Hlavou a srdcom (Komentár Tibora Poóra)

  

TJ Vrakúň - MŠO Štúrovo 2:1

 

Prohászka Otakar

FOTO: Bíró Attila

Zápasy domácich, po odchode kanoniera Heseka, budú pravdepodobne o dvoch veciach. Ako a či sa vôbec podarí nahradiť Heseka, a do akej miery bude nutné zmeniť kvôli tomu herný štýl mužstva.

 

V nedeľu sme videli ofenzívu z obidvoch krajov, hlavne cez dravé výpady mladého Bódisa Patrika.

 

Mimochodom Bódis. Nie najhoršie. Nemá problém v súbojoch jeden na jedného - v druhej lige je kopa hráčov, ktorí s týmto problém naopak majú - ukázal pár šikovných, prekvapivých ťahov.

 

K priebehu zápasu. Domáci inkasovali ako prví a gól určite nebol náhodný. I keď v reťazci chýb bola na začiatku chybná prihrávka Borbélya Balázsa, systémovejšou chybou bol opakujúci sa malý dôraz kapitána Audiho. V jeho priestore sa odohrávajú kľúčové súboje, ktoré sa bez tvrdosti a dôrazu nemôžu skončiť v jeho prospech. Pri góle bol naviac rozhodený stred obrany, prihrávka za chrbát a šup ho tam... Čiže dôraz, a v strede ihriska aj tvrdší, férový súboj s rizikom faulu. Určite lepšia varianta, ako poskytnúť súperovi priestor na kolmicu za chrbát obrany.

 

Druhý polčas bol v znamení Németha Krisztiána. Beztak odohral v obrane nespočetné množstvo hlavičkových súbojov, no minútu po minúte pribúdali aj rovnaké súboje (snáď okrem jednej všetky víťazné) pred súperovou bránou. Samozrejme, posunul sa dopredu, pendloval medzi zálohou a útokom, pri centroch bol vlastne na pozícii zakončovateľa.

 

Z množstva centrov sa nakoniec ujali dve hlavičky starých harcovníkov, najprv Krisztiho, a pár minút pre koncom aj podarená (snáď na šiesty pokus) hlavička Balázsa.

 

Z predchádzajúcich viet je už možno zrejmé, koho určím za muža zápasu. Bol ním samozrejme všadebol Kriszti. V tesnom závese za ním bol brankár hostí Prohászka Otakar.

 

Nepodarilo sa mi zistiť či - podľa výzoru asi dvadsaťročný, ale podľa vlastných slov tridsaťročný - gólman chytal aj vyššiu súťaž. Ak nie, handikapom bola asi jeho menšia výška (aj v nedeľu) a asi nemal v pravú chvíľu potrebné šťastie. Napriek tomu sme videli výborného brankára, ktorý dirigoval a - úplne právom - zvýšil hlas, ak videl lajdácky prístup svojich spoluhráčov. Snívanie v bdelom stave, prechádzky v prírode, na to je čas vymedzený pred a po zápase... A videli sme hlavne štýlového - čo by mu veľa ligových kolegov mohlo závidieť - brankára s istou rukou a s istými nohami.

 

Ruky a nohy, ale nakoniec v zápase rozhodlo niečo iné. Hlava a neúnavná bojovnosť, teda srdce.

(Tibor Poór, 15.3.2013)