Bolo ako bude? (Glosa Tibora Poóra - 1. časť)

  

Tĺkovláda

 

Aj posledná šálka kávy pripravená aby spríjemnila čítanie hodnotiacich článkov sezóny je už dopitá. Zaťahujem ručnú brzdu. Hrozí totiž, že článkami - ktoré si už v podstate ani nedajú námahu argumentovať spôsobom akým kážu odborné futbalové znalosti, futbalové zákony písané aj nepísané - sa dám zmanipulovať aj ja. Stokrát opakovaná... však to poznáte...

 

Neovanul ma závan naivity, ale mám taký dojem, že väčšine pri futbale dnes činných ľudí chýba, okrem iných „maličkostí“, aj tzv. zbojnícka česť (betyárbecsület). Betyár riadiť klub tak, že má na futbal skur...ne veľa peňazí (alebo sk. žiadne peniaze), a popritom by sk. nerozumel futbalu, no, betyár by povedal: Chlapi, veď ja viem, že je to jedno veľké divadlo, ale mne ide o prachy... Alebo: Máme iba na takúto úroveň, nechceme vám sľubovať hory-doly...

 

Je mi trochu ľúto trénerov, podotknem, nie každého. Trénerská licencia sa nedáva zadarmo a musím uznať, že je na Slovensku celkom pekný počet zdatných, rozumných a odborne podkutých trénerov. Efekt je však minimálny, ich zdatnosť je v praxi na „milú Jarmilu“. Dôvod? Corgoň liga a druhá liga sú plné klubov s bizarnými majiteľmi, ktorým je lauter jedno, čo priniesol zápas trebárs po kvalitatívnej stránke či taktickej stránke. Je im jedno, čo ten či onen zápas, sezóna, prináša do budúcnosti. V slovenskom futbale viacročná strategická práca takmer nikde nie je trendy... Trendy je iba jedno motto – „kapánek“ nesprávne pochopené - CARPE DIEM. A tomu sa podriaďuje všetko.

 

Aj preto po zápasoch často s údivom počúvame, ako tréneri hovoria, optimisticko-pozitívne, o nestráviteľnom zápase ako o výbornom. Asi musia. Keďže nemám rukolapný dôkaz, spýtam sa takto: Vie mi niekto rozumne vysvetliť, prečo by tréneri s licenciami riskovali, že ich verejnosť prichytí pri zápasovej analýze plnej neodbornosti, ktorá by pri tabuli pred futbalovým kantorom znamenala dve-tri nedostatočné? Jedna z verzií je, že tĺci, ktorí kormidlujú kluby na Slovensku, dávajú prednosť tomu ak tréner nehovorí k veci, ale od veci. Tragédiou celej generácie zdatných trénerov je, že dnes musia pracovať pod ich taktovkou...

 

Správy z domova... Napríklad. Dočítal som sa „niekde“, že zápas s Rimavskou Sobotou v domácom prostredí bol kvalitný. Hm... Ak by niekto zohnal DVD zo zápasu, nebolo by ťažké podujať sa na polemiku a jasnými, faktickými - nie imaginárnymi či pocitovými - argumentmi aj obhájiť názor, že po taktickej stránke, z hľadiska hernej disciplíny, či defenzívnej (ne)kvality bol tento zápas pravým opakom kvalitného. A za normálnych okolností by si väčšina hráčov oboch mužstiev po zápase zaslúžila tvrdú kritiku, aj mediálnu.

 

Klubom, ktoré chcú v médiách čítať a počuť o nestráviteľnom ako o mejsterštyku, idú po ruke žurnalisti, ktorí inú ako deskriptívnu žurnalistiku, zdá sa, v podstate vzdali. Výsledkom je, že v dobe keď je priam galaktický priestor na názorové a analytické počiny, si divák-čitateľ o jednom zápase prečíta „stokrát“ ten istý faktografický článok, alebo jeho viac či menej podarenú variáciu či okopčenie.

 

O zápasoch našich bolo napísané nepreberné množstvo skvostov, v prospech aj v neprospech, mňa najviac „dostal“ počin kolegu známeho pod menom Dobrák. Na oficiálnej tlačovke potvrdil Mikimu, že brankár domácich zroloval hráča DAC-u a mal ísť von. V pondelkovom vydaní sa však celé Slovensko dozvedelo, že: „...domáci brankár a útočník Johancsik, ktorý bol pri nej na šestnástke skôr, v súboji obidvaja spadli, lopta sa odkotúľala...“. Hm... Verné a plastické zobrazenie šaškárne zvanej slovenský klubový futbal.

 

Funkcionári, tréneri, hráči a žurnalisti už-už siahajú na absolútne dno. Hrozí, že nebude nasledovať žiaden odraz. Preto obrovská česť všetkým výnimkám, ktoré sa proti tomu vzoprú a budú aj úspešné!

(Tibor Poór, 18.12.2012)