9. november 1988: deň, keď nás navštívil bavorský kráľ
V stredu 9. novembra podľahol DAC v domácom ligovom stretnutí Nitre 0:2. Pred 23 rokmi, v ten istý deň a na tom istom štadióne prehral rovnakým rozdielom s Bayernom Mníchov. Tu končí všetka podobnosť.
|
|
V ročníku 1987/88 dosiahol DAC, v tom čase už štvrtý rok vedený trénerom Karolom Peczem, najlepšie umiestnenie v prvoligovej histórii klubu. Odmenou za 3. miesto vo federálnej lige bolo právo štartovať v Pohári EUFA. Na jeseň 1988 sme v 1. kole narazili na švédsky Östers Växjö, na čele s legendárnym brankárom Thomasom Ravellim. Dvojgólová prehra zo severu Európy neveštila pred odvetou nič dobré. V domácom stretnutí však Peczeho chlapci roztočili kolotoč, z ktorého sa zatočila hlava aj švédskemu reprezentačnému gólmanovi. Manko z prvého zápasu bolo zmazané už po 15 minútach, po polčase bolo 4:0 a po záverečném hvizde dokonca 6:0. A nasledoval slávny Bayern. Na mníchovskom Olympijskom štadióne sme prehrávali už 3:0, keď Szaban svojím životným gólom vlial žlto-modrým novú nádej. A nadišiel 9. november, deň, keď k nám zavítal bavorský kráľ - rekordný majster Nemecka. Dodnes platná rekordná návšteva na našom štadióne očakávala skvelé predstavenie a tajne dúfala v prekvapenie...
Spomienku na dunajskostredský zápas storočia si pripomeňme úryvkom z diela Tibora Poóra Retro - dunajskostredský futbal rokov osemdesiatych:
Keď lístok na státie stojí 60 Kčs
Predstavte si, aké by to bolo, keby sme v roku 2009 chceli poznať vyžrebované dvojice v európskych pohárových súťažiach a museli by sme na správu čakať nie sekundy a minúty, ale hodiny. No posúďte sami, nebolo by to škandalózne?! Boli časy, keď to škandalózne nebolo. Bolo to úplne normálne...
Zdroje, ktoré nám v roku 1987 mohli tieto správy zvestovať, boli jemne povedané obmedzované a ešte jemnejšie povedané „džojstikované“... Kde boli ešte internet a teletext! A čo bleskové informácie v rozhlase a televízii? Existoval iba obsahovo a časovo precízne regulovaný tok informácií. Športových nevynímajúc. Väčšinou sme si teda poslušne počkali na večerné Televízne noviny. Tak to pôvodne malo byť aj v Dunajskej Strede pri obzvlášť očakávanej informácii. Nebolo.
Oná správa sa šírila rýchlosťou podobnou tej, akou sa šírili správy o možnosti kúpy aktuálne úzkoprofilového potravinárskeho produktu. Ako keď sa šíri nezničiteľný vírus. Jej účinky majú rovnaké symptómy. Telo sa chveje od futbalovej triašky, ľudia cítia, ako ich opantala horúčava, prstami nervózne klopkajú po najbližšom predmete v ich blízkosti. Sucho na perách a neprekonateľná túžba rozobrať túto správu do špiku kostí. Rýchle pohľady na hodinky. Nešikovné vytáčanie telefónneho čísla a prúd viet cez rozžeravené telefónne linky. Kto mohol, lebo telefón vtedy nebol na každom rohu, lepšie povedané v každej ruke... Rýchlo, rýchlo poslať túto informáciu ďalej! Ďalej! Brať schody skokmi a ísť trebárs aj na kraj sveta a vykričať z plných pľúc tú úžasnú novinu. Musí to vedieť každý, neexistuje, že si dnes niekto na Žitnom ostrove bude večer líhať do postele bez toho, aby vedel, že do nášho malého mesta čo nevidieť zavíta veľký BAYERN MÜNCHEN!!!!!
Od momentu, keď si boli v regióne už všetci istí, že nejde o prvoaprílový žart, začala ozajstná futbalová horúčka. Prvý zápas sa hral na slávnom mníchovskom Olympijskom štadióne. Všetci tajne dúfali, že zápas v západnom
|
|
Nemecku neskončí fiaskom a hráči nebudú musieť svoj žiaľ utápať a svoj „sosák“ máčať v tradičnom bavorskom krígli piva... Predsa len, pripravovať domáci zápas, keby nám Bayern doma nadelil poltucet, no to by asi riadne otupilo nadšenie ľudí plných očakávania. Našťastie, prázdnotou zívajúci mníchovský štadión - veru, tých 15 000 divákov v sedemdesiattisícovom kotle iný dojem budiť ani nemohlo - bol svedkom prijateľnej prehry 1:3. Chlapci obstáli, aj keď jedným dychom treba dodať, že keby pri vyložených gólových šanciach mierili presnejšie, mohlo byť ešte veselšie. Aj tak sme odchádzali z centra Bavorska so vztýčenou hlavou a strelec nášho gólu Tibor Szaban mal povolený aj horenos...
Počas zápasových príprav na štadióne a v okolí mohol nezainteresovaný „čumák“ nadobudnúť dojem, že sa do Dunajskej Stredy chystá stranícka návšteva z ÚV KSČ. Personál a rôzni majstri svojich oborov opravovali, čistili a dolaďovali detaily. Nebolo potrebné hádať, každému to bolo jasné: na štadióne okrem rekordnej návštevy eštébákov možno čakať aj rekordnú návštevnosť normálnych ľudí. Na zápas sa, samozrejme, pripravovali aj transparenty, sám som bol svedkom zrodu jedného, na tú dobu s odvážnym textom: Ich hasse Olaf Thon!!! Vlastne, bol to tak trochu prorežimný text, veď išlo o hráča z nechutne kapitalistickej časti nemeckého územia...
Už bolo treba vyriešiť len jednu maličkosť. Úvodný hvizd mal zaznieť o 13.30. V pracovný deň...
Očití svedkovia zápasu sa dnes už môžu priznať a ja to poviem na plnú hubu. Na Žitnom ostrove boli a vždy budú pracovití ľudia. Okrem jedného dňa. Deviateho novembra roku pána tisícdeväťstoosemdesiateho ôsmeho... Toľko dovoleniek, návštev lekárov v pracovnej dobe a toľko výhovoriek v škole už ľudia nášho regiónu nikdy viac nevyprodukujú. Aj ja som rozmýšľal, ako na to. Použiť výhovorku na spôsob môjho spolužiaka Patrika, ktorý vedel ľavou zadnou tromfnúť aj baróna Prášila? Pomáhal som starej babke, ktorá spadla v električke a musel som ju doviesť domov a už som sa nestihol vrátiť na vyučovanie.... Pomáhal som tete kuchárke zobrať vrecia so zemiakmi do jedálne a nestihol som prísť na prvé tri hodiny, tak som radšej išiel na vlak, atď...
|
|
Nie. Ja som súdružke profesorke pár dní pred zápasom ukázal lístok a povedal, že sa už nedá vrátiť a bol drahý a čo už teraz, veď ja vlastne musím ísť a a a ... So súcitným úsmevom mi ona na to: No choď, ty môj chudáčik, keď Ťa tak nútia... A s ešte väčším, chápavým úsmevom ma poslala do triedy: Choď, nech ťa už nevidím! Ďakujem vám, súdružka profesorka, chcel som povedať pani korektorka ...
Zápas s Mníchovčanmi nám priniesol viac momentov, ktoré sa už nikdy nezopakovali. V takej intenzite. Neviem si predstaviť, čo by mohlo počas ranného vstávania fanúšikov DAC-u rýchlejšie „vykopnúť“ z postele ako zápas s Bayernom. Novembrový svieži vzduch sa miešal s futbalovými ingredienciami, ktoré sa po otvorení okien ihneď dostali fanúšikom pod kožu. A ťahali ľudí do epicentra deja, okolia štadióna, ktoré už od predchádzajúceho dňa okupovali hlavne „východonemecky hovoriaci“ fanúšikovia Bavorov, známejší pod označením dederóni. Pre nich to bola jediná možnosť vidieť svoj obľúbený klub. Cesta na zápas do Mníchova? Hovorí vám niečo Berlínsky múr? Mimochodom, tie múry vyhľadávali a hádzali po nich túžobné pohľady dederóni aj tu, v Dunajskej Strede. Keď vyliezli zo svojich stanov a potrebovali „hodiť žltú“ ...
I keď sme boli zvyknutí chodiť na štadión viac ako hodinu pred zápasom, cez brány futbalovej arény sme museli tentokrát ešte skôr. Kto napriek nervozite a motýľom v brušku bol schopný vtlačiť do seba nejaké sústo (ja áno...), išiel sa pred odchodom naobedovať. Nie som si istý, či si niekto na druhý deň pamätal, čo skonzumoval na obed. Myšlienkami boli už všetci v hľadisku...
Neviem, naozaj nemám šajnu o tom, či to bolo 15 550 a či cez 20 000. Mám na mysli počet divákov. Keď zatvorím oči a skúšam si znovu predstaviť tie plné tribúny, prikláňam sa skôr k číslu nad 20 000. Stál som v sektore na státie, napravo od novej tribúny. Ak poviem, že sme boli natlačení ako sardinky, sám sa označím za „slabingera“ v používaní prirovnania. Skúsim to ešte raz. Cítil som sa ako hrozno nahádzané do prešu...
Úvodný hvizd. Zápas mal, bohužiaľ, príliš rýchlo vyriešenú zápletku. Johnny Ekström, Olaf Thon a severoírsky hlavný rozhodca Donnelly. Traja aktéri, ktorí nám nič nedarovali. Vlastne, darovali. Od Olafa Thona sme dostali dva góly, od Donnellyho červenú kartu a od Ekströma lekciu útočnej moderny... Príliš skoro bolo „vymaľované“. Penalta. Puf a gól. Faul pred pokutovým územím. Puf a gól.
Do konca zápasu bolo dosť času stráviť prehru aj fakt, že postúpi Bayern. Zo štadióna sme už väčšinou odchádzali zmierení s osudom. Malý smútok v duši bol, ale rýchlo nás prešiel. Po jeho odznení sme už opäť vnímali výnimočnosť tohto zápasu a opäť sme híkali nad predzápasovou rozcvičkou, počas ktorej privádzali divákov do rozpakov strečingové cvičenia hráčov Bayernu. Hlavne, ak hodili očkom na druhú stranu ihriska, kde sme videli typicky kostrbatú a ledabolú československú rozcvičku.
Opäť sme rozprávali o Thonovej technike a o Ekströmovej „extrömnej“ rýchlosti. O blbom rozhodcovi. O profesionálnom klube s názvom Bayern. Ale slovo dostala aj fantastická zimomriavková atmosféra. A hovorili sme aj o našich hráčoch. O našom mužstve, ktoré ešte pred tromi rokmi hralo v 1. SNL a teraz stálo zoči-voči svetovému klubovému gigantovi.
Na našom štadióne sa neskôr vystriedalo veľa špičkových mužstiev. Z kategórie klubov z Ligy výnimočných bolo ale len jedno. Spomínajúc na tie týždne futbalovej horúčky si myslím, že touto vetou končím návrat k dunajskostredskému zápasu, alebo ak chcete dvojzápasu storočia!
Tibor Poór, apríl 2009
(nk, 11.11.2011)
