Rozhovor Tibora Poóra s Mikulášom Radványim a Jozefom Olejníkom

Hovory o zvládnutí úlohy, ktorá sa zvládnuť možno ani nedala (1. časť)

   

FOTO: Lelkes Ernő

Podobné double-interview sme tu už mali v roku 2010, keď som po vydarenej jeseni spovedal dvojicu Radványi-Németh Krisztián. Úspešná jeseň bola však iba vzplanutím, krátkodobým priaznivým vetrom, ktorý loď menom DAC poháňal naďalej zlým smerom. Úspešná jar 2014 však nie je z tohto súdka. Naša loď zmenila kurz, síce iba pár námorných míľ pred Bermudským trojuholníkom, ale zmenila. Vidí sa mi, že sa naša loď vracia do vôd, do ktorých vždy patrila. O tom, ako sa to podarilo, sme sa porozprávali s kapitánom lode Mikim Radványim a jeho pravou rukou Jožom Olejníkom.

 

Jožo, predtým než sa spoločne pustíme do jarnej časti, položil by som ti rovnakú otázku ako Mikimu pri prvom tohoročnom rozhovore. Ako si vnímal radikálne zmeny v klube? 

Olejník: Ak by som to rozdelil na dve časti, čo sa týka našej pracovnej náplne, tam sa veľa toho nezmenilo, pretože sme ako tréneri pracovali takisto zodpovedne ako predtým. Samozrejme, prišli kvalitnejší a charakternejší hráči. Zmenila sa, nazval by som to psychologická časť, pretože sme mohli vyžadovať od hráčov, aby svoju prácu robili profesionálnejšie, keďže odpadli finančné problémy.

 

S Mikim sme pri rozoberaní zápasov skončili zápasom proti Nitre. Remízou proti Nitre sme sa dostali pod tlak a zápas na východe nám nevyšiel.

Radványi: Prvý polčas sme neboli agresívni, nebehali sme, v podstate sme sa vlastnou zásluhou dostali pod tlak. Vedeli sme, že v piatok Nitra vyhrala nad Trnavou, a keďže tlak na hráčov bol už veľmi veľký, po zápase sme zmenili program. Zvyčajne majú po zápase voľno, ale po zápase s Košicami sme trénovali hneď na druhý deň. V nedeľu sme mali regeneračný tréning a pohovor s hráčmi, kde som videl, že si moji hráči opäť veria. Najhoršie na tom bolo to, že sme na jar urobili veľmi dobré výsledky a v podstate si už každý myslel, že sme zachránení, a zrazu sme sa dostali do situácie, v ktorej sa každý zľakol a zneistel.

Olejník: Hranica medzi úspechom a neúspechom je veľmi tenká. Podľa mňa im proste zápas v Košiciach nevyšiel. Chlieb sa lámal za stavu 2:1, keď prišlo k vylúčeniu. Zápas samotný nebol dobrý, pretože na hráčoch bol zjavný psychický tlak. Už len to, že si začali nahlas hovoriť, že si tlak nepripúšťajú, ale keď o tom už hovoríš, tak si ho v podstate v podvedomí pripúšťaš. Zápas sa prehral, ale nerobila sa z toho veľká tragédia. Po pohovore sa zvýšila koncentrácia a to bolo dôležité.

 

Počas cesty domov z Košíc som si hovoril, že máme málo času na spamätanie sa, ale dnes mám taký dojem, že to bolo práve naše šťastie...    

Radványi: Presne. Ja som povedal, že chvalabohu hráme už v utorok, pretože ak by sme mali celý týždeň, možno by bol tlak na hráčov ešte väčší.

 

Čo bolo dôležité - z pohľadu trénera - počas týchto dvoch dní?

Radványi: Bolo veľmi dôležité, aby hráči videli, že je tréner sebavedomý. Ako tréner musíš byť v kabíne v pohode, hráči musia vidieť, že pred zápasom vletí do kabíny tréner, ktorý povie sebavedomo, že súpera roznesieme v zuboch, neexistuje nič len víťazstvo a my sme takí silní, že to dokážeme.

Olejník: Ja som už Mikimu pri inej príležitosti hovoril: Zažil som kopec trénerov, ktorí v takýchto prípadoch zahrajú alibi - voči vedeniu a neviem komu ešte - a hodia to na hráčov, spustia cirkus a v kabíne šľahá oheň a síra - to nie je Mikiho prípad. Bolo dôležité, že hráči pochopili, že sme na jednej lodi - tréneri totiž nie sú samostatná kapitola. Samozrejme, konštruktívna kritika bola, aby sa vyvarovali chýb - analýzu robíme práve preto a nie kvôli tomu, aby sme zaklali hráča.

Radványi: Po zápase s Košicami by asi deväť trénerov z desiatich urobilo v kabíne „bordel“. Ja to nemám vo zvyku. Počul som, volali mi a hovorili, že ich musím podusiť, ale ja som vedel, že mám inteligentných hráčov, ktorí tu na jar dokázali to, čo sa podarilo na Slovensku málokomu a chýba nám iba posledný krok. Keď sme prišli v nedeľu do kabíny, sedeli s hlavami zaborenými v dlaniach, proste čakali odo mňa oheň a síru.

 

FOTO: Lelkes Ernő

Počas dvoch tréningov medzi zápasmi s Košicami a Trnavou ste robili niečo iné ako zvyčajne?

Olejník: Ani nie. Po zápase v Košiciach bol regeneračný „výklus“ pred dlhou cestou, mali sme kvalitnú večeru, aby nám stravovanie a pitný režim pomohli pri regenerácii. To sú síce maličkosti, ktoré nemusia rozhodovať zápasy, ale sú veľmi dôležitým momentom pri príprave.

 

Miki, v nedeľu, deň po zápase s Košicami, sa udiala jedna nezvyčajná akcia, mám na mysli stretnutie hráčov s fanúšikmi. Bolo veľmi ťažké odhadnúť, ako to celé vypáli... 

Radványi: Ja som vedel, že na stretnutí nebude nič negatívne. Možno aj fanúšikovia chceli ukázať, že aj po výkone v Košiciach stoja za mužstvom. Hneď ako sa stretnutie skončilo, Otto Szabó mi poslal SMS-správu, že to bolo pozitívne a dobré. Asi to bolo naozaj dobré, pretože niektorí hráči sa najprv zľakli, že čo chcú fanúšikovia, ale na druhý deň aj oni prišli na tréning uvoľnenejší.

 

Utorok, deň D, zápas s Trnavou. Ako to vyzerá pred takýmto zápasom v kabíne?

Olejník: Prídeš do kabíny, pozrieš sa na hráčov, Miki povie taktické pokyny podľa súperových hráčov. Podľa systému, ktorý oni hrajú sa pripravuje cez týždeň. V kabíne pred zápasom už veľa slov nepadá, na hráčoch už vidíš, že ťa poriadne ani nepočúvajú. Napíšu sa na papier exekútori štandardiek - základné pokyny v kabíne netrvajú ani pätnásť minút - no a na rozcvičke to musím celé nahecovať. Potom prídu hráči do kabíny, a vtedy sa už iba výnimočne vstupuje do ich koncentrácie na zápas. Proti Trnave, v posledných minútach pred zápasom, sa už do ich prípravy nevstupovalo. Dôležité bolo, aby neboli premotivovaní.

 

Čo vám ostalo v pamäti z tohto zápasu?

Olejník: S odstupom troch týždňov mi napadá obrovské napätie, obrovské uvoľnenie, obrovská eufória, šťastie a radosť.

Radványi: Pred rokom sme postúpili do prvej ligy, a tiež sme sa tešili. Ale pred rokom sme neboli pod takým tlakom ako teraz. Poviem prečo: Pred rokom náš postup bral každý ako zázrak, lebo sa ešte nestalo, aby mužstvo bez peňazí postúpilo nie že do prvej ligy, ale z piatej do štvrtej. Neznášam alibizmus, ale ak by sme vtedy nepostúpili, kto by čo mohol povedať? Ale od marca všetko fungovalo, a žiaden hráč už nemohol povedať, že: Čo chceš odo mňa, veď nie sú peniaze?! Ja by som to bral ako osobnú prehru, ak by som nedokázal udržať mužstvo v lige v čase, keď boli peniaze a poriadok. Keď pán Világi podpísal zmluvu o kúpe klubu a poveril ma funkciou hlavného trénera, doma som povedal svojej manželke: Čakajú ma najťažšie tri mesiace v mojom živote, keď budem musieť ukázať, že viem odviesť kvalitnú robotu, keď je všetko v poriadku a poviem to tak - neexistujú žiadne „poľahčujúce okolnosti“ ako zlé, respektíve žiadne podmienky na prácu. Čo sa týka zápasu s Trnavou, navonok som tlak na moju osobu nedával najavo, ale vnútri to človek samozrejme cítil. Keď odpískali koniec zápasu, ešte sme nevedeli výsledok zápasu z Pasienkov. Prechádzal som sa pred lavičkou a pozeral som sa smerom na hlavnú tribúnu. Videl som Oszkára - on bol asi prvý, kto sa dozvedel výsledok - ako začal vykrikovať, a vtedy všetko to napätie zo mňa opadlo a vystriedali ich neopísateľné emócie.

 

Kedy presne došlo k už medializovanému podaniu rúk s Oszkárom Világim, ktoré potvrdzovalo tvoje zotrvanie pri mužstve?

Radványi: Pán Világi bol v kabíne, keď sme mali tlačovku a niekto sa ma vtedy opýtal či som s ním už hovoril. Stretli sme sa však až vo Villa Rose, kde sme išli spolu s Tiborom Véghom a Krisztiánom Némethom a tam sme si aj ťapli na novú sezónu. Takto rýchlo som nikdy nemal jasno o nastávajúcej sezóne, prakticky pár hodín po skončení uplynulej sezóny.

 

O čom bol zápas v Ružomberku?

Radványi: Každý ligový zápas musí byť pre ligového hráča sviatkom. Vždy hráš o svoje meno, o svoj klub a o svoju budúcnosť.

 

FOTO: Nagy Krisztián

Teda aj o nové zmluvy...

Olejník: Nemyslím si, že nové zmluvy by boli konkrétne iba o tomto jednom zápase, pretože sme s väčšinou hráčov spolupracovali skoro štyri mesiace.

 

To boli zápasy, poďme si  teraz rozobrať hráčov. Gólmani...

Olejník: Brankárska dvojica si sadla ľudsky, pomáhali si jeden druhému, z tohto pohľadu si cením postoj Andyho Perneckého, ktorý fandil Paľovi, čo je veľmi dôležité, lebo sa potom „jednotka“ môže koncentrovať iba na výkony. Myslím si, a to platí na celé mužstvo, že si chalani „sadli“ aj ľudsky. Výber hráčov bol po charakterovej a povahovej stránke dobrý. Samozrejme, každý sme nejaký, a nikdy nenájdeš ideálnu partiu, ale hlavné je, aby sa aj najväčšie protiklady tolerovali a to sa chalanom podarilo - v kabíne bola tolerancia názorov. Späť k brankárom. Paľo je skúsený brankár, cítil dôveru v prípravných zápasoch, dostal sa do brány a Andreja tam už nepustil. Ešte doplním, že z môjho pohľadu, aj keď nie som odborník na brankárov, je Andrej Pernecký talentovaný brankár.

 

Penksa podľa mňa zvládol situáciu, s akou sa slovenskí brankári stretávajú len výnimočne. Fantasticky zachytal hlavne v zlomových zápasoch...

Radványi: Penksa má až nadpriemerne vysoké sebavedomie. Bol som až prekvapený. Pre mňa bol so Strakom najpríjemnejším prekvapením, pretože sa v príprave až tak dobre neukazoval - suverénny bol až v lige. Dnes už to môžem povedať, mal som obavy či nás dokáže v zlomových okamžikoch podržať. Hneď v prvom zápase ukázal svoje sebavedomie a ako hovoríš, počas jari nás veľmi podržal.

Olejník: Tibor, pamätáš si, keď prišiel Maťo Polaček, ani on nebol vychytaný brankár. Zásluhu na tom mal určite Szilárd Kantár. A Paľo je ten istý prípad, Szilárd odviedol aj uňho výbornú prácu.

Radványi: Bezpochyby, Szilárd je síce tichší typ človeka, ale s brankármi veľa komunikuje a s Penksom si sadli.

 

Penksa je na tom veľmi dobre štýlovo, a čo je fantastické, má na brankára extrémne rýchle nohy...

Radványi: Tak, tak. Jediné čo mu dnes môžeme vytýkať je rozohrávka.

 

Vzhľadom na to, aké sme mali obsadenie obrany, nemohli sme v tejto sezóne otvárať hru. Ale nakoniec sme to uhrali vďaka ostražitej taktike obstojne aj v obrane...  

Olejník: Rozoberieme si obranu ako radu štyroch hráčov a nie obranu ako defenzívnu činnosť celého mužstva. Dnes totiž herné systémy padajú, dôležitejšie sú prechodové fázy. Bavme sa teda o štyroch hráčoch, ktorí hrajú vzadu. Myslím si, že keď hodnotíme nedávnu minulosť, bolo dôležité, aby sa obrana stabilizovala, aby fungovala komunikácia medzi strednými obrancami a krajnými obrancami, a krajnými obrancami a krajnými stredovými hráčmi nadväzujúc na stredovú formáciu. Toto musí fungovať ako celok a na tom sme pracovali. V niektorých fázach nám robila problém hlavne komunikácia. Hrali sme v podstate bez zmien, samozrejme okrem trestu Szarku, Krišta či zranenia Ujlakyho, čiže posun v kvalite komunikácie prichádzal zákonite od zápasu k zápasu. Do budúcnosti bude dôležité, aby gro mužstva ostalo pokope, hlavne kvôli týmto veciam. Najväčší problém sme mali na ľavej strane, ale to nie je len o Ottovi či Brašeňovi, ale aj o Majerníkovi, lebo on hral stredného obrancu, bolo to o tom ako komunikuje a ako zatvárame ten priestor atď. Pracovali sme aj na otváraní hry štvorčlenného bloku, kde bolo dôležité naučiť stopérov otvárať priestor a zrýchliť rozohrávku a od krajných obrancov vyžadovať podporu v ofenzíve (nábehy do tandemov, dobíjanie krídelných priestorov súpera, atď...). Samozrejme tak, aby to bolo všetko kontrolované, aby bola kontrolovaná ofenzíva, to znamená, aby sme pri našej útočnej snahe a prípadnej strate lopty mali zabezpečenú defenzívu. Na to sme mali video, kde sme poukazovali na tieto veci a snažili sa elimináciu týchto  chýb preniesť do tréningového procesu. A netreba zabúdať, že je tam stále súper, ktorý má svoju kvalitu a takisto analyzuje svoje nedostatky a súpera.

 

Druhú časť rozhovoru prinesieme zajtra.

(Tibor Poór, 10.6.2014)