Branislav Fodrek, kapitán DAC-u:

„Máme to rozohrané veľmi dobre“

 

Ako by si zhodnotil futbalový rok 2012?

„Na jar som sa k mužstvu pripojil po zranení na posledných 8 zápasov. Veľmi ružové to nebolo. Ako som už viackrát spomínal aj pre médiá, Dunajská Streda mi poskytla pomocnú ruku v čase, keď sa mi problémy s kolenom nezlepšili a už som pomaly rozmýšľal nad ukončením kariéry. Vybavili mi doktora vo Viedni, ku ktorému sa snažím chodiť aspoň raz týždenne. Dali ma tam dokopy, odohral som osem zápasov a koleno držalo. Problémy v kabíne aj celkovo v klube boli, situácia nebola ideálna a nakoniec prišlo to, čo sa možno aj dalo očakávať - vypadli sme. Prišla nová sezóna, s ňou nový tréner a noví hráči, káder sa prakticky na deväťdesiat percent obmenil. Debaty s trénerom aj s pánom Antalom naznačovali, že chcú ísť inou cestou, preto som pristúpil na alternatívu zostať v mužstve aj pre novú sezónu. Dala sa dokopy veľmi dobrá partia, tréneri aj celý tím. Celá partia v mužstve bola výborná, čo sa prejavilo aj na ihrisku a dostavili sa výsledky. Každý vie, aké problémy boli v klube, miestami nebola voda, ale na danú situáciu sme získali veľmi slušných 34 bodov. Po jeseni sme jeden bod za Podbrezovou a máme plusové body. Na jar máme priaznivé rozlosovanie, takže je to rozohrané veľmi dobre a je tu veľká šanca dostať sa späť do prvej ligy. Je tu samozrejme otázka, ako sa k tomu postaví vedenie. Záleží vo veľkej časti na nich.“

 

Branislav Fodrek, 31-ročný kapitán DAC-u

Zaznelo pred vami niekedy zo strany vedenia, že cieľom sezóny je vrátiť sa do Corgoň ligy?

„Čo viem, predsezónne ciele boli okolo 8.-10. miesta. O okamžitom návrate sa nahlas nehovorilo. Ale keď sme sa už dostali na vrchné priečky, bola by škoda neskúsiť o to zabojovať. Výsledky boli, aj keď herne to nebolo vždy ideálne. Išli sme od zápasu k zápasu, vždy s cieľom vyhrať ten najbližší. Situácia sa vyvinula tak, ako sa vyvinula, po jeseni sme o bod za prvým, čo nie je neriešiteľná situácia. Nehovorí sa o tom nahlas, ale každého želaním je, aby sa tu opäť hrala prvá liga.“

 

Keby si porovnal jarné mužstvo s jesenným, hoci hrajú v inej súťaži, ako by to vyznelo?

„Aj v prvej lige mal káder svoju kvalitu. V čom je však diametrálny rozdiel, to je partia v kabíne. Momentálne je o tristo percent lepšia ako minulý rok, aj celková atmosféra bola na jeseň výborná. Nerád by som porovnával kvalitu, ale myslím si, že teraz máme dobré mužstvo.“

 

Ako kapitán, akú známku by si dal svojmu mužstvu za uplynulú jeseň?

„Nerád by som hodnotil, stále som len hráč a na to sú tam tréneri a kompetentní ľudia. My starší sme sa snažili ťahať a držať kabínu v správnom napätí. Keď bolo treba, aj sme odľahčili, keď bolo treba potiahli, rovnako na ihrisku. Chalani nás rešpektovali, mali sme veľmi dobré vzťahy a nebol jediný problém. Všetci sme ťahali za jeden koniec a aj preto sa dostavili výsledky.“

 

Veľa sa popísalo o podmienkach na štadióne. Aká bola atmosféra v šatni? Vnímalo vôbec mužstvo konflikt medzi mestom a klubom?

„Na jednej strane sa hovorí, že hráči sú na to, aby hrali. To je pravda, ale podmienky neboli vždy ideálne. Nie je to žiadne tajomstvo. Čo sa týka konfliktu klub - mesto, ja sa priznám, že ani neviem úplne o čo ide. Musia si to riešiť sami medzi sebou, nás zaujíma športová stránka. Samozrejme, v konečnom dôsledku sa to dotýka aj nás. Určite nebolo všetko príjemné, ale snažili sme sa aj cez to nejak preniesť. Vždy sa dá pripraviť na zápas. Poviem to tak - možno to nebolo úplne ideálne, ale nejako sme to zvládli, jeseň sme odohrali a uvidíme, čo bude ďalej.“

 

Ako sa konkrétne prejavili tie nevhodné podmienky?

„Všade sa hovorilo, že nebola elektrika. Prakticky ale bola stále, nepamätám si, že by sme ju nemali. Aj teplo sme mali. Nebolo to síce ideálne, ale nechcem to nejako rozpytvávať. Veci z kabíny by sa ani nemali ťahať von, čo bolo v kabíne, malo by tam aj zostať. Určite to nebol Real Madrid, ale zas každý si je vedomý, že nehrá za Real. Na druhej strane, celkom sme sa s tým popasovali a odohrali sme dobré zápasy.“

 

Počas svojej bohatej kariéry si toho preskákal dosť, či už doma, alebo v zahraničí. Ako celkovo hodnotíš podmienky v klube?

„Nie je tajomstvom, že na Slovensku má viac klubov svoje problémy, finančné aj iné. Nerád by som porovnával. Je niečo úplne iné hrať v Rusku, kde sa hráč stará iba o futbal, to je jeho jediná povinnosť a o všetko ostatné má postarané. Ten servis okolo a ekonomické možnosti sa nedajú porovnať. V Rusku, ale aj v Artmedii a Slovane, boli niekde inde. Netreba zabúdať, že je to stále druhá liga, preto by som nerád porovnával. Aj keď futbal je všade rovnaký. V  daných podmienkach, ktoré neboli vždy ideálne, celé mužstvo pracovalo dobre. Výsledky možno mohli byť ešte lepšie, niekedy sme mali aj kúsok šťastia, inokedy sa odklonilo. Myslím si, že v klube môže byť spokojnosť s momentálnym postavením a počtom bodov.“

 

Po niektorých zápasoch, najmä prehratých, sa všeličo pohovorilo o tom, že klub dlží hráčom peniaze. Môžeš toto vyvrátiť, prípadne potvrdiť?

„Povedal by som to tak, že nie vždy to bolo ideálne. Ale čo počujem od kamarátov, s týmto problémom sa boria aj iné kluby, dokonca aj prvoligové. Nie sú to neviem ako veľké čiastky. Väčšiu časť sme mali vyplatenú. Bolo to utrčite lepšie ako minulý rok, aj keď to nebolo úplne ideálne.“

 

Podľa niektorých informácií boli skúsenejší hráči vyplatení dopredu.

„Čítal som to viackrát, ale musím tiež vyvrátiť, že mi starší hráči sme mali dopredu všetko vyplatené. Nie je pravda, že sme chceli dopredu všetky peniaze. Nejaké dohody sme mali, istú časť sme dostali na začiatok, ale určite to nebolo tak, že by štyri mesiace boli dopredu vyplatené. Čiže, boli sme na jednej lodi. Samozrejme, ak je tu niekto dlhšie a má nejaké staršie veci nevysporiadané, to je iná vec. Ale obrazne, kto je tu štyri mesiace, logicky mu klub nemôže dĺžiť osem mesiacov. Nebola to teda úplne pravda, ale nebolo to niečo závratné. Z tejto stránky to bolo lepšie ako minulý rok, ale nebolo to ideálne.“

 

Nedoplatky zo strany klubu teda nemohli mať dopad na výsledky?

„Na samotné výsledky ani nie. Každý mý svoje problémy, aj my sme ich mali. Možno niektoré nie sú tajomstvom, niektoré ďalšie nebudem vyťahovať a ostanú medzi nami. K tomu by sa mali vyjadriť kompetentnejší. Zhrniem to takto - nejaké malé podĺžnosti ešte sú, aj keď vieme, že vedenie má problémy s mestom a peniaze musí dávať aj inde. Väčšiu časť sme mali vyplatenú, nejaké malé drobnosti tam zostali. Ale zatiaľ sme sa vždy dohodli a pevne verím, že dohody budú platiť.“

 

Čo by podľa teba mohlo dunajskostredský futbal posunúť dopredu, vyššie?

„Vyčistiť si všetky vzťahy. Čo ja sledujem, zo strany ľudí je veľmi zlá atmosféra voči klubu. Viem, že nechcú chodiť, vyhlásili bojkot, na čo v konečnom dôsledku doplácajú futbalisti. Určite sa hrá lepšie, keď je viac ľudí, ako keď ich je tam tisíc. Navyše, v Dunajskej Strede je náročný divák. Ak v druhej minúte človek spraví chybu, už nadávajú. Nechcem hľadať alibi, ale vtedy sa nehrá ľahko. Pamätám si, aká fantastická atmosféra tam vždy bola. Každopádne, je to fubalové mesto, spolu so Slovanom a Trnavou mala Dunajská vždy najviac fanúšikov a najlepšiu atomosféru. Je škoda, že ľudia nechodia. Aj v živote platí, že musí byť čistý stôl a vysporiadané vzťahy. Určite by futbal v Dunajskej Strede posunulo, keby vedenie našlo spoločnú reč s mestom a veci by fungovali tak, ako majú.“

 

Ako sa ti páčila práca pod trénerom Radványim? Veľa jeho bývalých, ale aj súčasných zverencov chváli jeho metódy. Čo považuješ za jeho prednosti?

„V prvom rade, po ľudskej stránke je seriózny a férový. Čo povedal, to vždy platilo a to sa snažil preniesť aj do kabíny. Nevyvíja na hráčov zbytočný tlak, ale autoritu má. Je vidno, že hrával futbal. Snaží sa priniesť moderné veci, či už z doby keď hrával, alebo ktoré nadobudol stážami a počas trénovania. Je mladý, ambiciózny, s vlastnou filozofiou. Vie, čo chce hrať, či sa vyhráva, alebo prehráva. Sleduje svoju vlastnú líniu a snaží sa vychádzať s hráčmi, máme dobrý a seriózny vzťah. Sám prispel k tomu, že sa vytvorila dobrá partia, kabínu si postavil na svoju stranu. A hráči išli za ním, bojovali aj za trénera.“

 

Rovnakú otázku dostal aj tréner, pýtam sa aj teba: čo bol vrchol a čo prepad sezóny? Čo bolo to najlepšie a najhoršie počas posledných mesiacov?

„Ešte sa vrátim k tej otázke, čo sa mi nepáčilo v sezóne. Každý má právo na výbuch. Ja kritiku prijmem, mám niečo za sebou a mám dostatočnú sebareflexiu. Viem, že ani mne všetky zápasy ideálne nevyšli, dokážem sa ohodnotiť. Kto futbal hrával vie, že niekedy to ide samé, inokedy človek robí čo chce, možno robí ešte viac, a predsa to nejde. Nás taký zápas zastihol doma s Dolným Kubínom, keď sa nám nevydarilo prakticky nič. Bol to proste výbuch, hrali sme veľmi zle. Začali sa šíriť reči a to sa nedalo nevšimnúť si. Na Slovensku je to proste tak, keď niekto prekvapí, už sa okamžite špekuluje o predaji zápasov a tipovaní. Mňa to zarazilo a trápilo. Človek sa v takých momentoch zamyslí a pýta sa, o čom to celé je. Chýba dôvera k hráčom. V živote som takú vec nespravil a myslím si, že nikto taký v kabíne nie je. Mali sme dobrú sériu, vyhrávali sme a zrazu prišla jedna prehra. A pomaly sme boli obviňovaní, že predávame zápasy. To ma zaskočilo, ale aj cez to som sa preniesol. Ľudia sú všelijaki, už to ťažko zmeníme. Toto bolo najhoršie v jesennej časti. Sami sme si uvedomili, že ten zápas nám nevyšiel a boli sme radi, že sa nám to podarilo napraviť v ďalšom kole v Senci, kde sme víťazstvom v malom derby dali zabudnúť na ten zlý výkon.“

 

A čo bolo vrcholom jesene?

„Pozitívny je určite fakt, že sme zvládnuli šesťbodové zápasy, doma a vonku so Sencom a s Podbrezovou. Porazili sme Michalovce, prvý polčas nám veľmi vyšiel, aj keď sme sa gólovo nepresadili. Dali sme 3-4 tyčky, mali sme obrovské množstvo šancí a doplatili sme na ich nepremieňanie. To bolo mínus nášho mužstva, že sme sa nedokázali výraznejšie presadiť a spraviť si niektoré zápasy ľahšie. Každé víťazstvo bolo o gól, triasli sme sa do konca. Mali sme viac zápasov, kde by sa dalo nájsť veľa pozitív, aj také, ktoré nám nevyšli úplne ideálne. Netreba zabúdať, že mužstvo sa dávalo dokopy prakticky od začiatku sezóny, došlo k množstvu zmien. Chvíľku potrvá, kým sa mužstvo dá dokopy, zvykneme si na seba. Aj to sa podpísalo pod nevyrovnané výkony. Veľmi dôležité je, že sme zvládli tie kľúčové zápasy. Máme výbornú východiskovú pozíciu do jarnej časti, z posledných deväť zápasov máme šesť doma a aj všetkých silných privítame na našom štadióne. Každý hráč si želá, aby sa tie vzťahy dali do poriadku, ľudia si našli cestu na štadión a my sme mohli hrať dobrý futbal, ktorý by sa im páčil. Preto sa futbal robí.“

 

Tréner Radványi považuje tvoju nepremenenú jedenástku v domácom zápase proti Ružinej za jeden zo zlomových okamihov sezóny. Podľa jeho názoru, ten moment ťa chytil a aj kvôli tomu si celú jeseň nedal gól.

„To sa mi ešte nestalo, aj keď na druhej strane toľko asistencií som tiež ešte nemal. Ale som rád, že keď bolo treba, ostatní chalani góly dali. Uvidíme čo prinesie budúcnosť, ale verím, že tie moje góly prídu v najvhodnejšiu dobu. Samozrejme, to bol taký zlomový moment, možno aj z mojej strany. Dvanásta minúta, penalta. Relatívne dobre sa mi hralo, veril som si. Chýbalo troška šťastia, trafil som brvno. Tam som možno urazil šťastenu. Odvtedy som sa trápil so streľbou, pozahadzoval šance, už to nechelo padnúť z ničoho. To sa stane, treba to zlomiť. Na jeseň sa mi to nepodarilo, ale dôležité bolo, že aj tak sme vyhrávali. Vždy sa našiel niekto, kto ten gól dal. Možno keby sme dali Ružinej sedmičku, tak sa vystrieľame. Ale z psychologického hľadiska to zlomové bolo, možno by sa na to inak pozeralo. V tomto smere súhlasím s trénerom, bol to jeden z tých momentov, ktorý nám mohol pomôcť. Takto sme si zápas spravili dramatickejším. Ale aspoň si diváci prišli na svoje.“

 

Podľa toho, čo sme počuli od trénera aj od hráčov, druhá liga je celkom divočina. Ako by si hodnotil jej kvalitu a zázemie?

„Nepoužil by som slovo divočina, hoci v niektorých zápasoch to bolo veselé. Ale emócie patria k futbalu. Niekedy sme sa čudovali, aká atmosféra sa vytvorilo okolo nás, ako vraj bol DAC tlačený rozhodcami. Môžem vymenovať niekoľko zápasov, v ktorých sme sa mohli cítiť poškodení my. Ale povedali sme si, že nebudeme vyplakávať na rozhodcov, ako to niektorí robili u nás. Keď sa prehrá, vždy bude niekto nespokojný. Bola situácia, keď súper po spornom rohu dostal gól. Nepýtali sa, prečo z rohu dostali gól, ale prečo bol roh. Hľadali si alibi. Mali využiť šance a mohli vyhrať, nemuseli by hladať výhovorky v rozhodcovi, v elektrike, vo vode, vo všetkom. Aj to je súčasť slovenskej mentality. Takisto nie je príjemné, keď hráčovi od prvej minúty nadávajú do všetkého možného. Mal by sa s tým každý vyrovnať, ale niekedy tá hranica bola prekročená. Vyleteli sme aj my skúsenejší, trošku sa nechali vyprovokovať a vypenili sme, ako sa hovorí. Na druhej strane, aj emócie a nečakané situácie patria k futbalu. To robí futbal futbalom.“

 

Keď už sme pri tom, čo sa dialo v Ružinej? Na internete sa objavilo, že ste s Braňom Obžerom inzultovali usporiadateľa.

„Bolo tam síce veselo, ale určite som nikoho nezbil. Musím sa tomu zasmiať. Boli tam emócie, slovné konflikty, čo nemá nič spoločné s futbalom. Od príchodu sme cítili obrovskú nevraživosť, aj zo strany usporiadateľov, to ma fakt prekvapilo. Ten konflikt by som nerád rozpytvával. Asi šiesti-siedmi usporiadatelia mi začali nadávať, ja som iba dal ruku preč, aby sa nedotýkali. Malé divadlo, ale nič sa nestalo, žiadna inzultácia. Viedli sme v polčase 1:0 a tiež hľadali chybu všade inde, len nie v sebe. Ružiná chcela vyhrať za každú cenu, aby sa odpútala od posledného miesta. Možno sa cítili ukrivdení za ten zápas u nás, aj keď nemali byť prečo. Všetci boli premotivovaní, ale na konci domáci majiteľ prišiel do kabíny, podal nám ruky a ospravedlnil sa. To berieme a ideme ďalej. Emócie patria k futbalu, vidíme to aj inde. Najpodstatnejšie je, že sme vyhrali 2:1.“

 

Predtým bolo niečo podobné v Michalovciach. Na videozázname vidno, ako Velickému pri autovej čiare vyrazili loptu z ruky...

„To boli ďalší ukrivdení. Nerád sa k rozhodcom vyjadrujem, prehrali sme tam 1:0, spravili sme jednu chybu a oni to využili. Púšťali dvojmetrové ofsajdy a nám každý útok odpískal útočné fauly. To som nevidel ani v basketbale. Už len tých štrnásť žltých a červená je niečo nenormálne, pričom to nebol žiadny tvrdý zápas. Ale netreba sa k tomu vracať. Bol to poučný zápas. Vedeli sme, že bude dusno, ale nečakali sme niečo až také. Množno sme to mentálne nezvládli. Potom aj vznikla tá strkanica, keď vybehla celá lavička a ľudia z tribúny na Stana Velického, Joža Olejníka vylúčili. Nedostali sme sa do žiadnej akcie, lebo každá bola zastavená. Samozrejme, súper má potom tlak a vyzerá to na jednoznačnú prevahu. Ale treba sa pozerať dopredu.“

 

V úvode sezóny si sa vyjadril, že máš dohodu s klubom do konca novembra. Stále to platí?

„Vedenie si musí v prvom rade určiť, čo bude ďalej, ako to chcú robiť. Väčšina mužstva má hosťovanie do konca decembra, ja som skončil koncom novembra. Čiže na ťahu je vedenie. Rozišli sme sa v tom, že si po sezóne troška oddýchneme, potrebujem nabrať sily, a potom si k tomu sadneme. Káder bol kvalitný, a keby sa ešte zvýšila konkurencia, len by to mužstvu pomohlo. Na jar by sme mohli byť veľmi silní, možno ešte silnejší ako teraz. Sme radi, že sa každý na nás vyhecuje, je to také malé vysvedčenie, že nás berú vážne a už nie sme fackovací panák ako v prvej lige, kde si pomaly každý trúfal. Po futbalovej stránke sme boli na dobrej ceste a keby sa v tom pokračovalo, a dali by sa dokopy aj tie veci okolo, bolo by všetko super. Bolo by pekné, keby sa v Dunajskej Strede hral opäť prvoligový futbal so všetkým čo k tomu patrí - s diváckou kulisou a vyčistenými vzťahmi. Aby mali ľudia aj hráči radosť a Dunajská Streda bola opäť futbalové mesto. Históriu má veľkú, jednu z najväčších na Slovensku.“

 

Máš momentálne nejaké ponuky?

„Ešte je na to priskoro. Nečakám žiaden zázrak, uvidím, aké možnosti budú. Ja som každej debate otvorený. Osobne som tu bol spokojný, v dobrej partii sme sa tešili na tréningy. Aj ľudia videli, že sme nedošli len, ako sa hovorí, zahrať si hodové zápasy, ale makali sme. Každý chcel odovzdať maximum, čo v ňom bolo. Aj keď nie vždy to išlo, ale bolo vidno, že sme sa chceli pobiť o dobré výsledky. Určite by som chcel, aby sa nám s DAC darilo aj ďalej. Mám to kúsok z domu, takže som bol spokojný. Uvidíme, čo bude ďalej.“

 

A máš prípadne informácie od ostatných spoluhráčov, či chcú zostať?

„Viem, že Stano Velický aj Braňo Obžera mali nejaké ponuky, ale všetko je otvorené. Telefonáty boli, ale poučil som sa a nemám veľké oči. Oťukávačky beriem s rezervou. Keby sa partia udržala a všetko by fungovalo ako má, ja by som rád zostal. Rád by som si zahral s touto partiou v Dunajskej Strede prvú ligu.“

 

Na jar si sa vrátil na trávniky po sérii ťažkých zranení. Ako sa momentálne cítiš fyzicky a zdravotne?

„Tréneri trošku brali ohľad na tie moje štyri operácie, ale prakticky celú jesennú časť som odohral bez problémov, čomu sa veľmi teším. Mal som len dvojtýždňový výpadok kvôli menšiemu zápalu v kolene. Zdravie je pre mňa základ, lebo len zdravý hráč môže podať dobrý výkon. Keď niečo bolí, aj výkon klesá a to sa prenáša na celé mužstvo. Je to o režime, trvalo dlhšie dostať sa do toho, predsa len už nemám dvadsať rokov. Snažím sa dodržiavať správny režim a aspoň raz týždenne ísť do Viedne na silový tréning. Sú tam dobrí odborníci, je to dobrá prevencia proti zraneniam. Ale futbalový život je taký - nikdy neviete čo bude zajtra. Stačí jeden pohyb a človek sa môže zraniť. Každý sa pýta, koľko ešte budem hrať. Neviem, je zbytočné sa nad tým zamýšľať. Snažím sa robiť tak, aby som bol vždy na sto percent pripravený a pevne verím, že to potiahnem čo najdlhšie.“

 

Romýšľaš už aj nad tým, čo budeš robiť po ukončení hráčskej kariéry?

„Jasne, človek či chce, či neche, musí na to myslieť. Keď som bol dlhšie zranený, myšlienky tým smerom išli. Ja sa toho nebojím, myslím si, že blbý nie som a od nudy by som určite nezomrel. Futbal robím od malička, pokiaľ ešte budem stíhať a aj zdravie bude slúžiť, chcel by som pri ňom vydržať čo najdlhšie. Dovtedy, kým je to viac o radosti ako o bolesti. Ten koniec raz príde a určite som k nemu čoraz bližšie, ale riešiť to budem až keď to príde.“

 

Čo by ťa bavilo?

„Chcem zostať pri športe, najlepšie pri futbale. Ale nemôžu byť všetci tréneri a manažéri. Nejaké vízie sú, ale nemám ešte nič konkrétne.“

 

Kam vo svojej bohatej kariére by si zaradil účinkovanie v DAC?

„Každý klub, v ktorom som hral, mi prirástol k srdcu. Aj keď tam už nie som, sledujem výsledky, cítim, že som bol súčasť toho klubu. Hrám stále profesionálny futbal, čiže keď sú výsledky, aj hráč sa lepšie cíti. Ja som si vážil každú príležitosť, vážim si aj to, že som v Dunajskej Strede, kde mi pomohli a môžem pravidelne hrávať. Som zdravý, mám to kúsok domov, môžem hrať futbal na profesionálnej úrovni. Som za to vďačný.“

 

Pred pár rokmi chodili v našom meste na futbal tisícky divákov, ktorí vytvárali výbornú atmosféru. Koniec-koncov, sám si to zažil ako súper. Ľudia ale časom zistili, že v klube, do ktorého dáva väčšinový majiteľ ročne takmer 3 milióny EUR, by mali veci fungovať inak. Takže, aj keď mužstvo bojuje o čelo druholigovej tabuľky, fanúšik na to nereflektuje. Čo by si na odkázal fanúšikom DAC-u?

„Viem o problémoch, takže by som si želal, aby sa tie veci dali do poriadku a vzťahy sa vyčistili. Verím, že opäť začnú chodiť a vytvoria atmosféru, o ktorej bola Dunajská známa. Jeden bez druhého ťažko dosiahneme nejaké výsledky. Bolo by veľmi dobré, keby sa vytvoril súlad medzi vedením, fanúšikmi a hráčmi, z našej strany problém nebude nikdy. Spoločnými silami sa môžeme vrátiť do prvej ligy. Rád by som zažil, aby sme hrali dôstojne najvyššiu súťaž, so všetkým čo k tomu patrí a aby znova ožilo to futbalové mesto. Neviem, nakoľko je to reálne. Necítim sa byť kompetentný, nie som desať rokov v klube a ani nie som rodený Dunajskostredčan. Tie problémy sú dlhšie, každý má oči a uši, vidí a číta noviny. Viem, že to netrvá ani týždeň, ani mesiac, ale už dlhšie. Celkovo je v slovenskom futbale priveľa pesimizmu a negativizmu, tá mienka o našom futbale je taká aká je. Ale nemyslím si, že všetko je také zlé ako sa prezentuje. Každý by mal začať od seba, futbal sa nedá oklamať - on to vráti. Určite je škoda, že ľudia nechodia na naše zápasy. Cítiť, že futbal majú radi, hoci nechodia na ligu, ale zastavia nás, sledujú a vedia ako stojí mužstvo.“

(nk, 10.12.2012)