Sme región neschopných mladíkov, alebo neschopných trénerov? (Glosa Tibora Poóra)

  

Odpovede Jožka Olejníka v rozhovore s K. Nagyom, sú asi najvýstižnejšou správou o tom, ako je v klube vnímaný terminus technicus - práca s mládežou.

 

Hneď v úvode podotýkam, že si Jožka ako futbalového fanatika, ktorý je schopný po prehre aj do brvna zahryznúť, vážim, ale nič to nemení na tom, že svojimi slovami potvrdzuje - futbal sa na Slovensku robí veľmi zle a v Dunajskej obzvlášť. Nejde o Jožka, toto je v podstate všeobecný trend...

 

Najprv jeden, v slovenských kluboch nie ojedinelý jav. V slovenskom futbale robí čím ďalej, tým viac ľudí, ktorí majú mylnú predstavu o tom, čo je spoločenská norma. Futbal je v tejto beztak bizarnej republike, v tomto smere, tzv. štátom v štáte. Lenže svet okolo futbalu je, aj keď sa to niekomu nezdá, alebo to tak nevníma či nevie vnímať, čím ďalej, tým otvorenejší. Hovorí sa tomu otvorená spoločnosť. Že sa ľuďom páči čím ďalej, tým viac spoločenské, kultúrno-zábavné a profesionálne vyžitie práve v takomto otvorenom priestore, to nechcú vidieť vari už len tzv. štáty v štáte. Diváci, pragmatickí sponzori a mládež húfne odchádza od futbalu, výstižnejšie je možno slovo húfne neprichádza k futbalu. Prečo by aj.

 

Samozrejme jednou z príčin je aj sumár katastrof, ktoré priniesla doba.

 

Pokles kvality výučby telesnej výchovy na školách, kde sú rodičia niekedy schopní spisovať petície voči telocvikárovi, ktorý v podstate robí iba svoju prácu a snaží sa primäť detí, aby si osvojili na hodinách čo i len kúsok športovej kultúry tela. Už v úvode je teda chyba.

 

Katastrofou pre šport sú IT technológie, ktoré prikovali nové generácie k webu, a ďaleko od pohybu. Katastrofou sú bohatí a vplyvní rodičia, ktorí tlačia svoje deti k splneniu ich vlastných nesplnených cieľov, a v niektorých prípadoch k zopakovaniu ich úspechov. To bolo samozrejme aj v starých časoch, ale v porovnaní s dneškom, je medzi celebdeťmi na meter štvorcový omnoho viac nemehiel, s akými by ,,nepohol“ ani Mourinho.

 

Atď...atď... Katastrof, ktoré ublížili futbalu je teda viac.

 

Ale. Omnoho viac ubližuje futbalu, že sa vytláčajú z futbalového priestoru deti, chlapci a chlapi, ktorí dnešné ,,trendy“ spôsoby jednoducho neakceptujú. Nie sú slepí, žijú v otvorenej spoločnosti, kde stačí spraviť čelom vzad od futbalu. Divák si nájde alternatívu, aj futbalovú , aj nefutbalovú. A mladí hráči jednoducho skončia s vrcholovým futbalom.

 

Citácia Jožka Olejníka: ,,Pre každého hráča z regiónu musí byť výzva hrať za DAC, musí to byť pre neho česť. Keď som robil pri mládeži a prišiel som za chlapcom do Okoličnej, povedal mi, že do DAC-u nepríde, lebo odtiaľ sa v živote nedostane. Ale aký to má súvis s jeho osobnou motiváciu a osobným rastom?“

 

Obrovský. Ak si niekto vyhodnotí situáciu tak, že by nejakým spôsobom bola v DAC-e preňho limitujúcim faktorom, nelogické by bolo, ak by s týmto vedomím prijal riskantné miesto. Miesto, ktoré by ohrozilo jeho osobný rast a demotivovalo ho. No, bol by truľo.

 

Ak je telovýchova v školách na Slovensku plus-mínus na rovnakej úrovni ako u nás, a vychádzajú plus-mínus rovnako nadaní či nenadaní mladí futbalisti a potom majú byť trebárs málo nadaná dvojica Banovič či Hošek lepší materiál ako chlapci z regiónu, niekde bude asi chyba. Lepšie povedané, načo sú potom mládežnícky tréneri, ale aj CVČ, ale aj športové gymnázium, keď za 5 rokov je výsledkom dnešná NULA a resumé – chlapci sú na vine?

 

Na to aby boli?

 

Vinní sú Németh Zsolt, ex U19 -ka... Znejú čudne tieto slová z klubu, kde po piatich rokoch nie je vybudovaná ani atrapa tzv. firemného pavúka, počet osôb v klubovej štruktúre je poddimenzovaný, a zdá sa, že všetko sa vybavuje ad hoc, bez stratégie, tromi - štyrmi osobami, ktoré sú z toho už pomaly na práškoch...

(Tibor Poór, 29.3.2013)