Útočník ZOLTÁN HARSÁNYI o iránskych zážitkoch: „Na futbal ženy nesmú, ani prezident krajiny si nemôže priviesť na zápas manželku...“

Kráčali po krvi zarezaného barana

 

Zoltán Harsányi v drese FC Paykan.

FOTO RÓBERT ČAPLA

Dvadsaťštyriročný Zoltán Harsányi, ktorý sa pred rokom po návrate z Boltonu stal posilou Dunajskej Stredy, hosťoval od novembra v iránskom FC Paykan. Dres tohto klubu nosili v minulosti napríklad aj Nigérijčan Taribo West, či Ali Parvin, jeden z najznámejších iránskych reprezentantov v histórii, účastník MS 1978, ktorý mal prezývku Sultán. Zolo nastúpil v deviatich zápasoch a strelil tri góly, jeho mužstvo však z najvyššej súťaži zostúpilo. V máji sa vrátil aj s priateľkou domov. Keby sa klub sídliaci v 350-tisícovom meste Qazvin zachránil, tak si privezie aj auto. Letnú prípravu začal s Dunajskou Stredou, s ktorou má kontrakt do konca budúceho roka, ale záujem oňho prejavil ostravský Baník.

 

Prečo ste odohrali v drese Paykanu len deväť zápasov?

„Nepadli sme si do oka s trénerom Hamidom Alidoustim. Keď som sa ho spýtal, prečo ma nestavia od začiatku, zobral to ako kritiku. A dal mi to pocítiť.“

 

Aká je iránska liga?

„Hráči sú technicky lepšie vybavení než na Slovensku. Ale taktika im často nič nehovorí, sú nedisciplinovaní. Obrancovia neraz vystrelia aj z polovice ihriska, nie je núdza o zákerné fauly zozadu. V každom mužstve sú povolení len traja legionári, pričom hráčov z Iraku neberú ako cudzincov. V kádroch nenájdete Izraelčanov a Američanov, to sú nepriateľské krajiny.“

 

Paykan má na iránske pomery malý štadión, zmestí sa naň len 10-tisíc divákov. Zato viaceré iné futbalové stánky sú poriadne monštrá...

„Bary a diskotéky by ste v mestách len márne hľadali, preto sú štadióny plné priaznivcov, ktorí sa môžu na tribúnach vyblázniť. Päťdesiattisíc divákov na zápase nie je nič výnimočné. Ale pozor: futbal je výhradne pre mužov. Ženy majú na štadióny vstup zakázaný. Neexistujú žiadne výnimky. Dokonca ani prezident krajiny nemôže prísť na stretnutie s manželkou.“

 

Dochádza na štadiónoch k výtržnostiam?

„Počas zápasov sa kričí odušu, ale s výtržnosťami som sa nestretol. O poriadok sa starajú polícia a vojaci, ktorých je zakaždým dostatok, aby sa predišlo prípadným neprístojnostiam. Štadióny nie sú moderné. Skôr vyzerajú ako hory betónu, povinnosť mať sedadlá neplatí.“

 

Čo predzápasové rituály?

„Pred každým zápasom sa hráči v kabíne chytia za ruky a prečíta sa jedna kapitola z koránu. Následne korán bozkajú. Ja som kresťan, tak som tento rituál robiť nemusel.“

 

A niečo netradičné?

„Zažil som, že na trávnik priniesli barana. Vraj pre šťastie ho pred nami zarezali a každý hráč musel stúpiť jednou nohou do krvi. Pochádzam z dediny, chodieval som na zabíjačky, ale také niečo som nečakal. V Iráne to berú úplne normálne, nikto sa nad tým nepozastavuje.“

 

Irán je rozľahlá krajina, ako ste cestovali za súpermi?

„Keď to bolo ďalej, leteli sme deň vopred. Nikdy to však netrvalo viac než dve hodinky, čo nie je také hrozné. Takmer polovica mužstiev je z Teheránu a z Qazvinu je to do hlavného mesta 165 kilometrov. Pred domácimi zápasmi sme zakaždým chodili na sústredenie.“

 

Ako sú hráči platení?

„Podľa toho, čo som počul, tak hviezdy si prídu na slušné peniaze. Za sezónu si zarobia aj okolo pol milióna až milión dolárov, ale to vravím najmä o tých, ktorý majú za sebou bohatú legionársku minulosť. Dobrí hráči berú ročne 250 - 300-tisíc dolárov. Ja som tam bol iba na hosťovaní a len pol roka, takže to treba vydeliť aspoň dvoma... “

 

Paykan je zároveň značka áut, ktoré vyrábala v Iráne rovnomenná fabrika tri desaťročia, posledné vraj zišlo z pásu v roku 2005...

„Ale firma Paykan existuje naďalej, len vyrába iné typy, iné značky. Auto z jej produkcie je takmer v každej rodine. Za záchranu mal každý hráč sľúbený jeden kus. Nuž, vypadlo sa, tak som si z Iránu auto nepriviezol.“

 

Jazdiť na iránskych cestách musí byť menšie dobrodružstvo, nie?

„Presne tak. Preto som radšej využíval služby osobného vodiča. Na cestách neplatia takmer žiadne pravidlá. Vytrubuje sa, jazdné pruhy nikto nerešpektuje.“

 

Pôvodne Paykan sídlil v Teheráne. Pred tromi rokmi sa presťahoval do Qazvinu. Ako to zobrali fanúšikovia?

„Aby neboli futbalové kluby len v Teheráne a jeho blízkom okolí, viaceré kluby sa sťahovali. Ľudia v Qazvine to prijali s nadšením. Mužstvo vzali za svoje a ohromne mu fandili.“

 

Na čo ste si zvykali najťažšie?

„Na trávniku na nedisciplinovanosť hráčov. V bežnom živote mi išlo na nervy, keď som chcel niečo vybaviť na úradoch či v banke. Zakaždým som dostal odpoveď zajtra, ale beztak to trvalo najmenej týždeň či dva.“

 

Ako na vás zapôsobil Paykan, mimochodom, v dávnej minulosti hlavné mesto bývalej Perzskej ríše?

„Zo začiatku som mal obavy, ale zostal som milo prekvapený. Keď som išiel aj s priateľkou po ulici, tak nás oslovovali neznámi ľudia, či nepotrebujeme pomoc, snažili sa nám poradiť. Boli milí. S Iránčanmi som nemal počas celého pôsobenia žiadny problém.“

 

Dá sa hovoriť o čistom meste?

„Veľmi nie. Na uliciach predávajú mäso, okolo toho behajú psy. Nič pre Európana. Ale Teherán je veľmi pekný, atrakciou je ostrov Kiss, ktorý je vybudovaný na štýl Dubaja. Rozhodne by som si nevedel predstaviť žiť v Iráne natrvalo.“

 

Mohla chodiť vaša priateľka po ulici bez ťažkostí?

„Musela nosiť na hlave šatku. Keď si obliekla rifle, musela si zadok niečím zakryť.“

 

Ako vyzerajú obchody? Čo alkohol?

„Ponuka tovaru je oveľa väčšia než na Slovensku. Samozrejme, v moslimskej krajine alkohol nikde nekúpite. Keby sa niekde u predajcov objavil, hrozia tvrdé tresty. Pre zaujímavosť, zlato kúpite aj o tridsať percent lacnejšie než na Slovensku.“

 

S priateľkou Ivanou.

Zašli ste aj do mešity?

„Prechádzali sme okolo viacerých, ale dovnútra sme s priateľkou nevstúpili. Od desiatej do osemnástej hodiny večer sa z mešít ozývali modlitby. Tomu sme prispôsobovali tréningy, aby sme ich nemuseli zbytočne prerušovať. Moslimskí spoluhráči sa modlili štyri razy za deň.“

 

Ako berú Iránčania cudzincov?

„Fanúšikovia sú na legionárov hrdí. Uznávajú ich. Na ulici som si občas pripadal ako mimozemšťan. Prezerali si nás ako nejaký prízrak, ktorý práve spadol z oblohy. Krútili hlavami, že máme neskutočne bielu pokožku. V jednej reštaurácii sa nám stalo, že šéfkuchár si nás prišiel obzrieť osobne. Sledoval nás so zaujatím možno päť minút.“

 

Irán vo veľkom ťaží ropu. Stalo sa vám, že ste niekde zakopli a vystreklo čierne zlato?

„Je to príjemná predstava, ale také šťastie som nemal. Ani som nezískal do daru žiadny vrt. Kamarát a bývalý spoluhráč zo Senca a Boltonu Ľubo Michalík ma podpichoval, aby som pred odletom domov namočil handry do nafty a doma to vraj potom vyžmýkam. Smial sa, že ušetrím nejaké eurá.“

 

Hovorí sa, že cena nafty je na naše pomery smiešna. Naozaj?

„V každom prípade je výrazne nižšia, než u nás. Pohybuje sa maximálne do 50 centov za liter. Benzín kúpite za 60 centov. V Iráne je stopercentná daň na privezené autá, preto sa autá z cudziny absolútne nevyplácajú.“

 

Naučili ste sa hovoriť po perzsky?

„Snažil som sa, ale je to nesmierne ťažké. A písať ešte ťažšie. Samé kliky-háky, navyše píšu sprava doľava. Základné slová po perzsky som sa naučil, ale do písania som sa radšej nepúšťal.“

 

Zažili ste piesočnú búrku?

„To nie, ale viackrát sa zatiahla obloha od smogu. Naraz nebolo vidieť, neďaleké hory sa zahalili akoby do čiernej plachty. Rýchlo som pochopil, prečo zaviedli systém s párnymi a nepárnymi evidenčnými číslami na autách. Podľa toho môžu ísť na cestu. Autá s párnymi značkami jeden deň, s nepárnymi druhý.“

 

Mali ste problémy s teplotnými výkyvmi? V Iráne môže byť od mínus 30 stupňov až po plus 45...

„Posledný sneh som zažil začiatkom marca. Ale už o pár dní sa teploty vyšplhali na tridsať stupňov. Pre veľké horúčavy sme často trénovali dopoludnia. Inak by sa v tej vyhni nedalo dýchať.“

 

Kedy sa hrajú ligové zápasy?

„V zime o pätnástej, v lete o osemnástej hodine.“

 

Chutilo vám iránske jedlo?

„Kebab s jahňacím a kuracím mäsom je pochúťka, ale stačilo - po návrate domov som kuracinu niekoľko dní nechcel vidieť. Chutilo mi aj rizoto s bielym jogurtom, ryža so šafranom, ale aj chlebová placka s ovčím syrom. Tým si ale žalúdok nenaplníte. Iránčania prakticky ku všetkému konzumujú biely jogurt.“

 

Ako ste vnímali postavenie ženy v Iráne?

„Počul som, že keď vydaté a zahalené ženy kráčajú po ulici, nesmú sa rozprávať. Po svadbe má muž právo požiadať úrady, že nepustí ženu z krajiny. Jednoducho si žena nemôže sama zakúpiť letenku a len tak odletieť z Iránu. Nedostane sa z krajiny.“

 

Ako sa vám pozdávali iránske ženy?

„Majú výrazný make up na tvári. Ženy nechodia s mužmi spoločne na plaváreň, či do fitnescetra. Stačí sa pozrieť na iránske futbalistky, ktoré musia byť zahalené.“

 

Irán má povest najkonzervatívnejšej islamskej krajiny, úrady nedovolili oslavovať valentínsky sviatok všetkých zaľúbených...

„To je pravda. Na pultoch obchodov či obchodíkov nenájdete žiadne srdiečka. To je Irán. Ale nielen to. Cenzúrovaný je internet, skype tam ani nepoznajú.“

 

ZAŽILI BIČOVANIE

Posledné dni v Iráne Zoltánovi Harsányimu a jeho priateľke spestrilo bičovanie. Pochopiteľne, nie ich. „V uličke bola masa ľudí, jeden z nich na pódiu čítal z koránu a ľudia pri ňom sa bičovali. Dokonca v južnom Iráne sa pri rôznych sviatkoch symbolicky nechajú zatĺcť klincami,“ tvrdí Zolo. „Neodvážili sme sa ceremóniu nafotiť. Okolo bolo veľa vojakov.“

 

Futbalista má po svojom boku šachistku

Už tri roky je partnerkou Zoltána Harsányiho o tri roky mladšia Dunajskostredčanka Ivana Kahancová. Spoznali sa cez internet a začali sa pravidelne stretávať. Ivana má za sebou dva roky na Ekonomickej univerzite v Bratislave, odbor podnikový manažment. Okrem toho, že je modelka a zároveň aj výborná kuchárka, má na svojom konte športové úspechy: je mládežnícka majsterka Slovenska v súťaži družstiev v šachu, tretia medzi jednotlivkyňami. V rodine sa hre na 64 poliach venuje aj otec i sestra Jana. Doma majú šachovnicu s figúrkami, ktoré majú vraj osemdesiat rokov.

 

„Zaujali ma jeho plné pery i zelené oči,“ hovorí futbalistova partnerka o tom, čím ju jej priateľ dostal. Už dva týždne po ich zoznámení odchádzal Zolo do Boltonu. „Každý deň sme si telefonovali, niekedy aj dve hodiny. Boli sme do seba zamilovaní. To, samozrejme, stále trvá.“ O futbale predtým veľa nevedela, ale už to neplatí. „Vyskúšala som si aj pokutový kop, ale hodnú chvíľu po ňom som si necítila prsty na nohe. Loptu som trafila špičkou. Futbal ma chytil, prežívam ho.“

 

Jej najdlhšia šachová partia trvala štyri a pol hodiny. Kráľovská hra je o správnych ťahoch. Aké používa pri partnerovi? „Ženskú diplomaciu, teda úsmev a šarm, tým ho dostanem.“ Zoli vie, ako sa ťahá s figúrkami, ale s priateľkou sa do šachovej bitky doteraz nepustil. „Aj k tomu sa raz dostaneme,“ smeje sa Ivana. „Podstatné je, že sme si sadli ľudsky.“ Partnera chváli. „Predstavte si - vie variť! Najlepšie mu idú španielské vtáčky alebo plnené rezne.“ Ako správny džentlmen Zoltán Harsányi nenosí priateľke kvety len na sviatky, ale aj v bežný deň...

(RÓBERT ČAPLA, Šport, 15.6.2011)