Naša šálka kávy s... (Exkluzívny rozhovor s Rostislavom Prokopom a Dariuszom Pawlowiczom)

Young and restless soccer (časť druhá)

 

Teraz si vlastne pomenoval, v čom je rozdiel medzi mladými, ktorí vyrastajú od pätnástich v zahraničí a mladými, ktorí vyrastajú u nás. Vyrastajúci od pätnástich v zahraničí sú niekde úplne inde.

Rosťo: „Ale my v našich podmienkach nemusíme trénovať mentálne tréningy, to je parketa odborníkov, ale chlapec sám musí vedieť, že keď prídu hrať trebárs do Topolčian, tak bude počuť z tribúny nepríjemné veci. Keď je pripravený a dokáže podobné tlaky vstrebať, problémy nemá. Naopak, ak tlak nezvládne, rozklepe sa a zloží.“

 

Dariusz: „Je vedecky dokázané, že percentuálne lepšími futbalistami, mám taký dojem v pomere 80% ku 20%, sú hráči vychádzajúci z prostredia, v ktorom neboli vychovávaní v „bavlnke“. Proste, vedia sa o seba postarať. Na podobnú tému sme sa spolu, Rosťo, rozprávali, ty si bol to isté. Odišiel si skoro z domu, musel si sa sám postarať o určité veci a musel si sa sám boriť. O tom to celé je. Potom sa pýtam, prečo nevyzdvihnúť hráča? Ako hovoril Rosťo, ak to má chlapec v hlave zrovnané a vie čo chce dosiahnuť, dôveruje trénerovi o ktorom vie, že mu chce to najlepšie, nie je čo riešiť. Ale samozrejme chlapec, ktorý je doma iba chválený, bez ohľadu na to, čo a ako urobí, tak keď vyjde „von“ a dostane od trénera zopár kritických poznámok- zloží sa.“

 

DAC U15 - víťaz II. ligy Západ v sezóne 2010/11. Tréner Pawlowicz v prednom rade druhý zľava.

Všeobecná nálada je, že liekom na všetko v mládežníckom futbale je akadémia, respektíve púha existencia akadémií. Podľa mňa sú systém a fungovanie akadémie úzko späté s prostredím v ktorom sa vytvára a so statusom spoločnosti v tej ktorej krajine. Môžu akadémie na týchto veciach zlyhať? Vôbec, čo si myslíte o akadémiách v našich podmienkach?

Rosťo: „Myslím si, že je úplne jedno ako to nazveme. Či útvar talentovanej mládeže, alebo futbalová akadémia. Hlavne musí byť rukolapná postupnosť. Ja by som sa nebál, však poďme hovoriť o konkrétnych veciach, poďme sa baviť o Dunajskej Strede. Dunajská Streda je spádová oblasť, je srdcom Žitného Ostrova. Prečo sa dá robiť kvalitne s mládežou v Šamoríne a prečo to nejde v Dunajskej Strede? Veď na to máme všetky podmienky, východiskové pozície. Máme podporu mesta. Myslím si, že sú tu silní sponzori. Ale k týmto veciam je potrebné mať ochotu, zahrabať nezmyselné vojny a spory a nechať robiť ľudí, ktorí to myslia dobre a myslia to vážne. Potom nebude problém, aby vznikla silná futbalová škola. Keď si toto kompetentní uvedomia, nemám strach.“

 

Dariusz: „Ako som už hovoril, pred rokom a pol sme sa pokúšali o nazvime to zrod, alebo začiatok niečoho, čo by vyústilo do podobného projektu. V konečnom dôsledku je jedno ako sa projekt bude volať. S mládežou na Slovensku pracujú dobre v Nitre, o Slovane nemám poznatky a vychádzam z toho o čom sa bavíme s Rosťom, dobre pracujú v Košiciach, vždy pracovali dobre v Prešove...“

 

Rosťo: „Podľa mňa je v tomto smere najlepšia Senica.“

 

Dariusz: „Senica... Hm... O chvíľočku sa k nej vrátim, lebo mám k nej určité výhrady, hlavne k „preberaniu“ chlapcov z iných klubov, lebo to je zase o niečom inom. To nie je budovanie. Ja hovorím o cielenej, strategickej práci a budovaní. Ukážkovou akadémiou je podľa mňa Žilina.“

 

Rosťo: „Dariusz, aj Žilina preberá hráčov, preberajú všetci. Ak dáš hráčovi určité podmienky, zázemie, hráč alebo rodič ti vždy pôjde do druhého klubu.“

 

Dariusz: „Rosťo, lenže Žilina to robí s hlavou. Nenaberú si trebárs 40-50 chlapcov naraz.“

 

Rosťo: „To je druhá vec, v tom máš pravdu. Ale, vieš ako to je, sú chytrí, urobia selekciu a hotovo. Je pravdou, že tu musí rodič zvážiť, čo môže od toho klubu očakávať.“

 

Dariusz: „Presne tak. Rodič niekedy, a to sám uznáš, nedokáže nestranne zvážiť plusy a mínusy. Proste, ozvala sa Senica, tak beriem chlapca a nenechám ho dokončiť posledný polrok v ZŠ Dunajská Streda. Obrazne povedané, zbalím ho do ruksaku, hodím na chrbát a hajde do Senice... To je z výchovného hľadiska... No dobre, nechcem rodičom do výchovy hovoriť, ale aj tak je to podľa mňa nezmysel. Bolo jasné, že sa chlapec vráti. Aj sa vrátil, len už nemal miesto. Zabuchol za sebou dvere a polrok nehrá. O takýchto veciach hovorím. Súhlasím s tým, že skauting musí fungovať. Prípad Senice je však iný. Nedá sa hovoriť o skautingu, skôr o hromadnom rozosielaní pozvánok na súkromné adresy. Alebo o činnosti podobnej tomu, keď sa zbiera po pasienkoch dobytok do čriedy...“

 

Rosťo: „Je to ich aktivita, prečo by sme nemohli urobiť to isté? Bohužiaľ, ale dnes to takto funguje.“

 

Dariusz, máte problém s tým, že prekračujú hranice svojho regiónu, alebo ide o spôsob?

Dariusz: „Ja mám problém s formou, spôsobom.“

 

Rosťo: „Záleží na rodičoch. Keď vytvoríme zázemie, komfort a u nás sú na to podmienky, tak Ti garantujem, že nikto nepôjde preč. Garantujem Ti, že ja nebudem voziť troch chlapcov v aute do Bratislavy. A to mám v mužstve ešte ďalších dvoch z nášho regiónu. Máme kopec chlapcov v Győri... Proste, musíme si spraviť poriadok, musíme si určiť jasné pravidlá, aby sme mohli normálne fungovať. Ale my traja to asi neurobíme.“ (smiech)

 

Dariusz: „S tým absolútne súhlasím. Pokiaľ by u nás fungovala nazvime to akadémia, tak by odliv chlapcov či už do Győru, alebo kdekoľvek inde, nebol taký extrémny. Nie, mne naozaj nejde v prípade Senice o teritorialitu. Naopak, ja by som bol veľmi rád, keby mi chlapec išiel do lepšieho. Napríklad, teraz končia základné školy, ozve sa Žilina, pôjde na skúšky, nech sa páči. Budem rád a budem sledovať ako sa mu darí a kam to dotiahol. Ale ja nesúhlasím so spôsobom akým sa to deje. Rosťo to trochu zmiernil poznámkou, že v Senici v podstate začínajú a prvý krok urobili chybný. Suma sumárum, viem, že u nás by akadémia mala miesto. Máme strašne veľa talentovaných chlapcov, veľa pohybovo nadaných chlapcov. Máme južné typy hráčov. Typy, ktoré nemajú problémy s koordináciou a majú percentuálne najmenšie problémy so všeobecnou orientáciou. Je kopa talentovaných chlapcov v rómskej menšine. Skutočne. Nehovorím, že by mali mať špeciálne akadémie, ale tí ktorí by chceli hrať a dali by sa začleniť, prečo nie? Akadémia, ktorá by už mala dnes reálne fungovať, nefunguje a zdá sa, že určitý čas potrvá kým bude. Najprv však musí nastať konsenzus viacerých činiteľov. Nie je predsa normálne, aby v dvadsaťpäťtisícovom meste bolo šesť dorasteneckých družstiev, ktoré si navzájom konkurujú. To je predsa nezmysel, automatické odčerpávanie vlastných síl a energie. Po každej stránke. Je to nekoncepčné a celé je to o tom, že ja ukážem tebe a keď príde niekto iný, on rovnako ukáže tebe, druhému, tretiemu. Takto to funguje dlhé roky.“

 

Rosťo: „Áno, presne tak. Keď som skončil aktívnu kariéru, začal som viac vidieť do zákulisia. A Dariusz má pravdu. Napríklad. Máme Centrum Voľného Času, ktoré zastrešuje a financuje mesto a spolupráca medzi CVČ a DAC-om v podstate nikdy nebola. Vždy fungovala spôsobom, aby sa vlk nažral a ovca zostala celá.“

 

Čiže, robí sa veľa vecí a záverečné resumé je, že vložená práca a energie idú do stratena? Apropo, koľko rokov sa chodí do CVČ?

Rosťo: „Môj syn chodil do CVČ od prvej do štvrtej triedy. Potom jeden dobrý metodik z Dunajskej Stredy vymyslel, že nepotrebujeme mladších žiakov. Tak sa stalo, že ročník 1996 rok nehral! Tibor, ešte raz, rok nehral! Rok nehrali a rozpŕchli sa. Pozri, prečo neurobiť, aby títo v podstate profesionálni tréneri z CVČ robili pre klub, na základe nejakej dohody? Je v tom chaos, pretože sa napríklad stalo, že na nejaký turnaj išli chalani ako DAC a v Új Szó vyšlo, že hrali pod hlavičkou CVČ... Keď som trénoval mladší dorast a maďarské gymnázium vtedy začínalo, ja ako tréner keď som prišiel do kabíny, ako prvé som sa ich musel spýtať, - Tak páni, čo ste ráno robili? Ako som sa potom mohol ako tréner pripraviť na tréning, keď som mal čo ja viem desať ľudí, ktorí mi ráno trénovali? Komunikácia medzi mnou a školou jednoducho nebola. Aj toto boli veci, ktoré nás brzdili.“

 

Dariusz: „A tak je to doteraz. Keď som prišiel pred rokom a pol, prvé čo bolo, inicioval som stretnutie. Síce sa konalo, ale nič neprinieslo. Akurát, sme boli poučení ako sa máme chovať a podobne... To bolo všetko. Jožo Olejník mal naozaj eminentný záujem o spoluprácu, ale nielen on, na stretnutí bol aj Ervín Gányovics. Obaja mali eminentný záujem. Však ani nič logickejšie ako spolupráca človeku nenapadne, keď niečo preberie. Veď sú hneď vedľa a krásne by sa dalo spolupracovať.“

 

Bránia v tom vo veľkej miere osobné konflikty?

Rosťo: „Ja si myslím, že určitá rivalita a povedzme to na rovinu medziľudské vzťahy. Proste, neochota. V spoločnosti sú vždy nejaké skupiny, tábory. Situácii by pomohlo, ak by k riešeniu prispelo aj mesto. Veď by to malo byť aj v ich záujme.“

 

Dariusz: „Tibor, máte pravdu. Tu ide o dokazovanie si spôsobom kto z koho. Kto je tu lepší a kto tu lepšie pracuje. A kto má lepšie výsledky.“

 

Rosťo: „A pritom obidva tábory sú z Dunajskej Stredy, sú Dunajskostredčania. Tibor, ale tu by mala byť a musí byť ochota na obidvoch stranách vytvoriť v DAC-e silnú mládež, no nie !?“

 

Provinčné žabomyšie vojny?

Rosťo: „Tak. Vieš kedy je záujem o deväťnásťročných? V máji. Keď sa chalani blížia k veku, v ktorom končia v doraste a začína sa uvažovať kam s nimi. Na druhej strane, ani okres Dunajská Streda ako taký si neuvedomuje, že žije z DAC-u. Keď bude silný DAC, tak budú silné aj okresné mužstvá, pretože budú mať z čoho čerpať. Samozrejme platí to aj naopak.“

 

Jasné, dnešných cca osem mládežníckych mužstiev je jedna futbalová dekáda. A v drese DAC-u počas nej bude môcť hrať z toho množstva iba minimum chlapcov... Dobre páni. Poďme na inú tému. Dariusz, vy poznáte poľský futbal aj náš, skúste porovnať a naznačiť v čom sme špecificky dobrí?

Dariusz: „Poľský futbal a mládež už detailne nesledujem, takže nie je ľahké porovnávať. Viem jedno. Poľský futbal bol v posledných rokoch skôr o fyzičke. Poľskí chalani sú väčšinou urastení a fyzicky veľmi dobre vybavení hráči a na tom si zakladajú. Naši mali oproti ním vždy výhodu v technickej zdatnosti, aspoň ja mám také skúsenosti. Čo sa samotného tréningového procesu týka, pamätám si, keď som ich trénoval v Poľsku, že boli ochotní dať zo seba viac. Určite viac chceli. Hovorím všeobecne a v globále. Mám v mužstve hráčov, a určite aj Rosťo, ktorí drú, ale máme aj chalanov, ktorí sa proste flákajú. Keď človek na nich nepozerá, tak sa proste „vozia“. Naopak, v Poľsku skutočne prevládala ochota dokázať druhému, že som lepší, rivalizovať s ním, jednoducho napredovať. V tomto je základný rozdiel, ak môžem porovnať. Čo sa konkrétne nášho mužstva týka, poviem otvorene, nikto nám nedával šancu na úspech. I ja som to bral tak, že budeme úspešní iba za predpokladu, že súperi nebudú mať vydarený ročník. Naše mužstvo bola dobrá partia, posledné dva roky určite, ale muselo byť neustále dopĺňané, pretože hráči neustále odchádzali. Dopĺňalo som z okolitých dedín. Za môjho pôsobenia, a teraz nech to nevyznie ako samochvála, ale je to fakt, som osobne vyhliadol trinásť chlapcov a z toho jedenásť skončilo v DAC-e. Z okolitých dedín, od Okoča až po Topolníky. Na fotke, ktorú som Vám poslal, je polovica hráčov, ktorých som dotiahol práve preto, lebo mi kopa chalanov poodchádzala do Senice či do Slovana... Čiže mužstvo bolo o vyrovnanosti a disciplíne. Samozrejme, mali sme individuality, budem hovoriť o jednom mimoriadnom talente - Lacuš Bénes, a o jednom talente - Viktor Busánszky.“

 

Rosťo: „Vrátim sa k tomu porovnaniu. Zaostávame hlavne v tréningových podmienkach. V zázemí. Môžem porovnať s Rakúskom, Českom a Maďarskom, kam jazdím s chlapcami. Vieš sám ako to vyzerá na Slovane, keď niekto príde na štadión... Ale na Slovensku je to všade tak. Okrem povedzme Senice, kde sa mi prostredie naozaj páči. Ďalej. Mám na starosti ročník 1997, vyhrali sme ligu, prehrali sme tri zápasy, z toho dva sme prehrali kvôli tomu, že kolega potreboval doplniť pätnástku a jeden sme prehrali hneď v prvom kole. Ale čo tým chcem povedať. Nech to bolo v zime či v lete, v zahraničí sme vždy dostali poriadnu „kefu“. V Uhorskom Hradišti sedem, šesť v Győri... To znamená, že naozaj sa v okolitých štátoch asi robí s mládežou trochu lepšie... Áno, sme disciplinovaní, ale zaostávame v technike. V individuálnej technike, ktorá je dnes alfou a omegou futbalu. Zober si napríklad Barcelonu, tam je každý hráč na vysokej individuálnej výkonnosti, herná činnosť jednotlivca je fantastická.“

 

Na začiatku sme hovorili o individualitách. Máte ich dostatok, alebo Vám chýbajú?

Rosťo: „Máme individuality. Nech je to trebárs malý Pinte. Chlapec zdedil všetky potrebné futbalové gény po otcovi. Patrik je veľmi nadaný, treba ho trochu „sformovať“. Mám vynikajúceho gólmana a mám štrnásťročného chlapca, ktorý mi hrá stopéra. Ten keď hrá v 15-ke, aj tam je najlepší. Ako keby si videl tridsaťročného chlapa hrať na poste stopéra, hlava hore, proste prehľad... Mám zo štyri-päť zaujímavých hráčov.“

 

Dariusz: „Keď som vyzdvihol Bénesa a Busánszkeho, mal som na mysli aj nasledovné. Keď máme dve-tri individuality a zvyšní v kolektíve sú vyrovnaní a ak nemáme žiaden „prepadák“ na postoch, hovoríme o potrebnej vyrovnanosti.“

 

Dobre, téme mládežnícky futbal respektíve debate, necháme otvorený koniec. Pokračovanie môže byť nielen s vami, ale aj s inými zainteresovanými. Na úplný záver Vám dám už iba zopár osobnejších otázok. Koľko hodín venujete futbalu?

Rosťo: „U mňa je to dosť zložité, mám totiž dve mužstvá. O pol druhej vyrážam na prvý tréning, ktorý je od tretej. Druhý tréning je v Topoľníkoch o siedmej. Prirátaj si k tomu dopoludňajšie dve hodiny prípravy. Takže, prakticky celý deň.“

 

Dariusz, vy máte súkromnú firmu, stíhate to?

Dariusz: „Stíham, ale keď som bol nedávno na ceste do Viedne - a to som hovoril už aj Rosťovi, že meliem z posledného a že čakám koniec sezóny - povedal som si, že chcem už uzavrieť túto kapitolu a odpočinúť si. Koľko venujem futbalu? Keď je každý deň tréning, pred aj po tréningu nejaký čas, rozhovory s rodičmi, tak tri-tri a pol hodiny určite. Koncom týždňa samozrejme kancelárska robota, vyhodnotenia zápasov, posielanie na ÚTM atď...“

 

Viete relaxovať pri futbale?

Rosťo: „Ja ničím iným než futbalom nežijem, zhruba od mojich šiestich rokov. Ja musím, proste musím mať futbal. Teraz mám dovolenku, trochu som „vypustil“, ale stále žijem futbalom.“

 

Dariusz: „Ja nie. Pri futbale určite neviem relaxovať. Pri futbale som napätý, také klbko nervov. Futbal veľmi prežívam. Prídem domov po jednom priemernom stretnutí, kde sa v podstate nič neudeje, s prehľadom ho vyhráme, ale ja som doma vyšťavený. Ani si to neuvedomujem, ale stojí ma to obrovské množstvo energie. Často si hovorím- Upokoj sa! Nedokážem to.“

 

Najväčší zážitok z futbalu za posledné roky?

Rosťo: „Bezpochyby tohoročné finále Ligy Majstrov. Pastva pre oči a pohladenie duše. Pozerať dnes na hru Barcelony je zážitok. A teraz ma potešilo, že sa mladému začalo dariť.“

 

Čo pre teba znamená futbal?

Rosťo: „Od mojich šiestich rokov futbalom v podstate žijem. Niečo za sebou mám, nech je to ligová kariéra, alebo dva roky, keď som nesmel hrať. Proste som si vytrpel, čo si pravdepodobne s futbalom vytrpel málokto. Môžem dnes každému pozrieť do očí a zároveň povedať, že som nikomu neublížil. Dnes si idem svojou cestou. Akurát ma mrzí stav v Dunajskej Strede, že tréneri musia odchádzať a musia si hľadať prácu niekde inde. A musia chodiť s iným znakom s akým by chceli chodiť. To je tragédia, pre mňa určite. Slovan je Slovan, ale byť doma je o niečom inom. O niečom úplne inom.“

 

Rosťo ďakujem a ešte na teba Dariusz rovnaké otázky - najväčší futbalový zážitok?

Dariusz: „Veľmi ťažká otázka... Najväčší futbalový zážitok? Neviem, ja to zase stiahnem k mládeži. Nakoľko som sa v posledných rokoch vo vrcholovom futbale nepohyboval, tak pre mňa to boli dva zážitky s mládežou. Prvý, keď som vyhral s chlapcami tretiu ligu a druhým je víťazstvo v druhej lige. Stálo ma to strašne veľa námahy, strašne veľa práce, strašne veľa vyhľadávania a ten efekt na konci, ani nie zážitok z postupu, skôr z víťazstva. Víťazstvo bolo pre mňa ako balzam. Skutočne sa z neho veľmi teším a odchádzam z DAC-u s čistým štítom.“

 

Čo Vám futbal dal?

Dariusz: „Skôr vzal... (smiech). Veľa mi toho futbal nedal, ak si odmyslím skvelé pocity. Z tohto hľadiska mi dal možnosť ako dorasteneckému reprezentantovi precestovať kus sveta, čo v tých časoch iným veľmi nebolo umožnené. Futbal mi dal možnosť spoznať kopu nových ľudí, medzi nimi kopu skvelých a zaujímavých ľudí. Dal mi dobré pocity z práce s deťmi, ktoré dokážem nejakým spôsobom formovať a tvarovať. Mám z toho dobrý pocit, možno stále vo mne prevládajú pedagogické vlohy. Na jednej strane mi futbal dal a na druhej vzal. Futbalu to nevyčítam, s radosťou som do futbalu dával financie, keď som videl efekt a účinok. Ale futbal mi vzal oveľa viac. Času, príležitosti venovať sa veciam, ktoré by boli v prospech vlastnej rodiny osožnejšie. Ale, nemienim sa vzdávať, idem s futbalom ďalej.“

 

To dúfam, pretože kto sa raz zahryzne do futbalu, nesmie povedať slovo vzdávam to! (smiech)

Dariusz: „Jasné, ja skôr potrebujem zmeniť prostredie, zmeniť klub, vyvetrať hlavu, skúsiť to inde. Samozrejme, rád sa do DAC-u kedykoľvek vrátim. Keď veci budú fungovať a keď budem vidieť, že to má význam.“

 

Ďakujem Vám za rozhovor a obom Vám prajem, aby sa Vám darilo minimálne tak ako doteraz a aby ste boli s futbalom minimálne tak šťastní ako doteraz.

„Ďakujeme aj my!“

(Tibor Poór, 11.7.2011)

 

Naša šálka kávy s... (Exkluzívny rozhovor s Rostislavom Prokopom a Dariuszom Pawlowiczom) - Young and restless soccer 1. časť »»»