom?

„Pre mňa jednoznačne vydolovaný bod v Trnave. Nehrali sme v Trnave zle, ale na druhej strane sme si ani nezaslúžili vyhrať. Ale do poslednej chvíle sme verili a išli za vytúženým bodom.“

 

Premietni si v pamäti krátky film o jesennej časti a povedz čo vidíš.

„Prešov. Potrebovali sme potvrdiť bod z Trnavy. Podarilo sa, a v nie jednoduchom zápase. Odlepili sme sa z posledného miesta a psychicky sme sa dali dokopy.“

 

Tieto zápasy, aj úspešné, ste, v atletickej terminológii povedané, neabsolvovali „čisto“. Podobne ako prekážkar, ktorý síce dobehne do cieľa v dobrom čase, ale zopár prekážok zvalí. V ktorom zápase si mal pocit, že prekážky zdolávate bez kontaktu a váš výkon už má fazónu?

„Dôležité bolo z psychologického hľadiska, že sme už neboli poslední. Hlava bola menej zaťažená a aj preto bol herný prejav lepší. Ale ak máš na mysli nejaký môj pocit, že áno, toto mužstvo už má nejakú silu, tak to bolo v Zlatých Moravciach. Mali sme pevnú obranu, boli sme dobrý v protiútokoch, Zolo im dosť ľahko utekal. Proti Moravciam som mal pocit, že už „šliapeme“ a mal som pocit bezpečnosti.“

 

Najlepší výkon?

„Myslím si, že sme celkom dobre hrali v Nitre. Čítal som, že aj ty si podobne glosoval nitriansky zápas. Osobne som mal najlepší pocit z nitrianskeho druhého polčasu. Podľa mňa mužstvo podalo najlepší výkon v Nitre.“

 

Ako si vnímal jeseň z pozície kapitána, mám na mysli hlavne bodovo neúspešný začiatok?

„Hm... Samozrejme, pred mužstvom som nemohol dať najavo náznaky skepsy, snažil som sa vplývať na kolektív ako motivačný a burcujúci prvok. Vštepovali sme jeden druhému, že áno, mužstvo je dobré a raz sa to musí zlomiť. “

 

Úloha kapitána má dve roviny. Prvou rovinou je vzťah k hráčom, to jest tzv. lídrovstvo v kabíne či partii. Druhou je byť oným povestným mostom medzi hráčmi a trénermi...

„Nielen trénermi... A nie je to jednoduché...“ (smiech)

 

Ako to funguje v Corgoň lige? Vo väčšine zahraničných mužstiev je pozícia kapitána veľmi silná, povedal by som, že v niektorých prípadoch je táto funkcia takmer inštitútom...

„U nás veľmi nie, ale v zahraničí, máš pravdu, znamená viac. Vidím to na našich legionároch, ktorí sa na mňa obracajú často. V zahraničí asi zažili funkciu kapitána s iným postavením. Funkciu kapitána nechcem preceňovať, ale v každom mužstve musí fungovať nejaká hierarchia. To akoby sa dnes na Slovensku trochu podceňovalo. Na mladých by sa malo vplývať aj funkciou biča, nielen cukru. V mužstve proste musí byť poriadok. Ak nie je poriadok v kabíne, nie je ani na ihrisku. Na druhej strane, mladým treba vedieť aj pomôcť, nielen vynadať.“

 

V ktorých veciach ako kapitán nepoznáš kompromis?

„Neupustíme od disciplíny a tréningovej morálky, nielen ja, ale ani zvyšní starší hráči. Ale myslím si, že to by malo byť samozrejmosťou každého profesionálneho hráča. Môžeme posedieť, ale robota na tréningu musí byť stopercentná odvedená.“

 

Rozprávali sme o vnútornej sile mužstva, teraz sa opýtam, aké boli futbalové prednosti jesenného mužstva?

„Každý kto futbalu rozumie videl, že samozrejme príchod Paľa Kováča. Veľmi nám pomohol. Aj keď aj Dano Kiss je dobrý brankár, on bol vlastne strojcom nášho „odrazu“ v Trnave, ale predsa len, Paľo je iný level. Cítili sme väčšiu istotu a tým, ako vplýval na mužstvo, vyplávala na povrch asi naša najväčšia zbraň - kvalitné bránenie. Nedostávali sme góly a z pevnej obrany sme dokázali prejsť do protiútokov. Prechod z pevnej obrany či už do protiútoku, alebo postupného útoku po stranách.“

 

Skončila jeseň a prišli obavy divákov, že mančaft neostane pokope. Rovnako ako tomu bolo v predchádzajúcich rokoch. Naviac, paradox, ale práve dobrá jeseň a kvalitné individuálne výkony zapríčinili, že gro mužstva bolo súce na predaj. Ale to, čoho sme sa obávali, sa nestalo...

„Áno, odišli traja nositelia kvality, ale v podstate kostra nám ostala. Prišli noví hráči a ja si nemyslím, že sme sa oslabili. Ale sám som zvedavý ako sa so stratou týchto hráčov dokážeme v majstrákoch vyrovnať. Hm... Osobne som aj ja čakal väčší výpredaj, ale každý hráč, a to aj tí čo odišli, napríklad Paľo Kováč, hovorili, že im za ten polrok Dunajská Streda prirástla k srdcu. Každý si spočítal plusy a mínusy a rád tu ostal. Hráči sa tu cítili futbalovo šťastní, oplatí sa im tu byť, takže sa mužstvo nerozutekalo.“

 

Uvidíme ako bude vyzerať herná tvár mužstva bez spomínanej trojice. Mimochodom, aký herný prejav preferuješ? Aký futbal rád hráš a aký rád pozeráš?

„Ja som vždy preferoval technický futbal, krátke prihrávky, keď sa lopta podrží. Určite nie nejaké dlhé nakopávanie dopredu. Z toho mám hnev... Možno to bude znieť ako fráza, ale samozrejme, že sa mi páči hra Barcelony, lebo je to futbal presne podľa môjho gusta. V pohybe, krátke prihrávky, aby každý hráč čakal finálku. Barcelona si vyčká situáciu a tá nakoniec príde, pokým v týchto zemepisných šírkach sa snažíme hrať futbal, pri ktorom sa po dvoch prihrávkach každý snaží o finálnu prihrávku... Potom prichádza strata lopty o ktorú sa musí bojovať a prichádza únava. Oni nie sú unavení, pretože majú loptu na nohách „furt“...“

 

Mne sa zdá, akoby hrali bago...

„No, hej... Ale samozrejme, hráčska kvalita musí byť, rovnako ako ich technická supervyspelosť...“

 

A kvalita v hlavách...

„Aj v hlavách, hlavne v hlavách... Majú to doslova zafixované v hlavách...“

 

Toto je podľa mňa najinteligentnejší futbal aký som kedy videl.

„Tak, presne to je to správne slovo. Možno ani nie najlepší, ale najinteligentnejší. A mne sa taký futbal páči. A musí sa páčiť každému. Ja som bol vždy fanúšik Realu Madrid, ale futbal Barcelony jednoducho nemôžeš nemať rád...“

 

Možno preto sa páči každému, lebo sa vracia k podstate futbalu, k podstate hry zvanej futbal. Lebo dobre kopnutá lopta je vždy rýchlejšia ako najrýchlejší hráč. Lebo loptu treba vedieť stopercentne ovládať a nesmie byť nepriateľom hráča. Lebo ten, kto loptu nemá, sa ukazuje tomu, kto ju má, aby ju dostal. Vyznie to ľahko, ale dopracovať sa k tomu si vyžaduje maximálne majstrovstvo...

„Nespomenuli sme ešte jednu vec. Toto všetko ešte chápem, ale keď Barca stratí loptu, tak ten okamžitý pressing v danom priestore na loptu... A loptu prakticky hneď získajú späť... To je vec...“

 

Pressing aký hrali proti Arsenalu. Nie teraz, ale minulý rok, keď remizovali 2:2. Prvých dvadsať minút. Futbal dvadsiateho tretieho storočia...

„Za dvadsať minút mali šesť gólových šancí...  To som nechápal a hovoril som si, preboha čo oni berú...“ (smiech)

 

Ale Barca tým, že má loptu stále na nohách...

„...tak sa nenabehá a neunaví... Áno,  pressing je krátky, chvíľkový. Ale musí  byť zosúladený, nemôžu ho robiť iba dvaja.“

 

Ozaj, čo hovoríš na MS? Kam sa uberá svetový futbal?

„Hm... Verím, že futbal treba popularizovať, ale dať MS do JAR nebolo šťastné riešenie. Vadilo mi bučanie, bola zima... Ja mám šampionát zafixovaný ako letnú udalosť počas horúčav. Pre Slovensko bolo dobré, že  na MS  malo úspech i keď tvrdím, že sme mohli prejsť cez Holanďanov. Typická naša nátura, niečo sme dosiahli a ihneď sa uspokojíme. Štve ma, že sme neprejavili viac takej, povedal by som, buldočej nátury. Čo sa samotného futbalu týka, ja som rád, že ako na klubovej tak aj na reprezentačnej úrovni dosahuje úspechy a dominoval futbal o akom sme sa pred chvíľkou bavili. Či už v podaní Barcelony, alebo Španielska. Dúfam, že sa takýmto smerom bude futbal v budúcnosti uberať. Samozrejme, budú mužstva ktoré budú hrať defenzívne, ale aj ty si spomínal, že sa dá hrať defenzívne a zároveň povedzme že - pekne.“

 

Mimochodom, aj vy ste hrali na jeseň defenzívne a zároveň celkom pekne...

„No hej... (smiech). Ale na tému čo je lepšie hrať sa dá dlho polemizovať. Veď aj na MS slávil úspech aj odlišný futbal. Nemci skoro dosiahli na Olymp a hrali pritom atletický, behavý futbal... atď.  Na futbale je krásne a dobré, že nikdy to nie je iba o jednom štýle, o šablóne podľa ktorej by hrali všetky tímy.“

 

Fajn, na chvíľku odbočme od futbalu. Máš 32 rokov, aký si typ človeka? Čo ťa zaujíma mimo futbalu?

„Snažím sa vnímať okolo seba všetko. Samozrejme, šport má prednosť. Som novinový typ. Zvyknem so smiechom hovoriť svojim spoluhráčom - veď iba ja vám kupujem noviny! Oni si prečítajú články skôr na nete, ale ja proste musím mať ráno raňajky, kávu a noviny. Musím mať v ruke noviny. Ja ich potom dodžubávam, či nechodia okolo stánkov... (smiech) Čo ma zamestnáva teraz najviac? Dokončujeme s priateľkou rodinný dom v Lakšárskej Novej Vsi, je prakticky pred finalizáciou. Dom ma popri futbale zamestnáva už dva roky.“

 

Budúcnosť?

„Futbalová?“

 

Aj, aj.

„Samozrejme, po nasťahovaní by sme si už chceli založiť rodinu. No a popritom by som chcel ešte potiahnuť vo futbale možno šesť-sedem rokov. Síce sa to nedá takto dopredu naplánovať, ale ja mám našťastie vďačnú fyziognómiu, nepriberám a keby sa mi vyhýbali zranenia, chcel by som hrať čo najdlhšie. Keď pán Boh dá. Tvrdím, že keď je človek zdravý, nikdy sa v živote nestratí. “

 

Sobota. Zápas so Zlatými Moravcami.

„Musím povedať, že to moju hlavu už dosť zamestnáva. To by vedela potvrdiť aj moja priateľka... Nemám rád vyhlásenia typu - „Je to zápas roka!“, ale pre nás je súboj s Moravcami mimoriadne dôležitý. Ako hovorí občas náš prezident - „Very important!“ (smiech). Víťazstvo v ňom nás môže dostať do iných vôd aj z psychologického hľadiska. Verím, že ho zvládneme, napriek tomu, že mám po generálke trochu rozporuplné pocity. Verím však, že nedostatky z nej odstránime a v sobotu to bude OK.“

 

Ďakujem za rozhovor a veľa šťastia v sobotu!

„Aj ja ďakujem.“

(Tibor Poór, 25.2.2011)

 

Vizitka Jaroslava Híleka »