Steny už nie sú vystresované... (Glosa Tibora Poóra)

   

FOTO: Lelkes Ernő

Pre Nitru je naše bleskové zmazanie bodového manka asi skľučujúce, naopak pre náš klub znamená mohutný impulz a priehrštie sebavedomia. Pre nás v hľadisku znamená posilnenie viery v to, že frustrácia z éry dvojice Mohseni-Antal, sa dá zmazať rýchlejšie ako sme predpokladali.

 

Už elektrizujúca atmosféra počas druhého polčasu, hlavne po góloch, čosi naznačovala.

 

Čo však nasledovalo pár minút pred koncom zápasu, to je naozaj ťažké opísať, rovnako ako je ťažké zabrániť „zcurkornateniu“ pocitov. Hm... ešte ťažšie je „triezvo“ opísať pozápasovú ďakovačku!

 

Diváci, presnejšie tribúna s fans, šmahom vyriešila problém, ktorý sa zdal byť problémom na dlhšie obdobie. Vrátila tribúnam ducha, vyčistila priestory zamorené fluidom, ktoré by nám možno závidela aj väznica Alcatraz. Game Over, ten oslobodzujúci, keď už to definitívne zaeviduje aj vaše vnútro, osobne datujem na chvíľu, keď som sledoval z hlavnej tribúny ďakovačku na protiľahlej tribúne. Fantastický pocit.

 

Zápas s Ružomberkom, respektíve atmosféra na ňom, je asi najlepší odkaz (či odpoveď) celej futbalovej verejnosti, v čom bol dlhé roky v Dunajskej Strede onen zádrheľ. Stačila totiž personálna výmena, a ľudia sa akoby na lúsknutie prsta vrátili na tribúny, kde momentálne vládne pohoda a zábava.

 

Sobotňajšie gejzíry spontánnej, dlho zadržiavanej radosti z opäť nášho DAC-u, sme si jednoducho užívali „veľkou lyžicou“. Ostaňme však pri zemi, pretože napriek eufórii a báječnej atmosfére na štadióne sa všetko (krásne aj ťažké) iba začína...

(Tibor Poór, 17.3.2014)