(Prvý) Polčas rozpadu ilúzií o čistote futbalu - 1.časť (Glosa Tibora Poóra)

   

V časoch totality sme mali v našom regióne šťastie na informácie, mali sme totiž prístup k predsa len pluralitnejším (maďarským) médiám, neexistovala jazyková bariéra, čo sa v prípade „Bratislavy a vyššie" (plus rakúska ORF) povedať nedá.

 

Pred pár rokmi boli správy o tejto téme kusé, a na Slovensku boli takmer okamžité uložené do rýchloviazača zvanom „Konšpiračné teórie“. V našom regióne sme spozorneli po prvých prípadoch v Maďarsku.

 

Oboznamovali sme sa s témou postupne, na stránkach Focitippu (utorňajšia príloha denníka Új Szó), cez knihu Declana Hilla (The Fix), či cez dokumentárny film „Zazvoníme a utečieme“, ktorý rozpitvával prípady v Maďarsku. S tvorcom filmu (Novák Tamás), ako aj s autorom knihy „Vrahovia futbalu“ (Benkő Gábor) sme mali možnosť stretnúť sa na besede v Komárne.

 

Spočiatku som - ale to je asi prípad každého z nás - vnímal túto tému rovnako ako porota vo filme Dvanásť rozhnevaných mužov, ktorá začala pomerom 11-1 v neprospech obžalovaného, jej záverečný verdikt však skončil pomerom 0-12... Veru, polčas rozpadu ilúzií o čistote futbalu - to je nový futbalový terminus technicus, ale na rozdiel od polčasu rozpadu uránu 235, netrvá 710 000 rokov...

 

Ako donedávna nakladali s témou slovenskí žurnalisti? Jeden z najlepších, Peter Schutz, 6.2.2013, v denníku Sme napísal toto: „Žiada sa tiež povedať, že akokoľvek dlhoruká a nebezpečná je singapurská mafia, bolo by zlé, keby jej „fixľovací“ škandál odtiahol pozornosť od Qatargate. Kým tu je namočených 425 azda podplatných delikventov, ale v podstate bezvýznamných ľudí, s majstrovstvami sveta korupčne obchodovala futbalová (a politická) generalita.”

 

Je asi ťažké nazvať tieto vety, ale aj celý článok inak ako povrchnosť či bagatelizovanie problému. Schutz v podstate ani nerátal s tým, že Slovensko môže byť namočené tiež... A to je už viacmenej naivita...

 

A čo sa píše po vypuknutí škandálu? Články sú väčšinou písane štýlom bulvárnych kobercových náletov, bez základných znalostí problematiky, písane ad hoc pre potreby trojdňovej senzácie. No a hemžia sa vyjadreniami, ktoré sa snažia problematiku teritoriálne ponechať na území nášho mesta.

 

A čo ďalej? Ak je vôľa zachrániť aspoň torzo slovenského klubového futbalu, ktorý sa nemôže spoliehať na prísun dotácií zo štátnej kasy v takom objeme ako v Maďarsku, treba konať, logika totiž nevylučuje reťazovú reakcia.

 

Ak niekto chce dnes robiť futbal, tak musí byť pripravený na permanentnú vojnu so singapurskými kreatívcami, trvanie tejto vojny má totiž koniec v nedohľadne. Súboj môže zvládať iba klub so silným finančným zázemím a samozrejme musí mať zakódovanú inú podstatu bytia ako singapurská stávková mafia.

 

Jedna z možností ako zmierniť (opakujem zmierniť) kobercový nálet stávkarskej mafie, je pritvrdenie podmienok (je otázkou či postupne, alebo bleskovo) na vstup do súťaže - prepytujem, nielen pre DAC.

 

Prichádza pomaly čas, keď sa aktuálnou stáva aj táto téma: Amatérsky štatút vo vyšších súťažiach. Slovensko jednoducho nemá zázemie na širokospektrálny profesionálny futbal.

 

Samozrejme, že prechod na amatérsku bázu nie je zázračným liekom na vírus menom stávková mafia... Problém je oveľa hlbší, je možné že sa futbal minimálne na Slovensku rúti do priepasti, z ktorej niet úniku.

 

Ako malý epilóg uvediem slová Gazdaga Jósku z rozhovoru, ktorý som s ním urobil vlani. Citoval v ňom režiséra dokumentárneho filmu Nováka Tamása, ktorý na Gazdagovú otázku „Čo so stredoeurópskym futbalom, aké je riešenie?” - odpovedal takto: „... Napalm a soľ. Podpáliť a zasypať.“

(Tibor Poór, 16.9.2013)