Rozhovor s Jozefom Olejníkom, asistentom trénera DAC - 2. časť

Na značke klubu treba stále pracovať

 

V prvých dvoch jarných súbojoch nenastúpil v A-mužstve ani jeden odchovanec. Kam sa stratili?

„DAC bude vždy DAC. Pre ľudí na južnom Slovensku a v tomto regióne je to malá Sparta Praha, či sa to niekomu páči, alebo nie. To meno stále bude a na tej značke treba stále pracovať. Od DAC-u sa vždy očakávajú výsledky. Preto ľudí nebude zaujímať, či hráme s odchovancami, ale o záchranu, prípadne vypadneme z 2. ligy. Ak budú mať kvalitu, budú hrať odchovanci. Záleží na jedinej veci - či tí chlapci na to majú, alebo nie. Prečo by tréner nemal postaviť hráča, ktorý je dobrý? Videli sme výsledky béčka na jeseň, pomaly vypadáva z piatej ligy. Fakty sú dané, s tým sa nedá nič urobiť. A z hráčov, ktorí z béčka odišli, ani jeden nešiel do vyššej súťaže. Futbal sa nehrá iba v Dunajskej Strede, mnoho hráčov odišlo hrať inde. Ale kde sa presadili? Práve tu dostali príležitosť, no šance sa nechytili. Koho je to chyba? My by sme boli najradšej, keby domáci hráči, do ktorých netreba nič investovať, hrali dobre. To je predsa ideálny stav, keď hráča vytiahneš z dorastu a o dva-tri roky s ním môžeš počítať. Napríklad Zsolti Németh, bývalý reprezentant. Je v poriadku, že skončil v Komárne? Prečo po ňom nesiahli iné kluby? Mal príležitosť tri roky sa presadiť. V zime bol v treťoligových Nových Zámkoch a tam ho nechceli. Ja som tiež odchovanec Prešova a nikdy som nehral v jeho áčku prvú ligu. Ale hral som inde, podobne sa aj mnohí moji spoluhráči uplatnili inde. Čiže kvalita sa musí presadiť. A môže sa mu to podariť aj inde, nielen tu v DAC.“

 

Keď už spomínaš Zsoltiho, prečo sa podľa teba nedokázal uplatniť?

„Trénoval som jeho vekovú kategóriu a mám o nej prehľad. Hráčov ako on behávalo po trávnikoch spústa. Tým, že dostal šancu v prvoligovom mužstve, automaticky sa dostal aj do reprezentácie do 19 rokov. Lenže jeden čas špekuloval a odmietal reprezentovať. Chýbala mu určitá pokora a rešpekt pred tým, že niečo môže vo futbale dosiahnuť. Nehovorím, že nemá talent, ale svojim spôsobom ho premrhal. Na porovnanie, teraz k nám prišli z dorasteneckej liahne Ružomberka 20-roční hráči, ktorí odohrali za A-mužstvo možno 1-2 ligové zápasy. Naopak, Zsolti dostal obrovskú šancu, v lige odohral relatívne dosť zápasov, mal teda príležitosť predať sa. Ale svoj talent nerozvíjal a ostatné kluby si ho nevšimli. Nesúhlasím s tým, že mu bolo ublížené. Bol híčkaný, rozmaznávaný. A teraz by mal hrávať len preto, že je domáci, aj keď kvalitou nedosahuje Beňa, ktorý v zime prišiel z Dubnice a má takisto 22 rokov? Držím mu palce, aby si ho v Komárne niekto všimol a kúpil do 1. ligy, čo sa môže stať ak sa spamätá. Osobne nemám nič proti nemu, len som ho uviedol ako príklad. Ale mohli by sme menovať ďalej, lebo tých príkladov je veľa. Ešte raz opakujem, Dunajská Streda je braná v regióne ako malá Sparta a od mužstva sú očakávané výsledky. A keď výsledky nebudú, zodpovedný je tréner.

 

Kedy si sa so Zsoltim prvýkrát dostal do kontaktu?

„Nechcem aby to vyznelo, že len Zsolti, lebo môžeme povedať aj iné mená...“

 

... ale on je výborný príklad, lebo v roku 2009 prišiel ako 18-ročný obrovský talent, ktorý aj ukázal. Ale namiesto toho, aby sa tu z neho stal špičkový futbalista, na čo mal predpoklady, stal sa presný opak a prepadol sa do 4. ligy. Je to len kvôli charakterovým vlastnostiam?

„Áno, len kvôli tomu, že prišlo uspokojenie, prestal mať pokoru a hľadal vinu tam, kde nie je. S mladým hráčom je to ťažké, lebo k tomu, aby sa vyvíjal, potrebuje dostatočnú inteligenciu, potrebuje niektoré veci stráviť a ako rýchlo ide hore potrebuje to ustáť. Ja som vyšiel z liahne, kde sme boli dorasteneckí federálni majstri, ale do prvého mužtva sa z nás dostali iba traja chlapci. Všetci ostatní sme sa rozpŕchli po Slovensku, pretože sme mali cieľ, víziu a chceli sme hrať futbal. To je veľmi dôležité, aby u mladých chlapcov nenastalo uspokojenie a mali stále novú motiváciu.“

 

Akú motiváciu máš na mysli?

„Prvotná motivácia môže byť hocijaká, môžu to byť aj peniaze, čo však podľa mňa nie je správne. Musí mať túžbu po sebarealizácii a túžbu dokázať niečo v športe. Je to individuálne, ale ten motív musí byť.“

 

V mládeži do približne 14 rokov sme vyrovnaní aj najväčším klubom. V doraste však už na elitu strácame. Trénoval si žiakov, dorast, aj B-mužstvo, máš teda dobrý prehľad o mládeži a odchovancoch. Kde sa v tom procese medzi 14-15 až 20-21 rokov stráca kvalita?

„Hlavnú príčinu vidím v tom, že chýba konkurenčné prostredie medzi chlapcami, aby v DAC hrali len tí najlepší. Len to posúva jednotlivca dopredu. Potom sa môže urobiť selekcia hráčov, a to z výkonnostných, alebo - čo je podľa mňa dôležitejšie - z charakterových príčin. V nemeckom futbale v určitom veku veľmi dbajú na charakterové vlastnosti detí, ako sú sebaobetovanie, víťazná mentalita, vôľa, kolektívnosť. V konečnom dôsledku, po 12 rokoch začínajú zbierať ovocie a v blízkej dobe zosadia Španielov z futbalového trónu. A to hovorím ako fanúšik AC Miláno a Talianska. Práve tieto vlastnosti chýbaju naším odchovancom, čo je spôsobené sebaklamom a konkurenciou. Je veľká škoda, že v tak malom meste sú dva mládežnícke kluby a tým pádom chýba konkurencia. To následne spôsobuje uspokojenie, veď aj tak musím hrať, však je nás málo. Ďalej si myslím, že by malo nastať to, čo chce SFZ a do 14 rokov nehrať o body do tabuľky. To je totiž veľmi skresľujúce. Chlapci by mali v prvom rade hrať, zlepšovať a vyvíjať sa. Potom, od 15. roku, sa môžeme porovnávať, súťažiť. Z môjho pohľadu nie je veľmi dôležité, či hráš prvú alebo druhú ligu, aj keď to samozrejme určitý obraz kvality práce s mládežou vytvára. Dunajská Streda ako malé mesto sa ani v budúcnosti nevyhne tomu, aby najlepšie kluby siahali po najlepších hráčoch. Či je to Laci Benes v Győri, alebo Dominik Malý v Senici, ten odliv hráčov do silnejších klubov tu bude. Ale kde je chyba? Žiacka súťaž je rozdelená podľa regiónov, to znamená 1. liga je v podstate Západoslovenský kraj. V kategórii mladšieho dorastu je to už ale celorepubliková súťaž, čiže tá konfrontácia je väčšia, odpadávajú kvázi slabšie kluby. Aj výsledky sú preto dosť skresľujúce. Dôležitý je výkonnostný rast hráčov. Zamerať sa treba na kvalitu, nie kvantitu. Vyberme 20 hráčov z regiónu a sústreďme sa na kvalitu, bez tlaku na to, aby sa dorast silou-mocou zachránil, prípadne postúpil. Dajme dôraz na to, aby sme vychovali konečný produkt - hráča pre A-mužstvo. Jedno s druhým je spojené. Za určitý čas dosiahneme taký level, že budeme hrať 1. dorasteneckú ligu a budeme aj vychovávať konečný produkt.“

 

Teória je jedna vec, ale prax je stále niekde inde. Ktoré sú tie prekážky, čo bránia uskutočniť tieto plány?

„Hráči majú sklon uspokojovať sa, funkcia trénera a klubu nie je rešpektovaná hráčmi a najmä ich rodičmi, mladí hráči sú netrpezliví. To platí aj v iných regiónoch, tam ale dokážu očistiť zrno od pleva, lebo majú dostatok hráčov. Hráč dozrieva v 18-19 rokoch, niektorí aj neskôr. Je to individuálne ako sa dokážu adaptovať, niektorí sú ale veľmi netrpezliví. Dieťa je veľmi vnímavé a má sklon sa uspokojiť, hlavne keď je podporované v tom, aby si veci zľahčovalo a hľadalo dôvody všade, len nie v sebe. Poviem príklad. Ako 15-ročný nehrám a prídem domov, kde budem počúvať tatka, prečo ma tréner nepostavil, keď henten hral?! Namiesto toho, aby mi povedal - buď lepší, choď a makaj ešte raz toľko, dokáž, že si lepší. Chlapec si vyberie ľahšiu cestu. To nie je problém len v športe. Strácajú sa autority učiteľa, trénera, klubu, dospelých.“

 

Ako sa dostať z tejto situácie?

„Za všetkým je tvrdá robota, aj u mladých. Ak začnú hľadať ľahkú cestu, a ešte ich v tom niekto aj bude podporovať, tak v devätnástich zistia, že nemajú ani na 5. ligu. Pre každého chlapca z regiónu musí byť výzva hrať za DAC, musí to byť preňho česť. Keď som robil pri mládeži a prišiel som za chlapcom do Okoličnej, povedal mi, že do DAC-u nepríde, lebo odtiaľ sa v živote nedostane. Ale aký to más súvis s jeho osobnou motiváciou a osobným rastom? Nemá dôveru voči sebe samému, že keď pôjde hrať do DAC-u, môže sa dostať do A-mužstva. On sa radšej uspokojí a bude hrať 5. ligu za 300 euro. Jeho osobná ambícia nie je presadiť sa v DAC. A to je spôsobené nedôverou okolia voči klubu. Keď mladého chlapca v Topoľníkoch oslovíš, nemôže zaváhať. On predsa nemôže v hlave riešiť, či sa odtiaľto dostane, to mladého chlapca ani nemôže napadnúť. Ale napadne to rodičov, funkcionárov. Kto je zodpovedný za to, že tie vzťahy medzi klubmi sú zlé, to nechcem riešiť.“

 

Pritom tu niekde bude základ problémov...

„Predstav si, že máš 12 rokov. Príde za tebou Ďuri Lépes, vtedajší tréner a povie, aby is išiel hrať do DAC-u. Čo by si robil?“

 

V tom čase by som týždeň nespal...

„... alebo by si spal v kopačkách, aby si bol včas na tréningu. A tešil by si sa, že hurá som v DAC-e. Toto dnes chýba.“

 

Ale prostredie sa úplne zmenilo. Pristavme sa pri tom, čo povedal ten chlapec z Okoličnej.

„Neviem, či to je len tým. Ako prvotný motív chlapca musí byť česť, že dostal príležitosť ísť do DAC-u. Myslíš, že v Slovane je to iné a odtiaľ púšťajú hráčov zadarmo? Alebo z Nitry? Keď som bol v Gabčíkove, z Nitry sme brali hráčov na hosťovanie za iks peňazí. Tiež ich nepustili zadarmo. Ale chlapci a rodičia predsa nemôžu takto rozmýšľať. Takáto atmosféra v mládeži nesmie byť. Ak hráč uverí tomu, že bude hrať za DAC a bude na sebe pracovať, tak určitý level dosiahne. Títo chlapci denno-denne trénujú a keď sa im aj nepodarí presadiť v DAC-e, tak minimálne 3. ligu musia hrať. Nech nikto nehovorí, že chyba je v tréneroch. Určitý podieľ majú aj tréneri, ale prvoradá chyba je v jedincovi. Stále sa spomína na veľký zápas s Bayernom. Bol to krásny úspech. Ale koľko odchovancov hralo vtedy v mužstve? Pritom každý sa pýši, že to je náš DAC. Keby mali odchovanci dostatočnú kvalitu, prečo by nehrali? Vo veľkom futbale už každého zaujímajú len výsledky a úspechy.“

 

Akou cestou sa teda vybrať, aby sme o pár rokov nehovorili o ďalších stratených generáciach?

„Dajme si filozofiu stavať na mládeži, ale určitý čas to potrvá. Nebude to z roka na rok, ale tí chlapci musia uveriť tomu, že chcú hrať veľký futbal. Za obdobie, ako DAC začal hrať Corgoň ligu, veľa odchovancov dostalo priestor. Spomeniem len niektorých - Csaba Králik, ktorý má talent a zranil sa, Csölle ktorý svojím prístupom skončil vo Veľkom Mederi, Zsolti németh, ktorý svojim prístupom skončil v Komárne. Zolo Ágh a Tomi Lénárth sú stále tu. Oni, aj ďalší sa mali realizovať v B-mužstve, lenže vypadávali štyri-päť rokov za sebou, aj v 5. lige hrali o záchranu. A my týchto hráčov máme ospravedlňovať cez médiá, že nedostali šancu? Pred nimi tu boli generácie, ktoré takú šancu zďaleka nemali. V priebehu posledných rokov hral DAC B prevažne s odchovancami a vypadol až do 5. ligy. A hráči, ktorí odtiaľ odišli, s výnimkou Laca Belkovica, hrajú v 4. lige až okresnej triede. Chýba im sebareflexia. Odchovanci po výkonoch predvedených v B-tíme odišli urazení, že nedostali šancu. Niektorí po skončení dorastu a postupe do 1. ligy vyjednávali sumy na zmluvách, odmietli podpísať a za rok po skusoch vo svete, kde ich nikto nechcel, boli späť a znovu sa urazili, že nedostali zmluvy. Hráči v 19 rokoch vyjednávajú o zmluvách, pritom ešte nič nedokázali. Napriek tomu si niektorí myslia, že boli odkopnutí a čakajú príchod nového majiteľa, ktorí povedal, že bude chcieť hrať s odchovancami. A oni si myslia, že práve oni sú tí kvalitní hráči. Nikto im nepovie pravdu, že to tak nie je. Že to nie je o majiteľoch, ale o nich. Problém je hlavne v hráčoch, v ich ochote pracovať, podriadiť všetko svojmu cieľu, odriekať si veci, ktoré robia jeho rovesníci a uveriť tomu, že čo futbalu dám to mi futbal vráti.

 

Aby sme skončili troška viac optimisticky - ktorí hráči z „tvojho“ prvoligového dorastu 2010/11 sa ešte môžu presadiť vo veľkom futbale?

„Zolo Ágh je poctivý chlapec, časom sa svojim prístupom môže prebojovať do základnej jedenástky. Tomi Lénárth je takisto v kádri, Árpi Csonka odišiel do Komárna a všetci ostatní sú roztrúsení po dedinách. Hrali prvú dorasteneckú ligu a teraz hrajú 4. až 6. ligu. To je nespochybniteľný fakt. Ja som týmto prešiel ako odchovane Tatrana Prešov. Pre nás bola česť a vyznamenanie hrať za Prešov. Lenže práve to mi u nich chýba.“

(nk, 28.3.2013)

 

Rozhovor s Jozefom Olejníkom, asistentom trénera DAC - 1. časť: „Taká šanca sa nemusí tak skoro naskytnúť“ »»»